Apríl 1999 - Blatná dolina

1. apríl - štvrtok Záblesk svetla..... Vesmír.... Magelanove oblaky.... Galaxia... Mliečna dráha... Slnečná sústava... Tretia planéta od centrálnej hviezdy... Kontinent Európa... Štát: Slevensko... Mesto: Považská Bystrica... Uff, som to ja. Už som si myslel, že som skončil niekde v paralelnej realite... Ïalšie spomienky - škola - a jé to nie. Veď sú prázdniny - fajn.... Zhruba toto mi prebehlo hlavou, keď som sa na 1. apríla ráno zobudil. Nie, nebol to žiaden prvo aprílový žartík, bola to konečne realita. Ostali mi zhruba 4 hodiny do odchodu vlaku. Dobalil som posledné veci, skontroloval, či je všetko tak ako má byť. Osudná hodina H sa začala približovať a ja som bol čoraz nervóznejší, či všetko klapne tak ako by malo. Vtom myšlienka ostrá ako britva preťala pokojný prúd letargie: Šmankote ! Nemám nakúpený dostatok potravín ! Plný energie som vbehol do supermarketu a rýchlosťou blesku, ktorá bola značne obmedzená vázgajúcim košíkom som nahádzal doň potraviny. Fajn, ostávalo mi dvadsať minút do odchodu autobusu na stanicu. Všetko by bolo v pohode, keby ďalších 50 ľudí nakupujúcich zásoby na pol života, nebolo stálo pri pokladni. Tik-tak. Čas bol odkrajovaný čoraz presnejšie. A ľudí ubúdalo pomaly... Keď sa mi konečne podarilo oslobodiť sa z drápov supermarketu, naložený 3 taškami som sa dovliekol domov. Veci som nahádzal do batohu a vyrazil som na cestu. Na zastávku som dorazil dve minútky pred odchodom busu. Autobusová zastávka: 11.11 - Uf, už som tu, keby ten vietor tak nefúkal...
11.13 - No, už by mohol ísť...
11.14 - Uhu, kde je bus ?
11.15 - To sa mi nepáči !
11.16 - Kruci, kde je, ja chcem ísť na vlak !
11.17 - No, tak ! Ja to štvem, idem na ďalšiu zastávku, tam chodí viac autobusov !
11.18 - 50 m od zastávky - Ten blázon dorazil ! A behom spáť ! Nastúpil som a ujovi autobusárovi podávam 5 Sk, o na to, že mám dať ešte dve ! Vtom som si uvedomil, že SAD si urobilo zo Slovákov ďalší podarený 1. aprílový žartík - zvýšilo cestovné. Doložil som ešte 2 Sk a bol som transportovaný až na stanicu. Keď som si chcel kúpiť lístok, zistil som, že tetušky predávajúce lístky sa vybrali niekam na obed. A tak po chvílke čakania (20 minút) sa konečnče otvorilo okienko. Vyfasoval som lístok v hodnote 96 Sk (na jeseň stál 80 Sk) a čakal som na vlak. Dargov (vláčik) dorazil a ja som sa už chystal nastupovať, keď v tom mi došlo, že ide presne opačným smerom - na Blavu. A tak po ďalších 4 minútkach dofrčala ďalšia mašinka. V okne jedného z vagónov som zazrel Tonka, ktorý sa parili v miestenkovom vozni. Keď som chcel nastúpiť, s hrôzou som zistil, že nie je ani najmenšia šanca dostať sa aspoň do chodby toho vagóna, pretože nejaký fanatický lyžiar si tam rozložil základňu. A tak som naskočil o kúsok vedľa. He, život je sranda pes. Bol to vagón pre cestujúcich s deťmi do 10 rokov. Tak som sa začal tváriť, že môj vak ešte nemá desať a snažil som sa splynúť s davom. Dvere sa zatvorili a vlak sa pohol. Fajn. Už to jede, ešte si skontrólujem, či mám lístok. Hups ! Vačok nie a nie rozopnúť. A sakra. No tak, zips jeden strelený, čo si myslíš, že ťa nedokážem presvedčiť, aby si sa otvoril ?!? (po 10 minútach urputného boja) Prásk - potvora, ale mi dal zabrať. Uf, ešte že neprišiel medzičasom revízor, lebo by to bol pekný trapas. Cesta ubiehala v celku v pohode, jedna tetuška sa tam skoro pobila o miesto vo vozni... No, s 10 minútovým