16.aug.1999
T: Ráztoka – Malý Javorník – Stratenec – Veľký Javorník – sedlo Hričovec – U Melocika     ( 20km )

Plní energie a optimizmu sme zo zastávky Ráztoka smerujúc stále vyššie a vyššie dorazili na hrebeň oných vytúžených Javorníkov. Tu nebadane, ale predsa, začalo v malých množstvách zhora kvapkať. I rozhodol som sa použiť dažďový deflektor na môj „útlučký“ baťoch. Na Malom Javorníku sa kvapkanie zmenilo na neutíchajúce mrholenie. Všetci (Georgi, Mišu, Egor, Marčelo, Tibor) spevnili sme svoje protidažďové kryty a vybrali sme sa ďalej. Na Stratenci sme sa nestratili, a len čo prestalo prskať z oblohy dobyli sme Veľký Javorník (vrcholovka). Tam sme prvý krát svačili. Zrazu znenazdania sa na vrchole zjavil ujo cyklista. Vraví: „Nevideli ste skupinku dievčat?“ My, že nie, ale srdiečka a hormóniky nám poskočili pri tej predstave. No žiaľ, nám nebolo dopriate to potešenie a nestretli sme ich. Počasie dosiaľ neľútostivé k naším osobám, asi zmúdrelo a poslalo mraky presne tam, kam mali ísť už ráno, a poslalo na nás svojho zlatého špeha, ktorý nás sledoval až do večera. Pár, asi sto metrov za malebnou kopanicou Gregušovci stopol Mišu len tak zo srandy auto. Nuž a to auto bolo Jeep Subaru, do ktorého sa všetci 5 natlačili a ja som sadol na predné sedadlo. Ujo nás odviezol až do Melocika. Chcel som ho pozvať na pivo, ale on nato: „Když sem byl mladý, taky sem neměl peníze, teď jsem starý a peníze mám, pojďte já vás pozvu na pivo.“ Aby sme ho neurazili, tak sme šli. Pokecali, rozlúčili a zamávali sme si. No a bolo už na čase aby sme si našli miesto nočného odpočinku. Dorazili sme k malej kaplnke. Po malej výmene názorov a ďalšom hľadaní sa postavili stany pri kaplnke. Pri západe slnka divoko prebiehala rádioktivna téma. Obloha zčervenala akoby Dudince a Mochovce boli už históriou.Teraz trošku mystérie: Počas celého dňa bol Georgi nejáky divný, nevrlý, stále si niečo mrmlal popod fúzy a tak. Večer sa z neho vykľulo, že je chorý, nachladnutý, je mu zle a bolí ho hlava. Preto sa večer (21:00) rozhodol pre radikálny ťah. Poprosil nás aby sme zavolali k nim domov, aby preň prišli. Za stále hustnúcej tmy si ho odviezli a my sme zaľahli do spacákov. Kde sa vzali tu sa vzali kvapky, ktoré padali rovno z neba a predstavte si rovno na nás. Skrátene: celú, teda skoro celú, noc popŕchalo.

17.aug.1999
T: Melocik – Semeteš – Mráčkov – sedlo pod Grapou   ( 15 km )

Ráno zazvonil budík o 7:00, no zo stanu sme sa vykotúľali až o 8:00. Z hustých šedých oblakov a zo smotanovej hmly občas vykukovalo slniečko. Vtedy sme sa do tých lúčov postavili a fotosyntetizovali. Keď relatívne uschli stany ( asi o 11:00 ) sme vyrazili. Opäť mrholenie a stále hustá inverzia. Prechadzajúc cez jednu osadu začali viť psi a doslova transilvánska hmla nás pohltila. Už som len čakal, s ktorej strany na nás niečo vyskočí. Po prudkom zostupe sme sa ocitli v Semeteši. V hlavičke som mal predstavu o krčme, v ktorej si dám teplú polievku alebo varenú klobásu s horčicou. Hahaha. Skutočnosť: krčma zavretá tri dni v týždni a akurát utorok bol jeden z nich. Tak som si v obchode kúpil perník. Ak by sme veľkosti perníka dali číslo 10 tak ten perník vnútri má 5. Presne o 13:00 sme „šialeným“ tempom ( s nadávkami ) vykročili do prudkého kopca za doprovodu Oskara. Za týmto kopcom sa od nás odpojil náš Igorko, ktorého sme nevideli skoro 4 hodiny. Ponajprv sme si mysleli, že sa šiel odľahčiť a zaostal, tak som čakajúc začal robiť šumienku. No umakal som sa viac ako po posilovni.Padol nápad, že I. Bude asi před nami šlapať. A tak sme sa vidali za ním. Hore a dolu a hore a dolu a hore. Presne na tom kopci sa Mišu a ja odpojili. Dôvod: ostružiny. Toľko fruktózy som do seba nikdy nedostal. Tak pekne napapkaný zostupujúc z kopca som naletel svojim „dobrým“ kamarátom. Vidím popri poli drát. Oni vravia: „Tam určite nieje prúd.“ Ja dôverčivý, pretože verím svojím „priateľom“, som sa ho dotkol. „Jau!!!“, tak asi viete ako to skončilo. Šuntavo dotrepajúc sa do Mráčkova sme v sedle pod Grapou stretli Igorka. On tam dokonca založil oheň, využil som tej energie a uvaril si polievku. Na večer sme navštívili uja v Mráčkove. Opustili sme ho a ja vravím: „Chcel by som vidieť východ slnka.“ Po chvílke určovania svetových strán sme zistili, že východ je za veľkým kopcom. Zrazu sa medzi nami zhmotnil nápad: vstaneme skoro ráno a prešlapeme na Vrchrieku ( asi 1:40 od táboriska ) a tam budeme pozorovať východ. Zaľahli sme. Ja a igor do stanu a ostatný pod celtu.

18.aug.1999
T: sedlo pod Grapou – Jakubovský vrch – Vrchrieka – Petránky – Chotárny kopec – horský hotelô Husárik – Čadca ( Kysucké múzeum ) – Čadca (žel.st.)
         ( 20 km )

-Váľame sa váľame dolu po turistickej značke až zastavíme u Husárika. Strrašne pekná pečiatka. Dole a dole po asfaltke spôsobilo pálenie na chodidlách. Konečne v Čadci. Otko nezmar zahliadol ceduľku MÚZEUM, a tak som ich tam nahnal. V prvej výstavnej miestnosti teta zhrozene vraví: „to som vám mala dať asi návleky.“ My poriadne zasvinení odpovedáme: „My sa vznášame.“ Expozícia aj výklad bol fajn. Mišu sa skoro pohádal s tetušou ohľade železničky v Čiernom Balogu. No a keď som konečne napísal niečo duchaplné do knihy návštev, tak ma normálne deštruktívne zkritizovali. Veľká a krásna pečiatka. Hop, a už sme boli na železničnej stanici. Lístky, nástup do vlaku, smrad, migrácia do iného vozňa, čakanie, jazda, zastavenie při každej vŕbe, Žilina, Tibor a Mišu stopujú, nástup do vlaku, čakanie, absolútne vyčerpanie, chce sa mi spať, Marcel kúpil osie hniezda, jazda, stojíme při každej vŕbe, Považská Bystrica, skoro mŕtvy, autobus 3, domov.

A ukončíme to nejákou tou myšlienkou: S HORČICOU SA DÁ JESŤ VŠETKO, VYLEPŠÍ CHUŤ A JE VYSOKOENERGETICKÁ.

napísal Tramp