Západky reality do seba zapadli a celým vesmírom sa ozvalo jemné CVAK,
ktoré bolo pod úrovňou počutelnosti. A vtedy sa začal odvíjať jeden z mnohých
príbehov, ktoré existujú iba v jedinej realite. Tento príbeh začal 5. 7.
roku pána 1999.
Po šiestich hodinách balenia, ktoré sa nieslo v tom štýle, čo
som ešte zabudol, vyrazil som na vlak, ktorý mal ísť 11.06. Chybička se
vloudila a vlak samozrejme nešiel. Tak som si posedel na stanici o hodinku
dlhšie. Pomaly som postupoval v rovine času až k bodu, kedy mal prísť vlak
teda 12.06. Chronometer pomaly odmeriaval časové impulzy. Vlak sa zhmotnil
práve vtedy, kedy mal, čo bolo veľmi zvláštne, lebo obvykle nejaký ten
časový cyklus meškal. Hľadal som niekoho známeho. Nikoho som však nevidel.
Trochu ma zmrazilo, čo ak idem zlým vlakom. Prešiel som takmer polovicu
vlaku a keď ma už nebavilo vláčiť batoh po vlaku sadol som si v jedálenskom
vozni a dal som si jedno Capi. Človek by neveril, že jedno Capi sa dá popíjať
celú hodinu, ale mne sa to podarilo. Chvíľu som sa venoval mape. Ale to
ma čoskoro omrzelo, keď som sa snažil prečítať vysvetlivky, ktoré boli
okrem iného písané aj v azbuke.
Chronometer dospel až k bodu, kedy som mal vystupovať. Vyskočím
z vlaku natešený, že uvidím niekoho, koho poznám a... Nič. Tak som sa vybral
smerom na stanicu. V dialke som zbadal ako z vlaku vystupujú traja ľudia,
pričom jeden mal na hlave čiapku, ktorá mi bola veľmi povedomá... Spustil
som všetky vyhľadávecie algoritmy. Cink, veď je to Peťo. Mávam ako keby
som navádzal lietadlo na dráhu a on nič ! No nevadí. Periférne očné senzory
na pravoboku zamerali ďalšie veľmi známe objekty. Jéjdanenky, veď je to
Yuya, Jožo, Mišú, Aďa a Škrečok. Veselo som sa s nimi zvítal a počkali
sme na troch z vlaku vystupivších. Tož, skutočne to bol Peťo, Šafo a niekto,
koho som v databáze nemal... I keď som zapol morfovací program, tá tvár
nebola ešte nikde uložená. Vytvoril som teda v pamäti nový plac a zafixoval
základné vizuálne údaje. Šafo tohto človeka predstavil ako Elenku a tak
som priradil pamäťovému poľu aj meno :) .
Nsakočili sme teda na Oravský Rýchlovlak a počas dllllhej cesty
sme sa bavili tým, že sme hrali paka. Načož sa nás jeden z osadníkov vagóna,
v ktorom sme sa viezli spýtal. že na čo sa to pozerá. V krátkosti sme mu
vysvetlili ako funguje daná hra.
Po bezútešnej ceste lokálkou sme sa dostali až do Podbieľa, kde
sme optimisticky očakávali, že nám pôjde autobus. He, ako vravia murphiho
zákony, samozrejme, že nešiel a tak sme sa vybrali do dediny na ďalšiu
zástavku, odkiaľ mal ísť iný bus. No, a.... Išiel.... Ale až za hodinu.
Odviezli sme sa k horárni, ako býva zvykom a potom sme potom
pešo cez horu. Ja, Mišú a Peťo sme dorazili na chajdu ako prví a ostatný
sa postupne trúsili. Keď sme sa dotrúsili previedli sme kontrólny súčet
a zistili sme, že je nás osem. Zabudol som ešte spomenúť, že vo vlaku sme
sa stavili. neviem už síce o čo, že Mamuta hodíme do potoka, za to, že
nevybavil tábor. Musím povedať, že táto stávka bola životu nebezpečná.
Ale späť k tomu, ako sme sa dotrúsili na chatu. Vo dverách sme
našli zstrčený lístok: “ Prosím počkajte tu, išiel som si zavolať. Ďakujem.“,
hmm, že by to bol Zrúdo ? Asi nie, nie je tam ani jedna pravopisná chyba.