meškaním sme dorazili do Kráľovian. Našiel som Tonka, Balua, Katku a Zuzku a pridal som sa k nim. Rýchlo sme prebehli cez podchod, lebo teta, čo hlásila príchody vlakov asi zjedla nejaké šajavé huby a zahlásila, že náš vlak by mal čochvíľa ísť. Je to síce pekný humor, ale menej humorné je to, keď musíte bežať s krosnami. Nejako sme sa nasáčkovali do miestneho rýchlika (Oravská lokálka) a čakali sme na odlet. Medzičasom dobehol ešte Šafo a Ondro. Do vedľajšieho vozňa nastúpili nejaký odvedenci na voju, ktorí neustále spievali a ktovieprečo odratávali od 10 do 0. Sranda bola, keď taký jeden malý šprček začal po nich opakovať. Vlak sa pohol a asi po dvoch zastávkach sa objavila ďalšia zbytková časť teamu. Zuzka, Mišu, Jožo a Škrečok. Po ďaších dvoch zastávkach si preniesli svoje veci do vagónu a úspešne sme dorazili do Podbieľa. Tam čakal autobus. Bola to doslova Deus Ex Machina, pretože sme vôbec nečakali, že sa nám podarí získať nejaký spoj. Dorazili sme k Horárni a preliezli cez kopec. Bola to sradna, pretože sa tam nachádzalo dostatok snehu, kde by človek mohol bez váčších problémov zapadnúť po kolená. Tí, čo si obuli tenisky toho úprimne a hlboko ľutovali. Balu našiel kus hrdzavej reťaze (niečo cez 1,5 metra) a ťahal ju za sebou. Tvrdil, že mu slúži ako odvádzač statickej energie. Dorazili sme na chatu. Celá lúka bola posiata šafránom. Proste nádhera, hoci miestami tento dojem bol kazený nejakou tou padlou raketou, či primerosom, ktoré svedčili o veselej zábave na Silvestra. Hoci sa daný niekto zabával asi veľmi dobre, v chate bol neporiadok. Čosi sme upratali a Tonko odklincoval dvere, za ktorými sa skrývala časť erárneho imania. Každý sa pustil do nejakej tej činnosti, či už riskantného znášania hrnčkov až po rúbanie dreva, ktoré skončilo na Jožovi . Keď zistil, že som ho odfotil, najskôr sa usmial a potom vbehol do chaty a chcel ma zakillovať sekerov. Ešte šťastie, že tam boli Milka a Mišu, ktorý tento utok do váčšej miery vykompenzovali. Ako kráčal čas, tak sa zvečerilo a ja som sa pokúšal zahrať niečo na milkinej gitare, ktorá mala mať 12 strún, ale mala len 9. Okolo 10 hodine večer dorazil Mamut so Slniečkom a Mišom. Mamut hovoril, že stretol časť ľudí na ceste do Zuberca. A vtedy sa zistilo, že nikto nevie kde vlastne sú: Ondro, Jožo, Šafo, Škrečok a Zuzka. V Tonkovi začala prudko reagovať nejaká látka, pretože sa tváril veľmi nahnevane, že mu o tom nič nepovedali ! Povedal niečo na ten štýl, že si to s nimi zúčtuje. My sme sa uložili k zimnému/nočnému spánku. Okolo polnoci dorazili a následne došlo k účtovaniu rýdzo slovenskými výrazmi. 2. apríl - piatok To som však nezachytil a dozvedel som sa to až z raňajšieho rozprávania, keď Šafo dobehol do kuchyne s tanierom naloženým másom a oblátkami, ktorý mal slúžiť ako udobrovací prostriedok (bolo toho také množstvo, že by sme s tým v pohode všetcia vydržali nejaký ten deň). V pribehu hodiny sa pomaly všetcia prebrali a naraňajkovali. Následne ma Šafo so Škrečkom presvedčili, aby sa išiel hrať dačák. Nejakú tu hodinku som generoval postavy a zasadil som ich do príbehu. Poobede sme sa vybrali do tiesňav. Akurát sme chceli vyraziť, keď dorazili posledné jednotky a to Sisa, Yuya a ľubka. Cesta sa niesla vo veselej nálade. Keď som ich chel odfotiť, hodil som spiatočku a začali sa mi smiať, že nestíham ísť tak rýchlo dozadu . Potom sme sa Ja, Mišú a Jožo odtrhli a zvýšenou rýchlosťou sme si to