T: PX – Horný Moštenec – Lieskov Slopná – Málenica – Tŕstie – Podskalie – Horný Moštenec – PX       ( 31 km )

Deň pred výletom som musel ešte psychologicky spracuvávať Mira a RAMba, aby vôbec išli. Vďaka použitiu tretej prehováracej úrovne sa mi to podarilo.
Na ráno som mal všetko pripravené, časový rozvrh ranných prác sedel do poslednej sekundy. Lenže, chybička se vloudila. Keď sme s RAMbom skočili pre Mira, predné dvere do jeho vchodu boli zavreté ( tudíž sa nedali otvoriť ), preto sme museli obiehať ako nejaké družice okolo baráka a vojsť dnu zadným vchodom. A tu nastal časový sklz v mojom takmer dokonalom časovom rozvrhu, preto sme aj na miesto stretnutia dorazili o 5 minút neskôr. To by nebolo až také strašné, ale tam už ( alebo ešte ? ) nikto nebol. Naše zhrozenie bolo tým väčšie, že Georgi nikdy nechodí neskoro a je separatista (pozn. Georgi: to záleží od uhla pohľadu !). Zrazu sa z neďalekej hmly vynoril Marcelus. Moje hodinky, ktorým malá ručička nadbieha, mi oznámili, že je 7:15. A vtedy sa to stalo. Najskôr len malý bod. Potom väčší. Ešte väčší. Potom sme rozoznali, že je to bežiaci bod. A nakoniec to bol Georgi, ktorý vstal 6:58 ( Georgi ak som sa netrafil presne na minúty nemaj mi to za zlé (pozn. Georgi: trafil si sa presne)).
Trošku som bol nasratý a sklamaný, že Vo neprišiel a ani Malý Manitou, no ale čo sa dá robiť. Vykročili sme teda do oroseného rána. Môj krycí názov zase nikto nepochopil ( Ká by to určite rozlúštila ). Stúpajúc som si uvedomil, že som si nedal lieky. Hneď som im tú negatívnu správu povedal. Nebola však prijatá s takým nadšením, ako som  očakával. Zbehli sme do dedinky medzi poddanými nazývanú Horný Moštenec. I chcel som si dať pečiatku s tunajšieho obchodzíka, ale bolo taaaaaaaaaaaaaakto veľa ľudí.
Preto sme sa vydali ďalej, smerujúc do Horného Lieskova. A tu sa stala normálne nenormálna ba odvažujem sa povedať, že až záhadná vec. Najprv sa oproti nám rozbehol doberman, ktorého zastavil asi metrový plôtik, no nebolo mivšetko a jedno. A potom sa to stalo veľký nepriviazaný doberman, ktorý bol asi len 3 metre od nás, na nás nezaútočil!!! No ja som nad chcel trošku uvažovať, ale bol som okríknutý, že čo vymýšľam a poďme rýchlo preč. Dodnes si kladiem otázku prečo nazaútočil, ako niežeby som potom vyslovene túžil, ale je to zaujímavé. A tak krok za krokom sme sa dostali až do Horného Lieskova. Milá slečna predavačka mi dala (pečiatku). Keď sme sa zastavili pre Natálku stal sa ďaľšia záhadná vec. Zastavili sme pre domom, kde býva a spustil sa dedinský rozhlas, no verili by ste tomu, normálny dedinský rozhlas. Časť hlásenia bola aj o nás: „ Do našej dediny zavítali…“ ( ďalej to už ani nemusím písať ) „…predávajú pšenicu, cibuľu…“
Už sme boliv plnom počte Miro, RAMbo, Georgi, Marcelus, Natálka, Roman, hafan (farby)Laky a JA. Cez dedinku Slopná sme postretali ďaľších psov, ale to boli len taký dedinský frajeri.
Všetkých som teraz pripravoval na emocionálny šok, pretože pred nami sa črtala malebná dedinka ( osada ) Podmalenica. Šok to určite bol, ale nie emocionálny. Jednom domčúriku asi kúrili uhlím a dym nešiel ani tak komínom ako skôr bočným otvorom v stene.
Marcelus vtedy objavil vtipy, ktoré zobral Miro zo sebou, ktoré potom za jazdy čítal. Mne osobne sa páčil ten o blondínke a pápežovom aute (papamobil), kde ho ona konečne dobehne, on sa jej pýta, čo by si priala a ona odpovedá: „vanilkovú“.
