Výprava na Strážov október 1999 – alebo Strážovský duet.

Zúčastnili sa: Georgi, Mumeniev.
Stretli sme: Marcela a Danku

23. 10. 1999 – sobota

Po viac ako mesiaci sme sa odhodlali na ďalšiu výpravu, pretože naše telesné schránky už začali pomaly nahnívať a aby úplne nezhnili, bolo ich nutné prevetrať. I keď účasť vyzerala sprvu dosť veľká, s postupom času ubúdalo ľudí, takže nakoniec sme zostali len traja, ja, Marcel a Mumo. Enémže, nebol by v tom belzebub, keby sa Marcel nebol v piatok dosť škaredo zranil pri futbale, takže musel ísť navštíviť aj tetu doktorku.
 Ale všetko poporiadku. Nabalený a pripravený na akúkoľvek situáciu som nabehol na zástavku a vyčkával, čo sa bude diať. V dialke sa z tmy vynoril Marcel s ľavou rukou v sádre. Bolo mi jasné koľká bije ( 6:30 ). Jedinou pozitívnopu vecou, bolo to, že Marcel prišiel aspoň POVEDAŤ, že nepôjde. Takže z pôvodných 3 klesol počet členov výpravy na dvoch. Tu sa vzala odniekiaľ Danka a tak sme s ňou chvíľu pokecali, kým neprišiel náč transportér. Mumo bol medzičasom pritransportovaný autíčkom, keďže busy boli v Považskej úplne geniálne pomenené a žiadny z tých super autobusov mu nešiel. Tu ľaľa autobus, tak sme sa rozbehli, že nastúpime, ešte šťastie, že sme stretli Danku, lebo inak by sme to boli skutočne urobili. Totiž do Pružiny idú dva busy tesne zasebou , pričom iba jeden z nich ide do Priedhoria (kam sme sa chceli dostať), no a prvý bol ten ktorý tam nešiel, takže takouto cestou by sme sa jej chceli poďakovať za upozornenie. Naskočili sme teda do druhého busu, ktorý sa zhmotnil, tak rýchlo, že sme to sotva zbadali.
Mraky plávali nízko nad horizontom a odvšadiaľ dul silný porivový vietor. Prišli sme až ku krížu v Priedhorí a z doliny sa na nás vyvalila masa vzduchovej hmoty. Tepelná energia začala zo zásobníkov unikať príliš rýchlo, nahodili sme preto na seba nejaké tie izolačné vrstvy.
Keď sme tak kráčali po ceste smerom k našemu cieľu, prechádzali sme okolo starého rozpadnutého humna. Vtom sa z prítmia tejto stavby na nás vyrútila mačička. So mnou to úplne trhlo, lebo som ju zbadal až vtedy, keď som ju takmer pristúpil. Mysleli sme si, že je hladná a tak Mumo vytiahol keksíky, lebo mlieko ani mäso sme so sebou nemali. Chcel mačičku nakŕmiť, tá však o jedlo vôbec nestála. Skôr sa chcela zohriať a maznať. Tak sme ju nechali svojmu osudu, lenže to nebolo také jednoduché.
 Mačička sa odhodlane vybrala za nami a začala sa nám pliesť pod nohy, vydržala nás sledovať asi kilometer, potom jej zrejme došlo, že asi sa od nás ničoho rozumného nedočká.
Cesta začala pomaly stúpať. Poryvy vetra boli čoraz nepríjemnejšie a studenšie. Zhodil som  bundu, lebo energetické zásobníky boli úplne preťažené a hrozilo, že dôjde k vylučovaniu chladiacich látok, čo by za tohto počasia mohlo viesť k nepríjemným následkom. Oblaky boli veľmi nízko a valili sa nad dolinami obdivuhodnou rýchlosťou, vietor prinášal z diaľky útržkovité zvuky idúceho vlaku. Mumeniev, však tvrdil, že to vlak nie je a že je to iba vietor (lepši povedané výchor). Ja som však jasne počul náraz kolesa o koľaj. Zvuk však čoskoro zanikol v kvíleni vetra. Mlčky sme postupovali ďalej. Míňali sme zásobníky vody. Prišli sme na koniec asfaltovej cesty. Odtiaľ už bolo vidieť aj časť hrebeňa. Bol to nádherný pohľad, stromy sa jemne strácali v oblakoch, jednoducho povedané sila. Dali sme raňajkovaciu pauzu, ja som zhodil jednu tepelnú vrstvu, keď sme však zostávali na jednom mieste, začala klesať teplota vykurovacieho systému a tak sme sa pohli ďalej. Už ma nebavilo mlčať, rozhodol som sa že prelomím ticho a začal som rozprávať Mumovi príbeh z knihy Strážce snú. Kým som sa dostal do štvrtiny príbehu, vystúpili sme do sedla. Dali sme chvíľku pauzu, Mumo sa snažil opraviť spadlú bráničku pri kríži, jediné, čo však docielil, bolo to, že spadla znova. Pohli sme sa ďalej, lebo z doliny dul veľmi silný nárazový vietor. Pokračoval som teda v rozprávaní príbehu, dostal som sa do polovice, keď ma umlčal stúpajúci svach a skuvíňajúci víchor. Pomaly sme stúpali vyššie a vyššie do oblakov.