Nuž a tak sme čakali. Vypili sme všetku vodu, ktorú sme mali. Potom sa
Šafo so Škrečkom rozhodli, že pôjdu k rezervoáru na vodu, Ak náhle odišli
začali na nás útočiť kadejaké hmyzie potvory ako komáre a ovady.
Kde sa vzal, tu sa vzal, pred nami zrazu Zrúdo stál. Skutočne
bol autorom toho lístočku, ktorý sme našli. Priznal sa k tomu i keď dobrovolne,
že tu bol už predošlú noc a odišiel asi 15 minút predtým, než sme my prišli.
Tož odomkol a my sme sa nahrnuli donútra v zúfalej snehe ujsť tomu nepríjemnému
hmyzu. Potom nasledovala klasická operácia – odomykanie dverí, lepšie povedané
odklincovanie. Po mnohých takýchto odklincovaniach dvere stratili svoju
hrúbku od dobrú polovicu. Potom už nasledovali akcie typu rúbanie dreva,
etc...
A po úmornej práci trochu zábavy a začali sme si pohadzovať s
frizbim. Po niekoľkých nározoch do steny to jeho štruktúra nevydržala a
jemne napreskol. Potom sme sa bavili tým, že sme obstreľovali tých, čo
ležali na zemi a snažili sa chytiť nejaký ten bronz, olovo, resp. rakovinu
od slnka.
6. 7. 1999 - utorok
Vonku bolo nádherná ráno, ktoré neveštilo nič dobré. Vlastne veštilo
– 30 stupňové horúčavy. Ako čas postupoval vo svojej nemennej dráhe teplota
pomay rástla a vonku bolo na nevydržanie, rozhodli sme sa, že si zahráme
dračák. Najskôr som bol PJ ja, ale keďže moje pravidlá boli veľmi volné
a začal som hrať trochu iným štýlom ako je fixovaný v pravidlách a naviac
som chcel aby začali od prvej úrovne, o čom sa mi ich nepodarilo presvedčiť,
DRD sa trochu zvrhlo. Navolili si rovno 9tu účoveň, čo ma dosť šokovalo
a tým pádom vyradili všetky moje doterajšie plány. Potom začali vybaľovať
také hlúposti ako mentálny súboj, čo mi absolútne likvidovalo moju dejovú
líniu. Rozhodol som sa preto pre Deus Ex Machinu. A ani tá nezabrala. Potom
som to vzdal, pretože ešte aj krčmára mi odpravili. Proste nepáčilo sa
mi to... Tak som sa teda vzdal postu samozvaného PJ. Nerád hrám podľa fixných
pravidiel, jednak sú veľmi obmedzujúce a radšej mám, keď sa DRD prispôsobuje
realite. Nuž ale nie každému sa to páči. A tak k mojej veľkej úľave bol
na moje miesto dosadený Škrečok. Musím uznať, že jeho hra bola vskutku
zaujímavá i keď ju občas narúšalo listovanie v pravidlách. Okolo 11.00
dorazil na lúku pri chate traktor a dal sa do kosenia lúky. Išlo mu to
pekne...
Potom sme objavili hašišaka. Pre nevzdelaných – hašišak je chlpatá
gumičková gulička o veľkosti tenisovej loptičky. Keďže sme nemali nikde
volejbalku, tak sme hašišáka využili ako alternatívku a zahrali si hašball.
Princíp je podobný ako vo volejbale, až na to, že sa hrá s hašišakom. Základnú
verziu hrajú vždy tri družstvá, pričom jedno sa tvári ako sieť a kazí hru
práve vyhrávajúcemu tímu. Počet hráčov v jednom družstve by mal byť aspoň
limitne sa blížiaci dvom.
Ešte sme sa bavili s frizbim a zahrali si frizball, a keďže mi to veľmi
nešlo bol som z toho unhappy, ale rozchodil som to ;D
Objavilo sa Slniečko a večer sme si vyšli do Zuberca.