žhavili dopredu. Pretekali sme sa, kto dlhšie vydrží na konštantnej rýchlosti postupovať dopredu. Mňa to počase prestalo baviť a tak som sa odtrhol od uháňajúcej skupiny a počkal som kým ma doženie chvost . Keď sme dorazili do Oravíc, zistili sme, že Tiesňavy sú zatvorené do 30.4., tož smolka, skúsime to o mesiac ;). Hoci sme rozmýšľali, že sa tam aj tak vyberieme, od tohoto zámeru nás odradili dvaja ujovia v zelenom a s jednou štekajúcou klobásou, ktorý pozorovali okolie. A tak sme sa usadili na kameň a lavičku. Čo by stálo za natočenie, by bolo to, ako sme sa pomaly trúsili smerom k mape. Bol to v celku zaujímavý obraz. Potom sme sa vybrali k miestnemu obchodu/krčme, časť ostala vonku a časť sa vrhla do spárov konzumu (predajne), mne sa podarilo za nejake tie kredity zohnať Tatranky. Potom sme začali uvažovať, aký je rozdiel medzi Tatrankami a Horalkami. Ale okrem ceny a názvu sme nijaký nenašli. Niekto navrhol, aby Sisa zatancovala na stole. Keďže sa je nechcelo, slova sa ujal Zrúdo . Skutočne vyskočil na stôl a zakrepčil. Potom sa tam objavil nejaký Dunčo a Zrúdo mu ponúkol Soletky, Dunčo však odmietol a so zdvihnutým chvostom odišiel. Potom, keď sme sa vrátili na základňu, pomaly sa začalo stmievať. Yuya vytiahla knižku a čítali sme ju asi do desiatej - bavil isme sa fakt dobre. 3. apríl - sobota Mamut, Sisa, Šafo, ľubka, Mišo a Zrúdo sa rozhodli, že sa vydajú do Banníkovského sedla a my ostatný sme sa rozhodli, že by nebolo odveci doplniť svoje zásoby potravín, lebo sa pomaly, ale isto stenšovali. Keď však chceli mamutovci vyraziť, zistili, že im predné koleso vyfučalo a vymenili ho za rezervu . Vyzeralo to veľmi zaujímavo, pretože rezerva bola omnoho menšie než ostatné kolesá. Nuž vybrali sme sa do Zuberca. Debata cestou sa niesla v znamení Linuxu. Do Zuberca sme dorazili v celku (v jednom kuse). V potravinách sme natankovali nejaké tie látky, ale chleba tam nanešťastie nemali a tak sme sa vybrali do ďalšieho obchodíku. Tu mali len sendviče - 12 kusov. To nám však nebolo príliš po chuti a tak sme sa vybrali ďalej. Tu sme síce tiež nenarazili na chleba, zato sme narazili na Mamutovu tlupu, ktorá sa tu zhodou okolností objavila. Potom sme ešte skúsili jeden obchod, ale znova neúspešne. Vrátili sme sa teda do obchodu, kde mali sendviče. Trochu nám pohasol úsmev, keď z 12 sendvičov ostali len 4 ! Našťastie ochotná teta predavačka ešte niekde vylovila nejaký malý pecník. Vrátili sme sa na základňu a zhruba 15,30 dorazila Mamutova tlupa. A veselo konštatovala, že cesta je uzavretá. Zahrali sme niečo na gitarke. Vonku bolo veľmi pekne a tak sa ľudia pomaly vytratili von, kde sa začali slniť . Nedalo mi to, aby som to neodfotil. Potom túto scénku v priebehu piatich minút odfotil Jožo, Milka, Slniečko a Yuya. Z Jožom sme začali bubnovať melódiu We will rock you, čo sa okoloslniacim nepáčilo a tak Šafo so Škrečkom dotiahli tonkovu reťaz s úmyslom uzemnenia prebytočnej statickej energie. Potom sme sa s Jožom rozhodli, že postavíme snehuliaka. A tak sme spoza stodoly dovliekli sneh. Úspešne sme postavili asi 20 cm vysokého snehuliačika. Pri implementácií očí a rúk sa síce čiastočne rozsipal, ale dali sme ho znovu dokopy. Večer sme si zahrali DrD. Medzitým Mišovi ľudia postupne donášali pomaranče, ktoré on šúpal a následne s nimi kámil dav sediaci okolo (nie šupkami !). Niektorý zjedli také množstvo pomarančov, že začali tvrdiť niečo v tom zmysle, že nechcú pomaranče ani vidieť. Zo šúp postavili tortu, ktorú som si chcel odfotiť. A hoci na ňu svietili halogénkami, na filme ostala len malá stopa uprostred obrázku. 