Vladimír Megre:

Rodová kniha

Titulná strana ruského vydania knihy:

Vydalo vydavateľstvo Dilja
Rok vydania: 2001

Obsah:
Kto vychováva naše deti?
Rozhovor so synom
Nesprávne podanie dejín
Mamu si pobozkal, ale lásku si nepoznal
Kniha z pôvodných zdrojov
Jedna plus jedna sa rovná trom
Učiním šťastnou dievčinu - vesmíranku
Ako prekonať bariéru
Zachránim moju mamu
Pozvánka do budúcnosti
Spiaca civilizácia
História ľudstva rozpovedaná Anastasiou
Védizmus
Okultizmus
Žrec, ktorý ešte dnes riadi svet
Je potrebné premýšľať
Kto zachránil Ameriku
Kto je za a kto proti
Otvorený list prezidentovi Ruskej federácie Vladimírovi Vladimírovičovi Putinovi
Tak oklamali našich prarodičov
Dobrá zvesť
Rodová kniha
Dobrá a pozorná babička
Žiť v nádhernej realite

Rozhovor so synom

Keď som prešiel sám celú trasu od rieky po Anastasiinu lúčku, približoval som sa k známym miestam s pocitom akoby som prišiel domov. Tentokrát ma nikto nevítal. No mne sa veľmi zapáčilo prechádzať sa po tajge sám a bez sprievodcu.
Nezačal som kričať, volať Anastasiu. Možno je zaneprázdnená, uvoľní sa od povinností, zacíti že som prišiel a príde sama.
Zbadal som obľúbené miesto na brehu jazera, kde sme s Anastasiou často sedávali a rozhodol som sa, že skôr ako si sadnem a oddýchnem po ceste, prezlečiem sa.
Z batoha som vybral tmavošedý oblek, tenký biely pulóver a nové poltopánky. Keď som sa chystal na cestu do tajgy, chcel som si vziať aj bielu košeľu s viazankou. Ale potom som usúdil, že košeľa sa pokrčí a v tajge ju niet ako vyžehliť. A oblek mi v obchode zabalili tak, aby sa nepokrčil.
Rozhodol som sa objaviť sa pred synom elegantný a slávnostne oblečený. Preto som venoval toľko času a síl premýšľaniu nad vonkajším zjavom.
Vzal som si so sebou i britvu a zrkadlo. Zrkadlo som postavil na strom, oholil som sa a učesal. Potom som si sadol na neveľký kopček a vytiahol zápisník s perom, pretože som chcel doplniť k plánu stretnutia so synom úvahy z cesty.
Môj syn bude mať čoskoro päť rokov. Samozrejme, že už vie rozprávať. Naposledy som ho videl keď bol ešte celkom maličký, ešte nerozprával a teraz musí nad mnohým premýšľať. Asi celé dni žvatlá s Anastasiou a dedkami. Pevne som sa rozhodol: len čo sa stretnem s Anastasiou, hneď jej poviem ako mám naplánované stretnutie so synom a o čom sa s ním chcem rozprávať.
Päť rokov som dôkladne študoval rôzne systémy výchovy detí a podľa môjho názoru som si z nich vybral to najlepšie a najpochopiteľnejšie. Stýkal som sa s pedagógmi a detskými psychológmi a urobil som pre seba potrebné závery. Teraz, skôr ako sa stretnem so synom, by som chcel prediskutovať môj pripravený plán s Anastasiou. Spolu s ňou si všetko ešte raz podrobne premyslieť. Nech mi Anastasia poradí aké mám synovi povedať prvé slová, v akej póze mám pri tom stáť. Dospel som k záveru, že postoj (póza) je veľmi dôležitý, pretože otec sa musí javiť synovi dôležitý. Ale nejprv ma musí predstaviť Anastasia.
V zápisníku som mal na prvom mieste napísané: Moje predstavenie synovi Anastasiou.
Predstaví ma napríklad jednoduchými slovami typu: Pozri synček, pred tebou stojí tvoj vlastný otec.
Ale tieto slová by mala vysloviť slávnostne, aby chlapček z jej tónu ihneď vycítil význam svojho otca a rešpektoval ho.
Zrazu som pocítil, že všetko navôkol zatíchlo, akoby zbystrilo pozornosť. Nezľakol som sa náhleho ticha. To isté sa dialo vždy pred mojim stretnutím s Anastasiou v tajge. Tajga a všetci jej obyvatelia akoby zmĺkli, počúvali, striehli a odhadovali: nespôsobí prišelec ich panej nejakú nepríjemnosť? Keď nezacítia agresiu, tak sa všetko upokojí.
