Zúcastnili sa: Georgi, Marco, Thor, Misu, Tramp, Natali, Roman

14. 4. 2001 -- sobota

Hurá po nesmierne dlhej dobe sme sa predsalen odhodlali na nejakú výpravu. Uz to v roku 2001 úplne vyzeralo, ze vsetcia zleniveli a nikomu sa nechce chodit po horách. Nastastie to nebola pravda.

I zisli sme sa cosik pred ôsmov pri poste. Pocasie bolo dost nafigu, bola zima, kazdú chvílu sa spustila prudká snehovica, proste ziadne lákavé pocasie. I Tramp prisiel s návrhom, ze by sme mohli skocit k Natali na kakavko a nemuseli sa trepat v takomto necase po kopcoch. to sa mi moc nepýcilo, lebo stále som iba kdesi sedel a potreboval som uz niekam vypadnút. Uz som sa aj zlakol, ze mekneme a ze uz kazdý závan vetra s nami zamáva a odradí nás od výpravy.

Nastastie sa akosi predsalen dohodlo, ze sme nesli k Natali, ale do Zliechova.

Ja som síce niekde nasiel, ze nejaký autobus by mal íst do Ilavy okolo 8.00, ale nebol som si prílis istý, kedze som to hladal cez ceský web - Slovensko je v tomto dost pozadu, je to dost smutné, ze ak chcete nájst nejaké poriadne busové spojenie musíte ho hladat v Cechách, al eco uz, nic nie je dokonalé. Ale spät k pôvodnému príbehu. Naskocili sme na bus a viezli sa do Ilavy. Mali sme síce vystúpit az pri nemocnici, ale vyskocili sme z busu cosik skorej, resp. presne o jednu zastávku skôr. Tramp síce cosi frflal, ze sme mohli íst o jednu zástavku dalej, ale nakoniec zistil, ze mu to bolo úúúplne jedno, pretoze jeho hlavným cielom bol telefónny automat.

Telefón sa nachádzal vedla väznice - kolká to alegória. Prisli sme k telefónu, nastastie si nás dozorcovia nevsimli a nespoznali nás (*joke*).

Tramp volal domov, lebo pôvodne poveal, ze sa pôjde k Natali. Jeho otec nebol prílis nadsený, ale správne skonstatoval: "No, ked si uz v Ilave, co s tebou."

A tak sme sa vrátili spät na zastávku a cakali na dalsí bus, ktorý nás mal odviest do Zliechova.

Cesta do Zliechova bola dllllháááá, pretoze autobus zachádzal najskôr do vsetkých ostatných dedín, tekze namiesto 16km, co bola najkratsia mozná vzdialenost do Zliechova, presiel okolo 30, ale to nevadilo, aspon sme mali peknú vyhliadku (síce bolo zamracené). Vystúpili sme a znova o zastávku skôr, co uz snami. Nabehli sme do miestneho obchodíku, ja som im skúpil zásobu makovníkov - resp. jeden jedinký, ktorý tam bol a tiez som skúpil aj zásoby rozkov - kúpil som si 3, a to tam potom zostali uz len grahamové - aspon sa obyvatelia naucia jest aj nieco iné ako biele rozky :-)

Slniecko prechodne svietilo a prechodne bolo zamracené, fúkal dost ostrý vietor.... Brrrr.....

Presli sme asi 200 metrov a stratili sme sa. No, nestratili v tom pravom slova zmysle, lepsí výraz je snád zisli sme z chodníka. Totiz nikto nevedel, kam sme to skutocne mali íst, teda okrem mna a vsetcia mi slepo dôverovali... Samozrejme, ze na mna je spolahnutie, takze som ich nakoniec celkom v pohode naviedol na pôvodnú znacku. Mal som totiz tú výhodu, ze som tam kedysi bol s TOBÁkmi, takze som na Strázov trafil v pohode.

