Otvoril oči. Izba bola osvetľovaná mihotavým plameňom ohňa. Ticho bolo prerušované praskaním dreva v pahrebe a pravidelným vŕzganím drevenného húpacieho kresla. Chcel zistiť, odkiaľ ten zvuk prichádza a s vypetím síl sa posadil.
„Á, vidím, že už vám je lepšie. Dáte si zemiakové placky ?“, opýtala sa ho staršia pani húpajúca sa v kresle.
Keď sa zmienila o jedle, uvedomil si, že je hladný, veľmi hladný. „Rád.“
„Dobre, počkajte kým vám ich zohrejem.“, vstala a prešla miestnosťou k starému sporáku.
Tá žena mala niečo okolo štyridsať rokov. Jej vlasy začali pomaly strácať svoju havraniu farbu, boli zopnuté do drdolu. Na sebe mala modrobielu zásteru, ktorá decentne zakrývala nadbytočné kilá.
„Kde som ?“, spýtal sa kým žena rozdúchavala pahrebu.
„V Južných horách.“
„V Južných horách ? Nikdy som o takom mieste nepočul.“
Dúchla do pahreby a prekvapene sa naňho pozrela: „Kúsok od nás je kráľovské mesto Navaja.“
Nie a nie si spomenúť, kde to mesto leží, i keď si bol istý tým, že to meno už niekde počul. Oheň v sporáku sa rozhorel a miestnoťou sa začala šíriť príjemná vôňa zemiakových placiek.
„Ako som sa sem dostal ?“
„Našli sme vás ležať na lúke asi míľu od domu. Mysleli sme že ste mŕtvy. Mal ste skutočne škaredé popáleniny, ale naša zelinárka vie robiť hotové zázraky. Vďaka obkladom sa vám začali rany pekne hojiť.“
Až teraz si uvedomil, že je takmer celý zabalený v obväzoch, necítil však už žiadnu pálivú bolesť, ako keď sa prvý krát prebral. Žena naložila na tanier niekoľko placiek a doniesla mu ich. Doslova ich zhltol, boli veľmi chutné a dodali mu akési príjemné vnútorné teplo, bol to určitý druh spokojnosti a šťastia človeka, vďačného za každý okamih svojho života. Človeka, ktorý ani v najmenej netušil, čo ho čaká a bez obáv kráčal do budúcnosti.
„Prepáčte, že som sa nepredstavila, som Gerta a spolu s mužom a dcétou sme správcovia kráľovských stád.“ ozvala sa ženuška, keď sledovala, ako jej placky miznú v žalúdku cudzinca.
Zjedol posledné sústo. „ Ja som ...“

Kráľ spolu so svojimi radcami postávali nad mapou a diskutovali. Náhodnému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že sa dostal na trh. Bolo tam skutočne rušno, v poslednej dobe sa udialo príliš veľa zmien a na všetky bolo treba reagovať, pretože postaviť sa proti týmto zmenám by bolo ako postaviť sa proti rozbehnutému vozu. Ak neuhnete a budete tvrdošijne stáť na svojom mieste, mohlo by sa vám stať, že by to bola posledná vec, ktorú by ste spravili, alebo vám zostávali ešte dve možnosti. Buď budete pred vozom utekať a zachránite si život, prípadne naskočíte na voz a zadarmo sa odveziete. Všetko je len vec výberu. A práve o tomto výbere teraz diskutovali.
Raminor nepatril ku kráľom sediacim na svojom tróne a namyslene si mysliacim, že oni sú pupok sveta, a že keby ich nebolo, tak by sa zrútilo nebo, prípadne by sa uskutočnila iná, efektnejšia apokalypsa. Raminor doslova žil svojím kráľovstvom. Mal okolo tridsiatich rokov a podľa názoru panovníkov ostatných zemí bol na svoj úrad príliš mladý a neskúsený. Tento hlúpy predsudok sa však stal osudný najmä vládcovy Sherónie, ktorý si naivne myslel, že ho zbavý trónu intrigami. Ram tieto intrigy prekukol a s elegnciou vlastnou len veľmi schopným ľuďom, otočil všetky intrigy proti panovníkovi Sherónie a sa vlastne zlikvidoval ho jeho zbraňou.
 „Pane !“, do sály vbehol udychčaný sluha. Celá spoločnosť stíchla.
 „Pane. Je tu istý mág a tvrdí, že má pre vás životne dôležitú informáciu.“
 Radcovia sa na seba pozreli.