Keď nastalo ticho, pochopil som, že zozadu sa ku mne potichúčky priblížila Anastasia. Nebol problém zacítiť ju aj preto, lebo zozadu mi niečo začalo zohrievať chrbát. A zohrievať pohľadom dokáže len Anastasia. Neotočil som sa k nej okamžite. Ešte chvíľu som sedel a preciťoval príjemné teplo. Potom som sa obrátil a uvidel som...
Predo mnou pevne stál na bosých nôžkach môj maličký syn. Vyrástol. Jeho ryšavé vlasy sa vlnili v kučerách až po plecia. Mal odetú krátku košeľu bez límca, utkanú zo žihľavových vlákien. Podobal sa na Anastasiu, možno trocha aj na mňa, ale odrazu to nie je možné rozoznať. Obrátil som sa a oprel som sa rukami o zem. Štvornožky som hľadeľ na neho stuhnutý a zabudol som na všetko na svete. A on na mňa mlčky hľadel Anastasiiným pohľadom. Od prekvapenia by som asi nič nedokázal povedať, ale on prehovoril prvý:
"Nech sú pozdravené tvoje svetlé myšlienky, otec môj!"
"Áno? Samozrejme, nech sú pozdravené i tvoje." Odvetil som.
"Odpusť mi, otec"
"Čo ti mám odpustiť?"
"To, že som prerušil tvoje vážne úvahy. Spočiatku som stál od teba ďalej a neprekážal som. No zatúžil som prísť blišie a byť s tebou. Dovoľ mi prosím otec, sedieť ticho pri tebe až pokým neustanú tvoje úvahy."
"Áno? Dobre. Samozrejme, sadni si."
Rýchlo podišiel, sadol si pol metra odo mňa a zmĺkol. Naďalej som rozpačite stál štvornožky, ale kým sa posadil, napadla ma myšlienka: - Musím zaujať pózu hlbokého zamyslenia, aby dovtedy, kým sa zavŕšia moje vážne úvahy, ako sa on domnieva, som si premyslel čo robiť ďalej.
Zaujal som náležitú pózu a chvíľu sme mlčky sedeli vedľa seba. Potom som sa obrátil k môjmu maličkému a ticho sediacemu synovi a spýtal som sa ho:
"Ako ti ide práca?"
Keď začul môj hlas, od radosti poskočil, obrátil sa ku mne a pozrel mi rovno do očí. Z jeho pohľadu som vycítil, že sa snaží, no na moju otázku nevie odpovedať. Potom sa rozhovoril:
"Otec, ja nemôžem odpovedať na tvoju otázku. Neviem ako ide práca. Tu, otec, plynie život. On je dobrý - život."
Je potrebné nejako pokračovať v rozhovore, - pomyslel som si,- nesmiem sa zbaviť iniciatívy. A dal som mu ďalšiu bežnú otázku:
"No a ty čo? Počúvaš mamu?"
Tentokrát odpovedal ihneď:
"Keď rozpráva mama tak ju vždy s radosťou počúvam. Zo záujmom počúvam aj keď rozprávajú deduškovia. Aj ja im rozprávam a oni ma počúvajú. A mama Anastasia si myslí, že veľa rozprávam. Treba viac premýšľať, vraví mama Anastasia. Ale ja myslím rýchlo a chce sa mi hovoriť rôznym spôsobom."
"Ako to, že rôznym spôsobom?"
"Ako deduškovia skladajú slová, jedno za druhým, ako mama, ako ty, otec."
"A odkiaľ vieš ako ja skladám slová?"
"Mama mi ukázala. Keď mama začne rozprávať tvojimi slovami, tak ma to zaujme."
"Áno? Trebárs... No a čím chceš byť?" Ani teraz nepochopil túto celkom obyčajnú otázku, ktorú neraz dávajú dospelí deťom a po krátkej pauze odpovedal:
"Ja už predsa som otec."
"Samozrejme že si, ale mám na mysli čím sa chceš stať. Čo budeš robiť keď vyrastieš?"
"Keď vyrastiem budem ako ty, otec. Budem dokončievať to čo robíš teraz ty."
"Odkiaľ vieš čo robím?"
"Mama Anastasia mi povedala."
"A čo ti o mne hovorí?"
"Mnohé. Mama Anastasia vraví aký si... Ako sa to povie... áno, spomenul som si, aký si hrdina, otec môj."