7. 7. 1999 – streda
Rozhodli sme sa, že skoro ráno vyrazíme do Oravíc veľmi skoro ráno a
potom, že sa dáme cez tiesňavy. Ja s Mišuom sme vstali o 5.00. Ostatný,
ktorý chceli ísť vstali o pol hodinku neskôr. Budili sme aj Peťa, ktorému
sa však nechcelo ísť a tek sme ho nechali spať v domnení, že na chejde
niekto ostane. Keď Škrečok zistil, že ideme, rozhodol sa, že pôjde
tiež, načož sa objavil Šafo, ktorý povedal, že aj on ide a tým pádom ide
aj Elenka a na chajde nemal kto ostať. Nuž a tak zobudili aj Peťa. My,
čo sme vstali skôr, sme aj skôr vyrazili. Počasie bolo chladné ale príjemné,
lesné vône sa miešali s vôňou vychádzajúcou z výfukou áut a žblnkot vody
sa miešal so žblnkotom benzínu. Nie, také strašné to nebolo, ale keď okolo
nás prefrčala stará Tatra, tak to bolo horšie. Dorazili sme do Oravíc ženúc
prerd sebou čriedu oviec. Hmm, bolo krásne sledovať, ako ovečky veľmi príjemne
zobudili spáčov, ktorý spali na lúke. Predstavte si, že sa uložíte na spánok
a potom sa zničoho niečo nad vami preženie húf oviec a ovocov. Slniečko
pekne svietilo, nikde ani obláčika. Sadli sme si pred miestnym obchodom
– tam kde Zrúdo predtým tancoval na stole a pustili sme sa do raňajok.
v pribehu desiatich minút sa nad horami objavila čierňava. Rýchlosť vetra
neuveritelne vzrástla, teplota okolia poklesla o 10 stupňov. A nám už bolo
jasné koľká bije.v priebehu 3 minút začali dopadať prvé kvapky a potom
ďalšie a ďalšie.
Krčma bola nenešťastie zatvorená a tak sme si sadli aspoň pod strechu.
Nemalo to síce valný účinok, pretože pršalo doslova odvšadiaľ, ale aspoň
sme mali pocit, že máme strechu mad hlavou. Našťastie nás dobrý ľudia pustili
dnu a tak sme nezmokli. po 10 minútach sa tam zhmotnil Šafo, Elenka aj
Peťo – boli dobre premočený.
Keď prestalo pršať, rozmýšľali sme, či má ešte význam ísť do tiesňav.
Ja som ich presviedčal, aby sme išli. Ale nikoho okrem seba som nepresvedčil
a tak sme sa vracali na chatu.
Večer sa objavila Saša s Filipom a s Marekom. A my sme sa rozhodli,
že by sme mohli skočiť pre osie hniezda do pekárne, ako to bolo každý rok
zvykom. Okolo 11.00 sme vyrazili ( samozrejme, že večer ). Jemne popŕchalo,
ale nič valné. V dedine sme stretli nejakých týpkov, ktorý už mali dajý
ten polliter v sebe a pýtali sme sa na cestu. Jeden sa nám vyhrážal, že
na nás zavolá políciu. Hajzlíci. Poslali nás presne opačným smerom – opitému
nikdy never. Naviac nás potom zastavila policajnáhliadka a vyťahovala od
nás občianky....
8. 7. 1999 – štvrtok
No, ale okolo 1.00 ráno sa nám podarilo doraziť do pekárne. Začalo už
celkom schopne pršať. Zaklopali sme a otvorila nám jedna milá pani. Ktorá
nám ochotne ponukla chlebík a vianočku. Ale nie hociakú – to bola 3x taká
veľká vianočka, ako sa predáva v obchodoch. Nuž objednali sme si 20 osích
hniezd, že si pre ne prideme nasledujúci, vlastne, tento deň. Sadli sme
si pred pekáreň a pustili sa do jedenia vianočky. Zmizla vaľmi rýchlo,
ale aj tak sme si stihli uvedomiť, že tých 20 osích hniezd asi stačiť nebude.
Nuž a tak sme zaťukali znovku a opravili počet hniezd na 50. A vybrali
sme sa späť na chatu.
Dážď šľahal zo všetkých strán. Obzor bol osvetľovaný vodorovnými bleskami.
Ale keď sa blyslo, človek mal pocit, že je deň a nie noc. Napriek tomu,
že sme mali dáždniky a pršiplášte sme po dvoch kilákoch úplne mokrý a tu
ako zjavenie z neba, vlastne z cesty sa objavilo auto. A v tom aute Saška
s Filipom. Úplna paráda. Takú Deus Ex Machinu sme nečakali. Záchrana. Za
čo musím veľmi veľmi poďakovať Filipovi.
Po krátkom spánku asi okolo 8.00 ráno všetci povstávali. S Jožom
som si házdal hodinu Hašišáka, ale to ešte všetcia spali.
My sme sa pustili do DRD. Saša, Filip a Marek išli niekam preč.