Je to skutočne nádherný pocit byť v oblaku, vidíte sotva 10 metrov okolo seba, je vám zima, z jednej strany funí vetrisko, ktoré vo vetrách vytvára dojem, že vám kúsok nad hlavou letí prúdové lietadlo. Z hmly pred nami sa vynárala krajina a za nami znovu mizla v šedo-bielom opare. Tu sa pred nami objavili dve postavy kráčajúce smerom k nám. Veľmi ma prekvapilo, že sa okrem nás nájdu aj ďalší šialenci, ktorý sa v takomto nečase vydajú na hory. Postavy zanikli niekde v hmle. Asi po 10 minútach sme stretli skupinku starších turistov.
Georgi: „To by človek nepovedal, koľko sa je tu ľudí v takom čase, veď keď sme išli minule, bolo pekne a stretli sme akurát jedného týpka.“
Mumo: „Ja by som skôr povedal, že v nečase.“
Postupovali sme v oblaku ďalej, kým sme došli na Lúku pod Strážovom, stretli sme tri, či štyri skupiny turistov, čo bolo skutočne dosť. Sotva sme zbadali informačný hríbik. Mumo sa ho vydal preskúmať. S každým poryvom vetra sa prevalil kúdol hmly a Mumo na chvíľu zmizol. Náš cieľ už nebol ďaleko. Vlhkosť vzduchu sa limitne blížila k 100%. Zo stromov odkvapkávala zmaterializovaná para, viditelnosť poklesla na 3 metre. Niekde v diaľke sa dali tušiť matné obrysy stromov. Pôda začínala byť klzká a tak sme spomalili postup. Z hmly sa vynoril týpek, ktorý práve zostupoval zo Strážova. Dorazili sme na miesto. Všade, doslova všade bolo vidieť bieli hmlu. Nebolo možné určiť, kde by sa mohlo nachádzať slnko. Okolo nás sa valila hmla. Bol to veľmi zaujímavý pocit. Vrcholový zošit sa nám nepodarilo nájsť, rozhodli sme sa, že by bolo lepšie zísť na Lúku, kde toľko nefúkalo. Opak bol pravdou. Pri zostupe mi jeden poryv vetra takmer vyrazil dych. Skutočne paradoxné, stretli sme ďalších 6 turistov. Z Lúky sme pokračovali smerom ďalej k vodopádu. Stretli sme otca s dcérkou a ani nie o 30 sekúnd neskôr dvoch starších pánov. Akonáhle sme však zostúpili pod zónu hmly/oblakov, nestretli sme už nikoho. Pri vodopáde sme čosi zjedli a vychutnali si veľmi zaujímavý pohľad na dolinu, ktorá bola v polovici urezaná hmlou. Mumo mi ponúkol čaj, fúkal taký príšerne silný vietor, že vyfukoval čaj z téglika a tak som ho rýchlo vypil. Ďalšia cesta bola fádná a nezaujímavá.
Dorazili sme do Priedhoria na autobusovú zastávku a zo zložitého značenia, sme nakoniec vydedukovali, že bus s označením Bwc a Ec nepôjdu. Nabližším busom bol S6, ktorý išiel asi o hodinu. Navrhol som, aby sme išli do Pružiny, že to bude o niečo lacnejšie.
(Táto veta je určená pre Trampa) Jeden plastový obal som zahodil do separovaného odpadu.
V Pružine zostávalo ešte príliš veľa času a tak sme sa rozhodli, že si zájdeme na ďalšiu zastávku. Išli sme okolo pohostinstva. Mumo si chcel silou mocou niečo v pohostinstve kúpiť, tak som ho nechal svojmu osudu a vybral som sa na zástavku. Keď som dorazil na miesto, odnikiaľ sa zhmotnil bus, rozmýšlal som, či mám ísť Muma zavolať, tento návrh som zavrhol, keďže by sme asi nestihli dobehnúť na bus a ako najprijatelnejšiu variantu som prial to, že skúsim bus zdržať a Mumo sa snáď objaví. Od uja na zástavke som sa dozvedel, že tento bus ide iba do Lieskova a že ten, ktorý má svoju cestu až do Bystrice ide o pol hodinku neskôr. To som už videl Muma, ako s napolitánkou v ruke šprintuje k zastávke.
Počkali sme si na bus a to je koniec príbehu....

23. 10. 1999
Napísal Georgi
V priebehu 1 hodiny v Považskej Bystrici