"Hrdina?"
"Áno. Je ti ťažko. Mama chce aby ti bolo ľahšie. Aby si si oddýchol od podmienok v akých žijú ľudia, no ty odchádzaš tam kde sa mnohým ľuďom žije veľmi ťažko. Odchádzaš preto, aby bolo dobre aj tam. Veľmi ma zarmútilo keď som sa dozvedel, že sú ľudia, ktorí nemajú svoju lúčku, stále sa im vyhrážajú, bránia im žiť ako sami chcú. Nemôžu si sami vziať potravu. Musia... áno, pracovať, tak sa tomu hovorí. Nemôžu robiť to čo sami chcú, ale čo im niekto povie. A za to im dávajú papieriky - peniaze. Potom tie peniaze vymieňajú zaa jedlo. Oni prosto trošičku pozabudli ako sa dá žiť inak a ako sa môžu radovať zo života. A ty otec odchádzaš tam, kde je ľuďom ťažko, aby si to zlepšil."
"Áno? Odchádzam... Všade musí byť dobre. Ale ako ty plánuješ dospieť k lepšiemu, ako sa na to teraz pripravuješ? Musíš sa učiť."
"Ja sa učím, otec. Učím sa veľmi rád a snažím sa."
"Čo sa učíš? Aký premet?"
Znova otázku hneď nepochopil, ale potom odvetil:
"Učím sa celý predmet. Len čo zvýšim jej rýchlosť, ako mama Anastasia, hneď pochopím celý predmet, alebo všetky predmety. Áno, správnejšie bude povedať, všetky predmety."
"Komu zvýšiš rýchlosť tak ako mama?"
"Svojej mysli. Ale zatiaľ nenadobúda takú rýchlosť. Rýchlosť maminej mysle je vyššia. Je rýchlejšia ako myseľ deduškov, alebo rýchlosť slnečného lúča. Je taká rýchla, že len Jeho myseľ je rýchlešia."
"Čia, jeho?"
"Boha - nášho Otca."
"Áno. Určite. No tak sa snaž. Áno, treba sa usilovať, synček."
"Dobre otec, budem sa usilovnejšie snažiť."
S úmyslom pokračovať v rozhovore o učení, ale povedať niečo rozumné a významné, vybral som náhodne z batoha jednu z kníh, ktoré som prinesol. Vysvitlo, že je to učebnica pre piatu triedu "Dejiny staroveku". Synovi som povedal:
"Pozri sa Vladimír, toto je jedna z mnohých kníh, ktoré píšu súčasní ľudia. V tejto knihe píšu deťom o tom ako vznikol život na Zemi, ako sa vyvíjal človek a spoločnosť. Je v nej veľa farebných obrázkov a textu. V tejto knihe sú vysvetlené dejiny ľudstva. Vedci - to sú takí múdri ľudia, múdrejší ako iní - opísali v tejto knihe život praľudí na Zemi. Keď sa naučíš čítať, budeš sa môcť z kníh dozvedieť veľa zaujímavého."
"Ja viem čítať, otec."
"Áno... Ako? Mama ťa učí čítať?"
"Mama Anastasia mi raz nakreslila písmená na piesok a povedala mi ako sa vyslovujú."
"A ty si si hneď zapamätal všetky písmená?"
"Zapamätal. Je ich veľmi málo. Bolo mi veľmi smutno, keď som zistil ako ich je málo."
Spočiatku som neprikladal význam tomu čo povedal o počte písmen. Chcel som počuť či môj syn skutočne dokáže prečítať tlačený text. Otvoril som knihu na prvej strane, podal som mu ju a prikázal som:
"Nuž, skús čítať."

Spiaca civilizácia

Tento rozhovor sa uskutočnil na druhý deň.
Sedeli sme s Anastasiou mlčky na mieste, ktoré som si obľúbil už dávno - na brehu jazera. Schyľovalo sa k večeru, ale ešte nenastal večerný chlad. Ledva citeľný vetrík, korý neustále menil smer, ovieval naše telá a prinášal pre potešenie rozmanité vône tajgy.
Anastasia s ledva znateľným úsmevom hľadela na vodnú hladinu jazera. Ako keby čakala na otázky, na ktoré by som chcel dostať odpoveď. Ibaže som ich nevedel sformulovať krátko a konkrétne. Zdalo sa, že otázky sformulované v mysli neodzrdkadľovali to hlavné čo som sa chcel dozvedieť. Preto som začal zo široka:
"Anastasia, rozumieš, píšem knihy v ktorých je veľa slov, ktoré si povedala ty. Nie všetky tvoje slová sú mi hneď jasné, no ešte viac ako samotné slová, je nepochopiteľná reakcia na ne.
