August 1999 - Malenica

Výprava na Malenicu 1999 – alebo S takou dlhou túrou nikto nerátal

Nedostavili sa: Mišo a Marek
Zúčastnili sa: Tramp, RAMbo, Marčelo, Miro, Georgi
Po ceste sa pridali: Natali, Roman, Laky (psík)

28. 8. 1999 – sobota

Ten stupák nemal konca kraja.
„ Musím ísť, nesmeim sa zastaviť, lebo ma dostanú....“
„Uff, už som na vrchole, snáď sa mi ich podarilo striasť. Čo je to ?! Sakra, zas ma našli !“
To snáď nebolo ani možné, taký veľký kopec a oni ma v pohode prenasledovali. V dialke sa mihol záblesk reflektorov a zvuk motora som už zretelne vnímal.
„No, uvidíme, kto z koho ! Leť !“
Vytiahol som zelenú krabičku a z nej vypustil maličkého dráčika.
„Vieš, čo máš robiť. Zlom väz.“
Dráčik odletel smerom, kde bolo auto. Chvíľu sa nič nedialo a potom...
„Aááááááá....“
Hurá nesklamal ma ! Ale, čo to má byť ?!
Auto nezastavilo a stále sa približovalo. To snáď nie ! Oni boli dvaja ! Drak mohol zlikvidovať najviac jedného. Jediné, čo mi zostáva je útek. Fajn, v tomto krobí ma hľadať nebudú...
„Pííp, pííp, pííp ....“
A hrome, zabudol som vypnúť budík ! Dostanú ma !
Vtedy všetko stmavlo, ja som ešte stihol vypnúť budík a potom už len tma...
...