Kráľ zostal mierne prekvapený, ale nedal to na sebe poznať. „Priveďte ho.“
Do miesnosti vošiel Alatorn, jeho dlhý plášť za ním povieval a dodával mu určitú svojráznosť. Ram si premeral mága od päty k hlave. Dosť ho prekvapilo, že nemal žiadnu bielu bradu, ako mágovia v Rade. Oproti tým starcom vyzeral ako chlapec. Mal však dojem, že tento človek pôsobí omnoho dvôverihodnejšie, než oni. Alatorn zastavil pár krokov pred panovníkom, vystruhol rýchlu formálnu poklonu a skôr než Ram stihol niečo povedať spustil.
„Prepáčte Pane, že vás ruším vo chvíli keď máte plno práca. Dovoľte mi...“
„Vynechaj poklony aprejdi k veci !“, prerušil ho Ram, bol veľmi zvedavý, čo za správu mu môže priniesť mág.
„Áno Pane.“, prehltol. „Na severnej hranici došlo k porušeniu reality.“
„To je predsa bežné.“
„Áno, ale toto je niečo celkom iné. Na povrch sa dostali Veci z Podzemných rozmerov ! Nie jedna, ani dve, sú ich tísíce !“, hlas sa mu začínal triasť. V sále ostalo hrobové ticho. Alatorn sa nadýchol a pokračoval: „To, čo som videl v kryštálovej guli možno iba ťažko popísať slovami. Bola to čistá hrôza. Tisícky malých príšeriek valiacich sa rýchlosťou blesku ničili všetko, čo im prišlo do cesty a za nimi zostávala len holá púšť !“
Nikto sa ani nepohol, bolo to pre nich akoby im niekto oznámil, že do týždňa zomrú.
„To však nebolo všetko. Niekto bol pri tom, keď unikli. Zabili ho. Neviem kto to bol, cítil som len jeho smrť. Tie Veci sú veľmi rýchle a nebezpečné, nechcite od mňa popis, ako vyzerali, ale vaše nočné mory sú v porovnaní s nimi obyčajné detské hračky ! Musíme rýchlo konať, dieru v realite treba čo najskôr zatvoriť ! Oni ničia život, pretože nevedia ťo to je a zavadzia Im !“
V sále a v mysliach prítomných pomaly doznieval rozrušený hlas. Nastalo ticho.
„Ále, nemôžeme konááť bez súhlasu Máágickej radýý. Jéé to prííliš nebezpééčnéé.“,ozval sa staručký člen Magickej rady, ktorý ako jediný bol v tú dobu prítomný. Všetky pohľady sa obratili naňho. Keď si bol vedomý toho, že na seba upútal všetku pozornosť, pokračoval ďalej svojím rozvláčným tónom.
„Musííme počkať na zasáádanie Máágickej ráády, ktoráá rozhodne, ako ďalej.“
„Kým sa vaša Magická rada zíde, bude už pravdepodobne dávno po nás !“, Alatorn agresívne napadol starcové vyhlásenie.
„Je situácia skutočne tak hrozivá ?“, kráľ sa obratil na starca.
Ten bol jeho otázkou mierne zaskočený, ale za jeho život ho už prekvapili aj horšie veci a tak sa nedal vyviesť z miery: „O tom nemôžeem rozhodnúť sáám. Musíme počkať na rozhodnutie Rady.“, vyhýbavo odpovedal.
Alatorn chcel opäť reagovať na starcove vyhlásenie, ale panovník ho gestom umlčal.
„Mňa teraz nezaujíma názor Rady, ktorá sa zchádza len raz za dva roky, ale váš názor.“, znelo skôr ako ultimátum.
„Ehmm...Nóó....“, začal pokašlávať vo viere, že sa mu podarí vyhnúť odpovedi. Ram však stále čakal na odpoveď. „Ughmm... Áno“, povedal to tak ticho, že ho počuli len tí, čo stáli tesne vedľa neho.
„A to ste to nevedeli povedať skôr ?!“, hovoril stále rovnakým tónom, ale všetkým bolo jasné, že tými slovami by sa dali trhať parkety.
„Keď Magická rada...“
„Samozrejme. Už som si všimol, že bez magickej rady nieste schopný previesť ani najjednoduhšie zaklínadlo.“, prešiel na volnejší tón. „Hádkami nič nevyriešime. Ako náš mladý priateľ povedal, času teda nie je nazvyš.
 „Čo navrhujete ?“