Do stretnutia s tebou som bol podnikateľom. Pracoval som a chcel som mať viac peňazí, tak ako všetci. Mohol som si dopriať vypiť si a hýriť v zbávajúcej sa spoločnosti. Ale nikto mňa, ani pracovníkov mojej firmy nenapadol s kritikou tak, ako sa na mňa vrhla teraz tlač.
Je to zvláštne, ale vychádza to tak, že vtedy ma neobviňovali zo zarábania peňazí, no keď vyšli knižky, isté subjekty začali uverejňovať články a hovoriť, že som merkantilný podnikateľ, až šarlatán, tmár. No dobre, keby ohovárali len mňa, ale urážajú ešte aj čitateľov. Nazývajú ich tmármi a sektármi. A o tebe vôbec nevedia čo vravia. Raz dokazujú, že vraj vôbec neexistuješ. Inokedy tvrdia, že si vraj - hlavná pohanka.
Vôbec, ukazuje sa zvláštna vec: tu, na Sibíri, žijú rôzne malé národnosti, s rôznou kultúrou a vierovyznaním. Zachovali sa aj šamani. O nich nevravia nič zlého. Naopak hovoria, že je potrebné zachovať kultúru týchto národností. Tu žiješ ty sama, no tak ešte tvoj starý otec, prastararý otec a teraz aj syn. Nič pre seba nežiadate, ale slová, ktoré vyslovujete vyvolávajú búrku emócií. Jedni majú zo slov, ktoré vyslovíš radosť, sú unesení a začínajú konať. Iní sa na teba vrhajú s akousi zúrivou zlobou. Prečo?..."
"A sám, Vladimír, nemohol by si odpovedať na túto otázku?"
"Sám?"
"Áno, sám."
"Prichádzajú mi na um veľmi zvláštne myšlienky. Vzniká dojem, ako keby v ľudskom spoločenstve boli ľudia, alebo akési nevedomé sily, ktoré si veľmi želajú, aby ľudia trpeli. Tieto sily potrebujú vojny, narkomániu, prostitúciu, choroby. A aby všetky tieto negatívne javy mohutneli. Ako to inak vysvetliť? Na knihy o násilí a na časopisy s polonahými ženami sa nevrhajú. Ale knihy o prírode, o duši, sa im nepáčia. Pokiaľ ide o teba, je to ešte nepochopiteľnejšie. Vyzývaš vytvoriť rajské sídla pre šťastné rodiny. A mnohí ľudia ťa podporujú. Nepodporujú ťa len slovne. Ľudia začínajú konať. Ja sám som videl ľudí, ktorí už získali pôdu a hospodária na nej tak ako si ty hovorila, budujú svoje rodové sídlo. Sú medzi nimi mladí aj starí. Chudobní i bohatí. A niekomu sa to zjavne nepáči. A v tlači sa neustále snažia prekrútiť to, čo si povedala. No celkovo prosto klamú. Nemôžem pochopiť, prečo slová človeka žijúceho v tajge a nikomu akoby neprekážajúceho, sú také pôsobivé.
A prečo s nimi niekto predsa len začína bojovať? Ešte vravia, ako keby za nimi - za slovami, ktoré hovoríš - stála akási veľká sila, okultizmus, alebo niečo iné."
"A ty si čo myslíš, stojí za nimi sila, alebo sú to len slová?"
"Myslím si, že nejaká okultná sila v nich je. Hovoria to aj niektorí ezoterici."
"Skús si odmyslieť, Vladimír, to čo vravia. Pokús sa počúvať svoje srdce a svoju dušu."
"Snažím sa o to, ibaže nemám dosť informácií."
"Akú informáciu konkrétne?"
"Tak napríklad, akej si národnosti Anastasia? Akého vierovyznania si ty a tvoji príbuzní? Alebo nemáte žiadnu národnosť?"
"Máme." Povedala Anastasia a vstala. "Ale ak teraz poviem to slovo, temno zamrie od ľaku. Potom sa pokúsi sústrediť všetku svoju silu nielen na mňa, ale bude sa snažiť bodnúť aj teba. Môžeš odolať, nemusíš ani spozorovať jeho úsilie, ak svoju myseľ oddáš krásnej skutočnosti. Ale ak máš pocit, že nie si ochránený pred zlom, vezmi svoju otázku späť a načas na ňu zabudni."