A keďže Aďku ani Slniečko Dračák príliš nebavil, tak sa vybrali do lesa
na jahody. Po 2-3 hodinkách sa vrátili s plným hrnčekom. A dali nám ich,
čo bola veľká chyba, lebo jahody zmyzli skôr, než tanier, na ktorom boli
dosadol na zem. My nevďačníci sme im za to ani obed nespravili, ale dovolili
sme im umyť riady ;).
Vonku stále schopne lialo a hladina vody v latríne stúpla o meter.
Zrúdo s Filipom sa vybrali po osie hniezda. Medzičasom sa objavil Mišo
a následne aj Mamut, ktorý bol absolútne mokrý. Totiž hladina v rieke stúpla
o dobrý meter a potom voda tiekla pol metra nad mostom a skúste po takom
moste prejsľ suchou nohou.
S vodou to bolo vôbec veselé. Nejaký skautský huhuláci zatĺkli
do priehrady dosky, čím ju upchali. Potom ich tam nechali a ostatné dokončila
voda. Zlikvidovala polovicu priehrady. A keďže breh už bol celkom schopne
podmytý, veľká voda z týchto dažďov dokončila dielo skazy. Z priehrady
neostalo absolútne NIČ ! Potom sme našli kúsok priehrady o 5 km nižšie
uprostred lúky ( voda skrýva v sebe úžasnú silu ).
9. 7. 1999 – piatok
Mamut ako-tak uschol. Malý potok, ktorý tiekol vedľa chaty hučal
ako riadny veľtok. Zas sa začal hrať dračák a keďže už ani mňa nebavilo
sedieť stále v chate, vybral som sa spolu so Slniečkom, Mišom a Aďkou na
jahody. Nazbierali sme po ešusa lesných jahôd. Potom sme zakotvili na 5
metroch štvorcových a ťažili sme čučoriedky. Keď sme vyťažili dva litre
čučoriedok – teda plný tanker, vybrali sme sa späť. Tam už ľudkovia zhrabovali
senko na kopy.
Keď odišli nasúpili sme nalúku my a ohazdovali sme sa dvoma frizbíkmi
a jedným hašišákom, tak sme vydržali asi pol hodiny. Tých, čo to ešte ako
tak bavilo sa usadili okolo jedného stohu a hrali sme Telekomunikácie.
Teda Mišo, Slniečko, Aďka, ja, Peťo sme boli pozemné stanice, Mamut a Ztúdo
boli satelity a Hašišák predstavoval signál. Bola to sranda, pretože potom
sa objavila nová satelitná stanica Škrečok a doterajšie dva satelity sa
ju snažili zlikvidovať, lebo predstavovala konkurenciu.
A vtedy sa objavila tá správa.... Sú špagety, na to som reagoval asi
tak, že som sa odpútal od Zeme ( stohu slamy ) a vbehol som do chaty. Špagety
boli, ale málo bolo. A tak sme sa vybrali na večeru do Zuberca. Kde sme
strávili príjemné dve hodinky.
10. 7. 1999 – sobota
Mišu a Jožo nás ráno opustili a nás bolo o dvoch menej. V celku veľmi
letargický deň. Doobeda sa hral dračák. Poobede sa väčšina vybrala do jaskyne.
Ja som si opísal nejaké pesničky a tak...
S frizbim sme triafali do kruhu a musím povedať, že to nebola žiadna
sranda, lebo fúkal dosť silný vetrík. V tento deň sme išli spať veľmi skoro
už o pol 12.
11. 7. 1999 – nedeľa
Začali sme sa baliť. Keď sme chceli vyraziť do Habovky začalo pršať
a tak nás Filip odviezol, za čo mu opäť patrí vďaka a chvála. A v Podbieli
to začalo. Riedenie. Saša, Filip, Marek, Mišo, Mamut sa s nami rozlúčili.
Predtým nás opustilo Slniečko so Zrúdom. Kďalšiemu riedeniu došlo na stanici
v Kraľovanoch, kde sa odelili Škrečok a Yuya. Vo Vrútkach sa oddelila Aďa
– to bolo veselé, pretože sme bežali na koniec vlaku...
No a potom prišlo to, čo muselo sa stať, oddelil som sa aj ja a smerom
na Bratislavu pokračovali už len Peťo, Šafo a Elenka....
Toť všetko z týždňovej akcie na Orave, všetko, čo som napísal sa naozaj
stalo, nieč nie je vymyslené.
A dúfam, že nabudúci rok sa podarí konečne zorganizovať tábor.
V Považskej Bystrici v priebehu dvoch hodín napísané 12. 7. 1999
Autor GEORGi