A začal sa onen zdĺhavý a ťažký výstup na Málenicu. Počas výstupu sme sa nezaoberali len vulgárnymi vtipmi, ale aj botanikou. Objavili sme Ľuľkovec zlomocný, pričom sme ho chceli natrhať odšťaviť a niekedy použiť. O pár metrov vyššie sme stretli staršieho uja turistu ( fajn chlap ), obdivoval, že ideme z Považskej peši. Vzhľadom na našu a jeho rýchlosť sme dosti rýchlo predbehli a zanechali vzadu, ďaleko za nami. Rafinovaná zelená odbočka nas navigovala kolmo hore do svahu. Niektorí si mysleli, že je to sranda, ale ona to sranda nebola. Škriabeme sa škriabeme po serpentínach až sem sa dostali na hrebeň. Tu sa opäť Georgi odpojil a išiel popredu. Ja s 5 minútovým meškaním za ním. Kráčam tým lesnatým hrebeňom a všade zlomený alebo vyvalený strom, reku zase tak veľmi rýchlo sa ponáhľať nemusel. Konečne na vrchole a spolu s nami aj lietajúci mravci. Sadnúc do tieňa sme podojedali zvyšky jedla, čo nám ostali. Zase sme niečo inteligentné po sebe zanechali vo vrcholovej knihe. Presne, teda podľa mojich hodiniek, o 14:00 sme vyrazili z vrcholu dolu. Tempo neúmerne rýchle podmienkam a kolmosti svahu, ale bola to prča. Miro si ale začal sťažovať, že má otlaky a chce aby sme spomalili. Nespomalili sme a on to tiež prežil. Ďalší plán cesty bol asi takýto: nejako do Tŕstia a potom po zelenej domov. Najviac sme sa tešili na kofču v Tŕstí, ktorú som celú cestu vychvaľoval. To „nejako do Tŕstia“ sa odohrávalo po lesnej ceste. Natrafili sme tam na dve lane, ktoré sa tam len tak poflakovali, (farby) Laky nezaváhal a začalo sa prenasledovanie. Našťastie neúspešne. Dochádzala nám voda a Tŕstie nikde. Po ďalšej polhodine sme sa dotrepali do vytúženej dediny. Krčma bola však zavretá. Sklamanie.
Niektorí z nás ( RAMbo, Miro ) mali zajačie úmysli, preto si pozreli kedy im ide autobus a sadli si na zastávku. My ostatní, hoci po 19 km vyčerpaní, sme sa rozhodli pre ďalší postup smerom na Považskú Bystricu. Po ceste do Podskália, sme sa riadili heslom, čo príroda dá. Slivky, jablká, hrušky skrátka všetko, čo sa dalo zjesť a utrhnúť sa pred nami triaslo. Naše suché hrdlá boli zvlažené až potom ako sme vypili svoju kofču v Podskalí. V tej krčme vám bol takú chlapisko, dedinský chytrák. Hneď začal pindať, že čo nezdravíme ani bú ani mú. Ja mu nato, že som unavený a chcem sa vydýchať. Aj som chcel byť ešte drzejší, nechával som si to naneskôr. Popíjali sme vonku a kebyže mám šrapnelový granát tak ho bez váhania do tej krčmi hodím (pozn. Georgi: Z bespečnostných dôvodov sa preto šrapnely na túru neberú !). Taký som bol nasratý, že ani pečiatko som si nešiel pýtať. Keď ten magor odišiel prekonal som svoj hnev odniesol som poháre ako zatieňovací manéver a vypýtal som si pečiatku. Adrenalín sa mi v krvi ukľudnil, ale aj tak neotlačil, lebo nemal.
Stuhnuté lýtka, bolesti v kolenných kĺboch tak to všetko nás ešte len čakalo. Georgi zase vpredu, pretože on keď už nevládze tak zrýchľuje (pozn. Georgi: To nie je pravda ! Keď nevládzem, tak začnem spievať ! Ja proste musím ísť tempom, ktoré ma najmenej unavuje.). Natálka, Roman a (farby) Laky sa odpojili na hrebeni a my sme sa skotúľali popri kostole až do Horného Moštenca. S Marcelusom sme našli vodnú pumpu, preto sme vypili zvyšok mojej vody, aby sme mohli do prázdej fľaše pumpovať. Ale to by sme neboli my aby sme si nevybrali studňu, ktorá bola minimálne rok nefunkčná. Tak sme ostali úplne bez vody. Krátky oddych. Znova stúpanie. Georgi vravel: „To nieje nič proti tej túre na Baníkov. Toto by som kľudne vybehol.“ Marcelus ho ešte podpichol a hľa, Georgi beží hore svahom ( no učinený blázon (pozn. Georgi: Ďakujem za pochvalu.)). Z kopca sme vzhliadli naše domovy a spustili sa popri záhradkách dolu. Georgi sa odpojil pri Poľovníkovi a Marcelus šiel ešte ku mne pre Sprievodcu literatúrou 2. Výstup na prvé poschodie po schodoch ma už úplne dostal. Ešte som sa stihol okúpať a zaľahol som ako zabitý.

Spísal Tramp 29.augusta 1999 v Považskej Bystrici za 1 1/2 hodiny.
Poznámky doplnil Georgi 3. 9. 1999