21. 7. 1999 - streda

Výprava sa konečne blížila... Doobeda som bol s Otom v Milochove priviesť dva stany. Jeden stan bol OK a druhý sme poskladali zo štyroch, lebo všade niečo chýbalo. Počasie sa tvárilo veľmi slnečno a my sme dúfali, že naša výprava bude, tak ako sa to v englištine hutorí All Right. Ja som si musel ísť nakúpiť nejaké zásoby, aby som potom neumrel od hladu. Tož, zobral som pár kreditov a vyrazil som do budoby, kde predávali všetko, čo bolo super, teda do supermarketu. No skôr než som stihol zbehnúť prvé poschodie, zbadal som Mišua, ako prichádza a tak som ho počkal. Dvere som mu musel otvárať na tri krát, lebo zámok sa zasekol - tá dnešná technika. Uvítal som ho so všetkými poctami, ako sa patrí. A čas pádil ďalej ako neosedlaný tátoš (húú, jadný básnicky výraz)
Medzičasom sa u mňa objavil Tondo, že reku by veru aj on išiel na výpravu. Dal som mu stan a poradil pár vecí, ktoré by sa mu mohli hodiť. Ďalším človekom, ktorý sa u mňa objavil bol Igor. Tomu som dal vak aj so spacáčikom Calexáčikom - v lete chladí a v zime tiež.
No a práve vtedy sa priblížila 18. hodina, čo bol čas, kedy mal prísť Škrečok. Tak sme sa ho teda vybrali počkať na stanicu. Skôr než sme stihli odísť, tak ma zastihla jedna nepríjemná správa - Oto nemôže ísť, lebo má teploty. Ta hups, poteší. V neveselej nálade sme sa pobrali počkať Škrečka na železničnú stanicu. Čakali sme ho na druhom nástupišti. Vlak konečne prišiel. Hľadáme Škrečka, kde sa len dá, ale jeho nikde. Hmm, to by nebolo veľmi milé, keby neprišiel. Vlak sa pohol a my sme sa museli zmieriť s tým, že Škrečok neprišiel. A tu ľaľa, vlak sa pohol a zbadali sme Škrečka ako stojí na prvom nástupišti a mává na nás.
Potom sme ešte išli pozrieť Ota, aby nám dal nejaké to info a mapy, aby sme mohli urobiť túto výpravu aj bez neho. Po krátkej inštruktáži nám bolo jasné kudy-kam. Potom som ešte skočil navštíviť Tonda, aby som sa uistil, že skutočne pôjde. Tvrdil, že na 100% áno.