Anastasia stála predo mnou so spustenými rukami. Zdola som k nej vzhliadol a mimovoľne som si všimol aké má hrdé, nádherné a nezlomné držanie tela. Jej láskavý a spýtavý pohľad sa dožadoval odpovede. Nepochyboval som o tom, že slovo ktoré vyriekne môže skutočne vyvolať nejakú neobyčajnú reakciu. Nepochyboval som preto, lebo za tie roky čo ju poznám som sa neraz presvedčil o prudkej reakcii mnohých ľudí na jej slová. A preto som ani nepochyboval o možnom nebezpečenstve, no odvetil som:
"Nebojím sa. Aj keď som si istý, že bude tak ako ty hovoríš. Ja možno obstojím, ale nie som tu len ja... Máme ešte syna. Nechcem aby ho niečo ohrozilo."
A tu zrazu k Anastasii podišiel náš syn. Pravdepodobne ticho stál obďaleč, počúval náš rozhovor a nemiešal sa doňho. No keď prišla reč na neho, tak sa zrejme domnieval, že sa môže objaviť.
Voloďa vzal Anastasiinu ruku do svojich rúčok, privinul sa k nej tvárou, zdvihol hlávku a povedal:
"Anastasia, mamička, odpovedz na otcovu otázku. Ja sa dokážem ubrániť sám. Kvôli mne netreba skrývať pred ľuďmi dejiny."
"Áno, správne, ty si silný a s každým dňom budeš silnejší." Anastasia pohladila detskú hlávku. A zdvihnúc hlavu, hľadiac mi priamo do očí, vyslovujúc hlásky zreteľnejšie ako obyčajne, akoby sa po prvýkrát predstavovala, povedala:
"Som Ved-rus-ka, Vladimír."
Slovo, ktoré Anastasia vyslovila, skutočne v mojom vnútri vyvolalo akýsi nezvyčajný pocit: akoby celým telom prechádzal elektrický prúd vyvolávajúci príjemné teplo a oznamujúci čosi každej bunke tela. A v okolitom priestore, tak sa mi zdalo, sa odohralo niečo nezvyčajné. Samotné slovo mi nič nehovorilo, no keď som ho začul, z akéhosi dôvodu som vstal. Stál som, ako keby som sa na niečo rozpomínal.
Znova, ale už šťastne, prehovoril Voloďa:
"Ty, mamička Anastasia, si krásavica Vedruska a ja som Vedrus."
Potom sa so šťastným úsmevom pozrel na mňa a povedal:
"Ty, otec môj. Ty si Vedrus tak ako ja, ibaže spiaci. Opäť veľa rozprávam, všakže mama? Tak pôjdem. Pre otca i teba som vymyslel niečo krásne. Nezapadne ani slnko za stromy, kým to čo som vymyslel nevytvorím." A keď syn uvidel Anastasiino súhlasné kývnutie, odišiel.
Hľadel som na Anastasiu stojacu predo mnou a premýšľal som: - Vedrusi, pravdepodobne jedna z málo početných jugurských národností, žijúcich až dosiaľ v oblastiach Ďalekého severu a Sibíre.
V roku 1994 sa v Chanty-Mansijskom národnom obvode uskutočnil medzinárodný festival dokumentárnych filmov venovaný jugurským národnostiam. Na žiadosť správy obvodu, značná časť účastníkov festivalu bola umiestnená na mojej motorovej lodi. Stýkal som sa s nimi, pozeral som súťažné filmy, cestoval som spolu s nimi do vzdialených sibírskych osád, kde sa ešte udržali šamani. O kultúre a obyčajoch týchto celkom malých národností sa mi v pamäti neuchovalo veľa. No z akéhosi dôvodu sa mi vryl do pamäti smutný pocit, pretože som si uvedomil, že tieto národnosti vymierajú. A ľudia na nich hľadia ako na exotickú vec, ktorá čoskoro zmizne z povrchu Zeme.
O vedruskej národnosti som na filmovom festivale, ktorý možno považovať za národnostný, od jeho účastníkov nič nepočul a preto som sa spýtal Anastasie:
"Tvoj národ, Anastasia, vymrel? Správnejšie, zostalo z neho len celkom málo ľudí? A kde predtým sídlil?"