Preskocili sme si 2x potok, ktorý sa tam akoby náhodou, ale inak celkom zámerne vyskytoval. Pokial sme "blúdili" bol som v predu ja, ale ked som ich naviedol na správnu znacku uz bolo vidiet, kto má vodcovské tendencie.... Áno, nebudem to tu tajit je to nás Tramp, ktorý sa suverénne dostal do vedenia a my ostantný sme sa vliekli zaním, co uz snami.... Teda, ja sa priznám aj bez mucenia - ja som bol ten nakonci. Ved sa nebolo kam náhlit a keby somisiel prílis rýchlo, tak sa poriadne spotím, co by v tej zime nebolo bohvieco.

Vystúpili sme do sedla. Tu sa nastastie rozhodol nás velký Tramp pockat zbytok výpravy. Trosku sme si oddýchli, zdlabli sójovú tycinku na posilnenie, gumových delfínikov a cerstvý vzduch. Medzitým som Trampovi nakreslil na rupsak, ktorý mal zasnezený smajlíka a chvílu sme ho namotávali, ze co to tam vlastne má. Nakoniec sa mu predsalen podarilo uhádnut, co som to tam dal. A teraz zacal äxtrém. Teplota klesla a zacínalo coraz viac snezit a fúkat, nás cakala najtazsia cast výstupu.

Stúpanie prebiehalo zo zaciatku bez problémov, ale postupne to slo coraz horsie, lebo sa zacínalo smíkat. Tak ci tak sme sa dostali na lúku pod vrcholom, ostrý vietor nám slahal do tvárí chumáce snehu. Pot zacínal namrzat a dotyk so studeným oblecsním bol velmi nepríjemný. So zatatými zubami sme vystúpali aj posledný úsek. Severný pól, inak sa to nedá nazvat, sneh bol sfukovaný ostrým vetrom, takze tvoril velmi zaujímavé obrazce. Na stromoch vysel shen takmer vo vodorovnom smere.

Vrcholovka bola v novej krabicke, na ktorej bolo napísané: "Obzri sa, aby si vedel, preco zijes." - pôvodný zámer autora zjavit náhodnému návstevníkovy krásu slovenskej prírody z výsky, bol v nasom prípade zmarený velmi hustou hmlou, takze bolo vidiet sotva na pár krokov. Rýchlo sme sa zapísali a fujazdili dolu kopcom. Zastavili sme sa az na lúke po kopcom, kde sme sa ukryli pod jeden strom - no, bol by to fantastický prístresok, nebyt toho, ze don fúkalo zo vsetkých strán. Cosik sme zdlabli a vypili Marcov caj, ktorého nápad zobrat HORÚCI caj na tomto mieste velmi chválim.

A prisla tá najtazsia cast -- Zostup.

Sneh sa nepríjemne smíkal a vietor fúkal presne oproti nám. Najhorsi bol na tom roman, ktorému sa nedarila udrzat na vratkom povrchu rovnováha a stále padal. Pozical som mu preto Qtkine rukavice, aby mu nebola zima na ruky, kedze ich mal kazdú chvílu v snehu. Po smikingu, ako sme nazvali druh zostupu sme sa dostali az k vodopádu. Tu sme zistili, ze v chajde, ktorá si tam len tak postávala, este dneska niekto bol. Svedcila o tom horúca piecka.

Zostupovali sme dalej, to uz nepredstavovalo vôbec ziaden problém. Ked sme konecne zosmikingovali az do doliny, vyslo slniecko a zacali sa objavovat aj nase tiene, sic len na chvilku, ale dôlezité bolo, ze sa objavili, aspon sme si boli istý, ze sme ich niekde nestratili.

Prisli sme do Pruzuny - ziadny bus.

Prisli sme do Priedhoria - ziadny bus... az o 2 hodiny, dohodli sme sa ako by to mohlo byt s letnou výpravou do Valasského královstva a vybrali sa na zastávku.

Aby sme skrátili dlhú chvílu cakania na bus, skúsali sme kadejaké srandovné hry. Napr. Pako.

Nakoniec sme skoncili pri obiehaní Marca, ktorý predstavoval stred slnecnej sústavy a my sme boli jeho obeznice - proste haluz, ale celkom dobrá. Prisiel bus a to je koniec.

Autor Georgi LastElf

V Brne 17.4.2001