„Bzzzzz... Cvak. System ON-LINE“
Vtedy som si konečne uvedomil, čo sa stalo. Bolo mi jasné, že už je neskoro. Možno už je všetko stratené, ale nádej umiera posledná...
Ostávali posledné dve minúty. Tak som teda rýchlo vyskočil z postele, obliekol sa a nahádzal veci do bagla. Odomkol som vstupné dvere a vypadol von. Ostávalo príliš málo času. Bežal som a bežal...
Čas vypršal. No, čo už, bežal som aj tak. Pred očami sa mi začali robiť mžitky od veľkej námahy. Bažal som už asi desať minút. Vtedy som ich zbadal. Boli tam. Nič nie je stratené, všetko som stihol. Konečne zbadali aj oni mňa : „ NEBEŽ !“
Spomalil som a vymenil celý obsah pľúc.
Takže, aby som vysvetlil celý ten predošlý príbeh. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno poviem, že som zaspal. Budík ma síce o 6.00 zobudil, ale ja som ho automaticky vypol. Zobudil som sa až 6.58 a o 7.00 sme sa mali stretnúť pri kríži a ako ste správne usúdili, stihol som to.
Pri kríži už čakal Tramp, RAMbo, Miro, Marčelo, mal sa síce dostaviť aj Mišo s bratom, ale po tých nebolo ani chýru a povedzme si to narovinu ani slichu. Tož, po 15 minútach čakania sme sa rozhodli, vlastne Tramp demokraticky skonštatoval, že by sme sa mohli pohnúť aj tak nikto nepríde. Tak sme sa teda vydali na túru, o ktorej si každý myslel, že to bude len taká prechádzka a ako sa neskôr ukázalo, veľmi sme sa mýlili. Cesta sa niesla v celkom zábavnom duchu. Bavili sme sa o kadejakých hlúpostiach a ako to už chodí, keď sa rozpráva o hlúpostiach, vždy sa nájde aspoň jeden šialenec, ktorý vytiahne na plac tému školy. Niekoľkokrát sme si predsavzali, že o škole nebudeme rozprávať, ale to sa jednoducho nedá. Ona sa vynie naším životom ako Ariadnina niť. V predošlej vete si môžete všimnúť jej negatívne účinky.
Ako áno, ako nie, dostali sme sa do Horného Moštenca. Vždy, keď ideme po tejto ceste v Moštenci pred obchodom si dáme pauzu. Sú tam lavičky, plnia síce svoj účel, až na to, že sa sedí na operadlách. Ak teda pôjdete tadiaľto, dajte si pozor, aby ste si nesadli na lavičku normálne, pretože potom budete vyzerať ako ten borec z reklamy na (De)Mentos, až na to, že tie pásiky budú omnoho väčšie.
Pre čo túto reklamu čírou náhodou nepoznajú doplním, že borec v saku si sadne na lavičku, ktorú práve natreli. Dá si Mentos (mentolové cukrlátko) a dostane nápad, že sa na tej lavičke vyváľa celý a tým pádom ma z jednofarebného saka prúžkované. Jednoduch povedané propaganda zo západu.
No, ale pokračujme v ceste. Išli sme smerom na Hroný Lieskov. Cesta v celku veselá, lebo sa išlo stále po poliach a nedaj bože, aby zapršalo, lebo v tú ranu by sa všetka tá úrodná zemina premenila na bahno a my by sme si mohli dopriať nádherný bahenný kúpeľ.
Keď sme vychádzali z Moštenca, kde sa vzal, tu sa vzal, kúsok od nás doberman stál (bola doga, ale to by sa nerýmovalo). Nuž, nebolo nám všetko jedno doga stála nad nami na svahu a nie príliš priateľsky na nás štekala. Čo však bolo horšie, bolo to, že nebola priviazaná a na dovŕšenie tej smoly, okolo domu, ku ktorému s najväčšou pravdepodobnosťou patrila, nebol žiadny plot. Opatrne sme sa teda plazivým ktorkom dostali z dosahu jej čeľustí. Nevim či má Tramp rád odviazané dogy, ale ja rozhodne nie, pretože začal viesť úvahy o tom, prečo sa za nami nerozbehla. Môj názor bol taký, že by sa tieto veci nemali rozoberať, pretože tá doga sa môťe kdekoľvek objaviť.
Ďalšiu veselú príhodu s psíkom zažil RAMbo, keď sme išli cez Horný Moštenec. V poslednej dobe sa do módy dostali pekné, nízke latkové ploty. RAMbo si nič netušiac vykračoval popri jednom z takýchto elegantných plotov a vtedy...
Bolo to otázkou sekundy, spoza rohu domu sa vynorila doga, zaštekala. Hmm a teraz bude problém opísať ten pohyb... No, prdné tlapy si vyložila na plotík, ktorý by bez problémov preskočila a začala štekať. Pre RAMba to nebol príliš príjemný zážitok, keďže bol od toho plotu sotva 30 cm.
V Dolnom Liskove sa k nám pripojila Natali s Romanom a psíkom Lakim. Ako sme tak stáli pri ceste, Marčelo nadhodil, že by nás mohli privítať a vtedy sa z rozhlasu začala linúť hudba. Hudba ako hudba. Keby tam bol zvukár, tak by asi zošalel. Basy žiadne a všetko len samé výšky. Po tejto qvázy hudbe sa ozval oznam:
Rozhlas: „Do našej dediny prišiel...“
Marčelo: „Veď som povedal, že nás vítajú.“
Rozhlas: „ podnikateľ...“
Tramp: „To asi nebude o nás.“
Naše kroky boli ďalej vedené do Slopnej a potoma na Ostrú Malenicu. Po ceste Miro vytiahol vtipy staihnuté od niekiaľ z Inetu. Skoro všetcia ich čítali. Na dokreslenie: Skúste si predstaviť tlupu 7 ľudí a jedného psa, ako idú po ceste a 5 z nich hľadí do papierov a každú chcvíľu sa niekto rozosmeje.
Keď sa cesta na Malenicu premenila na pekný serpentínový stupák, zvýšil som výkon warpovacích cievok, pretože ak by som išiel tempom ako idú ostatný (lážo-plážo), veľmi rýchlo by som sa unavil. Kopec to bol celkom schopný, kým sa mi podarilo premiestniť všetky moje súčiastky na vrchol. Za mnou sa statočne držal Miro, ktorému moje tempo vyhovovalo. Ostatný ostali niekde vzadu.