"Náš národ nevymrel, Vladimír, on zaspal. Náš národ šťastne bdel na území, ktoré je teraz ohraničené hranicami takých štátov ako Rusko, Ukrajina, Anglicko, Nemecko, Francúzsko, India, Čína a mnohých iných väčších a maličkých štátov.
Len nedávno, iba pred piatimi tisíckami rokov, náš národ ešte šťastne bdel v reálnom svete na území od Stredozemného a Čierneho mora do ďalekých severných zemepisných šírok.
My sme - Ázijci, Európania, Rusi a tí, ktorí sa prednedávnom nazvali Američanmi - v skutočnosti ľudia-bohovia z jednej vedruskej civilizácie.
Bola doba života na našej planéte, ktorá sa nazýva Védická.
Vo Védickej dobe svojho života na Zemi, ľudstvo dosiahlo úroveň zmyslových vedomostí, ktoré mu umožňovali tvoriť energetické obrazy kolektívnou mysľou. A ľudstvo uskutočnilo prechod do novej periódy svojho života - Obraznej.
S pomocou energetických obrazov, tvorených kolektívnou mysľou, získalo ľudsvo možnosť tvoriť vo Vesmíre. Mohlo by na iných planétach vybudovať život podobný pozemskému. Mohlo, ak by počas doby Obraznej neurobilo žiadnu chybu.
Ale v dobe Obraznosti, ktorá trvala deväť tisíc pozemských rokov, sa neustále vyskytovali chyby v tvorení jedného, alebo niekoľkých obrazov súčasne.
K chybe došlo, ak na Zemi, v ľudskom spoločenstve, boli ľudia s nedostatočnou čistotou úmyslov, kultúrou citov a mysle.
Blokovala možnosť tvorby vo vesmírnom priestore, doviedla ľudstvo k okultizmu.
Okultné obdobie života ľudí trvá celkovo tisíc rokov. Začalo sa intenzívnou degradáciou ľudského vedomia. Degradácia vedomia, nedostatočná čistota úmyslov pri vysokej úrovi vedomostí a možností, v konečnom dôsledku vždy priviedla ľudstvo k planetárnej katastrofe.
Tak sa to opakovalo veľakrát za miliardy pozemských rokov.
Teraz je na Zemi Okultná perióda života ľudstva. A tak ako vždy, mala sa udiať katastrofa celoplanetárneho rozsahu. Mala sa udiať, no jej termín prešiel. Uplynul koniec Okultného tisícročia. Teraz musí každý pochopiť predurčenie, svoju podstatu a kde sa stala chyba. Pomáhajúc jeden druhému, v mysli prejsť po celej ceste dejín v opačnom smere a určiť chybu. Potom zavládne éra šťastného života na Zemi. Taká, akej v dejinách planéty ešte nebolo. Vesmír ju očakáva so zatajeným dychom a s veľkou nádejou.
Ešte kým žijú, ovládajúc väčšinu, sily temna sa horúčkovito snažia ovládnuť mysle ľudí. No nevšimli si, po prvý krát, ako nezvykle sa zachovali vedrusi pred piatimi tísíckami rokov.
Keď sa z nesprávneho vedomia zrodil na Zemi obraz nadvlády nad všetkými ľuďmi, začala sa prvá vojna medzi ľuďmi. A ľudia, poháňaní obrazom, sa začali navzájom zabíjať. Tak tomu bolo na Zemi veľakrát pred katastrofou celoplanetárneho rozsahu. Ale vtedy... Do bojov v nehmotnej rovine sa po prvý krát nezapojila civilizácia vedrusov.
Na veľkých aj malých územiach, odpájajúc vedomie a pocity, vedrusi zaspali.
Akoby na zemi zostal žiť predchádzajúci človek: rodili sa deti, budovali sa príbytky, plnili sa rozkazy útočníkov. Zdalo sa, že vedrusi sa pokorili temnu. Ale bolo v tom skryté veľké tajomstvo: vedrusi žili nepokorení a spiaci na všetkých rovinách bytia. A šťastná civilizácia spí až do dnešného dňa a bude spať až dovtedy, pokým niekto kto nespí, nenájde chybu vo vytvorenom obraze. Ten omyl, ktorý priviedol pozemskú civilizáciu k dnešnému dňu.
Keď bude s absolútnou presnosťou určená chyba, spiaci budú môcť počuť hlas toho ktorý nespí a začnú sa navzájom prebúdzať.
Neviem povedať kto vymyslel taký postup, ale ten kto ho vypracoval bol asi veľmi blízky Bohu.
Skús sa hoci len máličko aj ty, vedrus, zobudiť a pozrieť na chod dejín.