4. apríla - nedeľa Vonku bola ráno pekná kosa . Po výdatných raňajkách - čo si kto ulovil, hráči DrD sa pustili do hrania a musím povedať, že boli skutočne vytrvalí (od 9.00 do 14.30). Tí ostatní sa vybrali na túru, prípadne sa letargicky vyvalili na lúku. Poobede sme si zahrali frizby. Hrali sme až do zotmenia - bolo to veľmi zaujímavé, keď človek videl, ako niekto vyhodil frizbiho, potom frizby zmyzol a objavil sa až 10 cm od hlavy. Medzičasom sa sneholiak už úplne roztopil a tak sme vyhlásili minútku smútku a urobili nekrolog. Večer sa veselo chatovalo až do 1.15 nasledujúceho dňa. 5. apríl - pondelok Raňajky prebehli v celku bez uhryznutých nôh a rúk. Od rána sme sa začali hrať s frizbim a vydržalo nám to až do obeda, keď sa začalo konať veľkonočné kúpanie. Keďže sme sa demokraticky uzniesli, že voda je príliš mokrá, zvolili sme alternatívu - sneh. Za prvú obeť nám padla Zuzka , Škrečok a Šafo ju preniesli až k miestu, kde sa ešte nachádzali pozostatky snehu. Potom ju pustili , gravitácia však nezabudla, aká je jej úloha a tak Zuzka spadla na sneh. Keďže Zuzka mala teraz voľné ruky okamžite to využila. Nabrala sneh a poďho na Škrečka. Ïalšou obeťou sa stala Milka . Keď však prišiel rad na Yuyu , Jožo sa ju rozhodol brániť, ale nebolo mu to nič platné, Škrečok ho predsa len dokázal udržať. No a tak Yuya skončila v snehu . Sisa vybadala, že by tiež mohla skončiť na snehu a tak decentne zdrhla. Večer sme sa vybrali do Zuberca, pozrieť nejaké to pohostinstvo. Prvé bolo skôr taký pajzel, druhé bolo plne obsadené a tretie bolo tiež pajzel. A tak nás Šafo, ktorý si chcel zahrať biliárd, presvedčil, aby sme išli ešte ďalej, že tam je ešte jedno. Nakoniec sme teda dorazili do Habovky, nanešťastie tu bolo zatvorené a tak sme sa vrátili do Zuberca. Tu už bolo menej ľudí a tak sme sa usadili do rohu. Začal som pociťovať hlad a tak som si kúpil jedny čipsy. Keď som ich chcel otvoriť, ozvala sa rana a otvor sa objavil presne na opačnej strane, ako som pôvodne myslel. Šafo, Škrečok, Jožo a Tonko sa pustili do downloadovania. Nedalo mi to pokoj, tak som si dal aj ja. Nálada značne vzrástla. Vedľa boli nejaký hráči na hudobných nástrojoch a tak si Milka požičala od nich gitaru a zahrala pesničiky. Mys sme sa dobre vyrevali a urobili sme pekné divadlo pre ostatné osadenstvo. Cesta spáť sa niesla vo veľmi družnej nálade a vyrevovaní na okolité lesy. Ešte jeden obrášťok, čo som nakreslil . 6. apríla - utorok Prebrali sme sa vcelku v pohode a pustili sa do upratovania. Potom prišiel ujo od chaty, skontróloval, či je všetko v poriadku a potom nás ešte zaviezol do habovky, začo sme mu boli veľmi vďační. Škrečkovi bolo zle a tak videl svoje raňajky ešte raz. Úspešne sme dorazili na stanicu, kde bol jeden ujo, ktorý tam bol všetkým. Vydával lístky, vypravoval vlaky, odpovedal na telefonáty.... Bol z toho dosť nervóny, pretože musel nájsť všetky tarify a podpísať lístky ručne. V Kraľovanoch sme sa rozlúčili so zbytkom výprvy, ktorá išla smerom na Košice a nastúpili do vlaku. Tam sme si sadli v časti pre invalidov. V Bystrici som sa rozlúčil. A šiel domov..... To je koniec, tento príbeh je pravdivý. Všetky postavy sa plne zhodujú s realitou. Prípadné preklepy a gramatické chyby ygnorujte.

Index