Na vrchole sme našli štátnu trianguláciu (viď. Javorníky 2). 10 minút sme čakali, kým sa ostatný dostali až na vrch. Lenže, nie je vrch ako vrch. Tramp prehlásil, aby sme išli ďalej, že tam je vrch. Čo ma nie veľmi potešilo, už som absorboval posledné zbytky jedla, čo mi zostali a chcel som ich v kľude dojesť. Vydal som sa teda za nimi, lebo mi už stihli zmyznúť z dohľadu. Vyštverali sme sa niekam na skaly a spokojne sme sedeli, keď Tramp prehlásil, že sme zle odbočili. Nuž, čo. Tramp sa podel kamsi preč a my sme sa podeli za ním. Bola to veľmi veselá cesta – hore, dole, hore, dole. Po nejakom tom časovom úseku sme predsa len dorazili na niečo, čo už konečne mal byť vrchol. Ako na každom správnom vrchu aj tu bol kríž. Chcel by som vidieť toho šialenca, čo ho trepal až sem hore a najmä ako s ním podliezal tie spadnuté stromy, ako som sa neskôr dozvedel, ten kríž tam bol už za čias hlbokej totality.
Na vrchole sa viedli dvojzmyselné reči o dosahovaní vrcholu. Pozrel som si vrcholovú knihu a skonštatoval, že niektoré z tých odkazov sú pekne stupídne. Veľmi často sa opakoval obľúbený slovenský motív alkoholu...
Padla otázka, že kadiaľ pôjdeme naspäť, ja som bol jednoznačne proti tomu, aby sa išlo po tej istej ceste, že keď už som tu, tak chcem toho vidieť čo najviac. He, to som si ale pomohol. Taká pekná obchádzka, teda niežeby na tej ceste bolo niečo zaujímavé, bola dosť fádna, bez výhľadov, ale bola pekne dlhá, taká 3,5 kilometrová obchádzka. Dostali sme sa ňou až do Tŕstia.
Vzhľadom na to, že zásoby potravín my došli už na vrchole, začínal som byť hladný. Čas pokročil boli asi 3 hodiny poobede a ja som od rána zjedol akurát makovník a dve broskyne. Dopil som teda posledné zvyšky vody. Hlad začínal byť veľmi nepríjemný a vtedy nám bol do cesty postavený slivkový sad. Slivky boli síce ešte nezrelé a zväčša červivé, ale to mi nevadilo. Potom sme v dedine našli potraviny, ale ako správne potraviny, boli zatvorené. Došli sme až k hostincu, ktorý bol tiež zatvorený. Tam nám dvaja týpkovia s pifčom poradili, aby sme zazvonili pri tých potravinách. Nejaký dzedinský maník sa nás pýtal, že kde sme boli. Tramp vyrukoval s tým, že na Malenici. „ To ste tam robili veľký hluk !“ Kukáme naňho, že reku nezmýlil si si storočie ? Ešte raz to zopakoval a dodal: „Ten pes plašil vysokú !“. Otočili sme sa a odišli, s tým inteligentom sa dal viesť akurát tak monológ. Veľmi nepríjemný človek.
Prišli sme na autobusovú zastávku. Aj napriek veľkej snahe tvorcov cestovného poriadku, čo najvaic ho zneprehľadniť sa nám podarilo zistiť, že autobus ide o pol hodinu. Bolo nad tým časom síce napísané bmJ, ale aj to sa nám podarilo rozlúštiť a nakoniec sme zistili, že ten autobus predsalen pôjde. Ja som už bol veľmi hladný, hoci mi Tramp dal hrušku a RAMbo jablko, vonkoncom to nepredstavovalo nejakú veľkú hrozbu pre môj hlad. Vtedy prišla tá chvíľa rozhodovania. Pôjdem autobusom a som zachvíľu doma, alebo pešo, čo by trvalo asi 2 až 2,5 hodiny a spoľahnem sa na božiu, prípadne na hociakú inú prozretelnosť, že neumriem od hladu. Vtedy sme už mali v nohách zhruba 21 kilákov a domov zostávalo ešte najmenej 13.
Samozrejme, že najskôr som zvolil tú jednoduhšiu možnosť a ostal som spolu s RAMbom a Mirom čakať na autobus, tiež mali toho dosť. Keď sa však Tramp, Natali, Marčelo, Roman a Laky začali vzďaľovať pevne rozhodnutý, že dôjdu domov peši, tak nejaký strelený algoritmus vyhodnotil situáciu a rozhodol som sa ísť pešo, nech to somnou urobí čokoľvek. Po ceste do Podskalia sme zbierali, resp. ja som zbieral a konzumoval dary prírody. Slivky, hrušky, belice....
V Podskalí sme zakotvili v krčme. Vošli sme ja, Tramp a Marčelo a nejaký ďalší dzedzinský borec sa na nás oboril, že čo ani nezabučíme a potom mal ešte pár nelichotivých poznámok. Boli sme taký unavený, že sme zabudli pozdraviť. Tramp sa potom o tom chlapíkovi vyjadril asi v tom zmysle: zastreliť je ho málo. No, ale tá krčma prisámvačku stála za všetky drobné. Rozbitá a rozpadnutá, na stene obraz s Moravským motivom a napísane: „Napij se synéčku.“ Proste gýč jedna radosť.
Dali sme si po kofole, ja som si kúpil kávenky, lebo vyhovovali mojím kritériám. Potreboval som niečo lacné a pokiaľ možno s čo najväčším obsahom enerie.
Po zelenej sme postupovali smerom na Považskú. Ja som sa znova utrhol dopredu, lebo na môj vkus išli príliš pomaly. O šiestej som dorazil do Horného Moštenca, sadol som si na lavičku, zjedol som kávenky a čakal som. Nejaké tetuše vedľa sa rozprávali o nejakom štrúdli, jedna ževraj je už taká prejedená, že už nevládze ani chodiť. Ďakujem pekne, také reči ma úplne dojímali, ja som bol hladný a oni tam vyprážali o jedle !!!
Asi po 10 minútach dorazil Marčelo aj Tramp. Roman, Natali a Laky sa cestou odpojili a išli domov. Chvíľočku si dali pauzu a vydali sme sa ďalej. To snáď nebolo ani možné, oni začali rozprávať o jedle....
Do Bystrice sme dorazili okolo siedmej...
A mali sme toho dosť. Prešli sme niečo cez 31 kilometrov a pôvodne som počítal s tým, že to bude taká 15 kilometrová prechádzka.

29. 8. 1999
Napísal Georgi
V priebehu 1,5 hodiny v Považskej Bystrici

Index