Na rôznych kontinentoch zaspal náš národ.
Pred tromi tisíckami rokov náš národ bdel len na území terajšieho Ruska.
Vtedy už zavládla doba temných síl na celej Zemi. Ale len na ostrovčeku, ktorý sa teraz nazýva Rusko, naďalej šťastne žili vedrusi. Bolo veľmi potrebné aby vydržali ešte jedno tisícročie. Vyriešiť ako odovzdať poznanie pre budúcnosť, pochopiť čo sa deje na Zemi a ako chybu nezopakovať znova v budúcnosti.
Na tomto ostrovčeku vydržali ešte tisíc päťsto rokov. Odrážali útoky na nehmotnej rovine. Už na celej Zemi vládu nad ľudským rozumom prevzala temnota. Žreci, ktorí sami seba postavili nad Boha, sa rozhodli vytvoriť svoj okultný svet. Podarilo sa im zmiasť už tretinu sveta.
Áno, všetky sily temna nemohli vykonať nič zlé nášmu národu na ostrovčeku, ktorý sa teraz volá Rusko.
No len pred tisíc päťsto rokmi zaspal posledný ostrovček. Pozemská civilizácia, národ ktorý poznal Boha zaspal, aby sa prebudil v novej skutočnosti.
Sily temna predpokladali, že sa im podarilo navždy zničiť jeho kultúru, vedomosti a túžby duše. Preto sa i dnes snažia skryť pred všetkými ľuďmi na Zemi, dejiny ruského národa.
V skutočnosti je za tým oveľa viac. Tým, že zataja ruské dejiny, ktoré sú stupienkom do prekrásneho sveta, sa v podstate snažia zatajiť šťastnú pozemskú civilizáciu. Kultúru, vedomosti a pocit poznať Boha, šťastnejšej civilizácie, v ktorej žili tvoji prarodičia."
"Anastasia, počkaj. Môžeš porozprávať všetko o tejto zaniknutej, alebo ako ty hovoríš spiacej, civilizácii podrobnejšie, jednoduchým a zrozumiteľným jazykom? A dokázať jej existenciu?"
"Môžem skúsiť, vyberajúc jednoduché slová. Ale bude stokrát lepšie ak sa každý pousiluje uvidieť ju."
"No vari každý môže vidieť to čo bolo pred desiatimi tisíckami rokov?"
"Môže. Len na rôznej úrovni a s inými detailami. No vcelku každý ju môže cítiť a dokonca v tom šťastnom svete vidieť svojich parodičov a seba."
"Ako to môžu urobiť? Ako to môžem urobiť napríklad ja?"
"Všetko je veľmi jednoduché. Na začiatok ty, Vladimír, skús len svojou logikou posúdiť a porovnať udalosti, ktoré sú ti známe. Vyvstanú otázky - sám na ne nájdi odpovede."
"Čo znamená - logikou? Ako je možné dozvedieť sa na základe logiky napríklad o dejinách Ruka? Áno, mimochodom, povedala si, že ruské dejiny a kultúra sú zničené, alebo sú zatajované pred všetkými ľuďmi na Zemi... Ale ako si môžem ja sám, áno aj ostatní, overiť tvoje slová len použitím svojej logiky?"
"Poď, skúsime spolu uvažovať. Ja ti len máličko pomôžem dotknúť sa dejín."
"Začnime. Čo je potrebné urobiť najskôr?"
"Predovšetkým odpovedz na svoju otázku."
"Na akú?"
"Jenoduchú. Vladimír, ty si priniesol nášmu synovi učebnicu dejepisu. Nazýva sa 'Dejiny staroveku'. Skladá sa z kapitol, v ktorých sa hovorí o dejinách starého Ríma, Grécka, Číny. Spomína sa tam aký bol Egypt pred piatimi tisícmi rokov. No nehovorí sa tam nič o tom aké bolo v tej dobe Rusko.
Nuž, niečo z obdobia spred piatich tícov rokov. Dejiny Ruska ešte spred tisíc rokov a jeho kultúra sú skryté ako najtajnejšie tajomstvo. Je napísaná učebnica v Ruskom jazyku, určená pre ruské deti, ale o dejinách Ruska, hoci len spred dvoch tisíc rokov, v nej nie je ani slovo. Prečo?"
"Prečo?.. Skutočne, ukazuje sa veľmi zvláštna situácia. V ruskej učebnici o dejinách staroveku sa naozaj nehovorí nič o Rusku. Nie je tam nič o živote ruského národa nielen z doby starého Ríma a Egypta, ale ani z mladších dejín. Zvláštne. Veľmi zvláštne, ako keby v tej dobe ruský národ neexistoval."
Pokúšajúc sa rozpomenúť sa na všetko čo som vedel o dejinách, spomínal som si na to čo som počul o starých rímskych, gréckych a čínskych filozofoch. Nečítal som ich práce, iba som o nich počul. Takže viem, že spoločnosť ohodnotila ich práce ako významné a geniálne. Ale z pamäti sa mi nevynorilo nič ani o jednom ruskom filozofovi, alebo básnikovi z toho obdobia. A skutočne, prečo?!
Pochopil som, že Anastasia chce aby som sa pokúsil odpovedať na túto otázku ja sám a preto som povedal:
"Anastasia, na túto otázku ani ja, ani nikto iný nedokáže odpovedať. Podľa všetkého, nie je možné na ňu odpovedať."
"Je to možné. Žiada sa len nebyť lenivý a logicky rozmýšľať. Veď prvý záver je urobený: dejiny Ruska nie sú známe nielen svetu, ale ani Rusom. Súhlasíš s tým, Vladimír?"
"No azda nie úplne neznáme. Všetko čo bolo pred tisíc rokmi je už opísané."
"Opísané s ohromným skreslením a cenzúrou. Navyše komentáre všetkých udalostí sú rovnaké. Posledné tisícročie Ruska je ako jeden deň v dejinách. Je to doba kresťanstva. Ale aj dnes je na Rusi kresťanstvo, a čo bolo pred ním, povedz?"
Vravia, že pred ním bola Rus pohanská. Ľudia uctievali rôznych bohov. Ale hovorí sa o tom len akosi veľmi zbežne. Z tohoto obdobia sa nezachovali žiadne písomnosti ani legendy. Nejestvuje opis hospodárskeho zriadenia ani spôsobu života ľudí."
"Hľa, urobil si druhý záver: ruský národ mal inú kultúru. Teraz, aby si nasledoval svoju logiku povedz, v akom prípade sa snažia skryť, alebo zhanobiť dejiny?"
"No, je jasné v akom prípade sa snažia falšovať dejiny. Je to vtedy keď je potrebné ukázať výhody nového zriadenia, nového režimu, novej ideológie. Ale aby úplne skrývali aj zmienky... Neuveriteľné!"
"Stalo sa neuveriteľné, Vladimír. Tento fakt je nepopierateľný. Teraz ešte povedz - nebuď prosím lenivý popremýšľať. Podobný fakt nastal sám od seba, alebo je dôsledkom čiehosi cieľavedomého úsilia?"
"Súdiac podľa toho, že vždy keď chceli zničiť poznanie alebo ideológiu tak pálili v ohni knihy, potom nie náhodou niekto zničil aj všetky vedomosti o ruskej kultúre predkresťanskej periódy."
"Čo si myslíš, kto?"
"Pravdepodobne tí, ktorí zaviedli na Rusi novú kultúru a náboženstvo."
"Aj to je možné povedať. Ale nové náboženstvo a tých kto ho zaviedol
azda tiež niekto riadil? A mal svoj cieľ?"
"Ale kto môže riadiť náboženstvo? Povedz!"
"Znova hľadáš odpoveď mimo seba, nechce sa ti hľadať ju v sebe. Môžem odpovedať, ale vonkajšie (cudzie) sa ti bude zdať neuveriteľné, bude vyvolávať pochybnosti. Každý môže nájsť odpoveď v sebe, po oslobodení svojej duše a logiky, miernom prebratí sa zo sna."
"Ale ja nie som lenivý. Ibaže moje hľadanie v sebe si vyžiada veľa času. Radšej povedz ty sama čo vieš o dejinách. Keď začnem pochybovať tak sa opýtam. Nebudem tvoje rozprávanie počúvať ako dogmu, ale tak ako ma o to žiadaš, všetko budem hneď, aj neskôr, preverovať svojou logikou."
"Nech je tak ako chceš. Ale iba ukážem čiary. Obraz dejín nech sa pokúsi nakresliť a predstaviť si každý sám. Je nutné aby realitu dnešného dňa, minulosť a budúcnosť sa snažil určiť každý sám, svojou dušou."

Pôvodný text v Ruštine a fotografia titulnej strany ruského vydania knihy sú prevzaté zo stránky www.anastasia.ru.
Preklad: Igor Bélai, 2003