22. 7. 1999 - štvrtok

Tak a výprava začala. Dobalili sme posledné veci. Ja som z batohu vyložil baterku, že reku načo mi je, veď je aj tak slabá a vyrazili sme na stanicu. Skôr než sme stihli urobiť 10 krokov od vchodu nášho baráku, ešte moja mama z chodby zakryčala, že som si zabudol baterku a aby som išiel odomknúť, lebo dvere sa zabuchli... :)
Na stanici sme sa pomaly začali zhlukovať. Z počtu 3 dosiahol konečný výsledok hodnotu 9. Objavila sa jedna nová tvár, ktorá ešte nemala miesto v mojej obrazovej databáze a tak som opäť alokoval dostatok pamäte na zachytenie celkového vizuálneho vzhľadu a pridal som tomuto poľu meno Daniela. Neprišil však niekto na koho som sa veľmi spoliehal - Tono. Nielenže mi to neprišiel povedať, že nejde, ale ani nedoniesol stan a pár ďalších vecí, v tú ranu som ho mal sto chutí zastreliť. Tož nasadli sme na vláčik a viezli sa až do Žiliny. V Plevníku ešte nastúpil Igor a keďže sme ako vždy sedeli v poslednom vagóne, tak nás našiel veľmi rýchlo. Cesta ubiehala pomerne rýchlo a počasie sa tvárilo zahmlene.
V Žiline sme naskočili na vlak, ktorý nás mal doviesť do Čadce, odkiaľ sme už mali pokračovať pešo. V Žiline sa k nám pripojila Nina, ktorú pozval Martin z debatného tábora. Nuž a tak som musel znova alokovať nejakú tu pamäť, aby som si zafixoval jej vzhľad. Potom ako sa vlak pohol zahrali sme si jednu veľmi obľúbenú hru - VakoTest. VakoTest spočíva v tom, že si vyskúšate vak niekoho iného a prehlásite, že ty to máš ľahšie, tu máš kilo vody.
V Čadci sme sa zložili pred stanicou a čakali sme na ostatných ľudí, ktorých Martin pozval - mali sa transportovať stopom. Ďalšou úlohou, ktorú sme museli splniť, bolo nájdenie smerovníka. Prvú červenú značku bolo vidieť rovno zo stanice, ale smerovníka nikde a tak sme sa vybrali na okružnú púť okolo autobusového nástupišťa, že reku nejakú tú značku nájdeme. Keď sme urobili okruh okolo nástupišťa a vracali sa späť, zbadali sme, že na múriku na ktorom sme sedeli je šipka. Tož sme sa vybrali po smere šipky a...
A našli sme. Smerovník bol prefíkane schovaný za smetiarskym autom.
Čas pokročil už bolo 15 minút po tom, ako sa mali Martinovi Oraváci zhmotniť, ale zatiaľ sa nič takého neudialo. Tož sme sa vybrali het.
Prvá značka, na ktorú sme narazili bola neviditeľná, to značí, že okrem dvoch bielych pásov nebolo vidieť nič. Postupne, ako sme sa v priestore podávali ďalej a ďalej značky naberali na inteznite červenej farby. Prvého pol kilometra to vyzeralo sľubne, až kým sme nedošli na miesto, kde šipka ukazovala na druhú stranu ulice a pokračovali sme smerom, ktorý nám vyznačil šipka. Lenže, chybička se vloudila a namiesto na červenú značku sme sa doatali na zelenú. Hmm, fajn, hneď na začiatku sme sa stratili. Ale nebolo si nad čím zúfať, lebo aj zelená viedla na to isté miesto, teda na Chotárny kopec a naviac zelená trasa vyzerala na rovnomernejšie stúpanie, než červená.
Ďalšia časť cesty prebiehala bez problémov, až na malé zakolísanie mojej ostražitosti, kedy sme nesprávne odbočili. Niektorý členovia výpravy začali frflať, že majú otlaky. Keď sme stúpali na vrch Rieka, to už bola výprava značne rozlezená - zhruba ne 1 km, pretože ich zlákali pôžitky z čučoriedok. No, ale späť k tomu výstupu - polovica tohto vrchu bola porastená čučoriedkami a kde sú čučoriedky tam sú aj ľudia s časákmi. Bolo zaujímavé sledovať ako sa z čučoriedkoviska, kde nebolo nikoho vidieť vynárali osoby. Ako roje pakobiliek ťažili čučoriedky.
Tak sme sa dostali až na Jakubovský vrch, kde už toho všetcia mali akurát dosť a po pol hodinovej snahe sa mi ich podarilo presvedčiť, aby sme sa vybrali ďalej, že je tam kostol a že kde je kostol, tam je aj krčma. Ha, lenže chyba lávky. Pomýlil som si topografickú značku kostola so značkou kaplnky a tak tam nebol ani kostol a ani krčma.
Dostali sme sa až na Mráčkov, kde sme rozložili tábor, za deň sme stihli prejsť niečo cez dvadsať km. A tak sme rozložili stany a začali variť polievku. Tri stany nemohli stačiť pre 11 ľudí. Zahrali sme mafiu a okolo 10.30 som sa uložil na spánok. V Otovom, resp. v stane, ktorý Oto požičal Martinovi spal Martin a Igor, v Tiborovom spali Natali, Daniela a Nina a v mojom som spal ja. Noc prebiehala pokojne, až kým...

23. 7. 1999 - piatok

O 2.00 začalo pršať. Vtedy do sa do môjho stanu nasťahoval Škrečok, lebo som mu sľúbil, že keď bude pršať, môže prísť. Okolo 3.00 prestalo pršať a všetko sa tvárilo v najlepšom poriadku, až na to, že o 4.00 začalo pršať znova a tentokrát silnejšie. A už sa hrnuli do stanu všetcia, čo spali vonku, najskôr Mišú. Vravím si budiž, traja v jednom stane, to sa dá ešte rozchodiť. Potom sa tam objavil ešte aj Tibor. Uch, štyria ? To je dosť, ale keď chcel do vnútra vliezť ešte Marcel, vravím NIE ! Toto je stan pre dvoch a nie pre piatich a tak sa Marcel spolu s Mišom nasáčkovali k Igorovi a Martinovi. Pár krát sa dobre dotkli strechy, takže dnu prenikla nejaká voda, ale stále sa to dalo rozchodiť. A čo ma najviac naštvalo, bolo to, že sa všetci hrali na múdrich, ako zle mám postavený stan a pritom jediný, kto mal právo na kritiku bol Škrečok, lebo on jediný mi ho pomáhal postaviť.
Hodinu som bol hore, pretože veľmi zle sa spí, keď človek sedí a je stočený do klbka, tak, aby sa nedotýkal strechy. Tak som sa rozhodol, že odtiaľ vyleziem von. He, bola to veľmi náročná operácia, pretože v stane bolo málo miesta, ale po chvíli snaženia sa mi to podarilo. Vonku bolo nepríjemné studené počasie dopĺňané vetrom a dažďom. Pozbieral som pláštenky, ktoré vietor rozfúkal po lúke a chvíľu som sa ponevieral vonku. Začul som, ako sa v Martinovom stane rozprávajú a tak som sa prišiel porozprávať aj ja.
Došli sme k záveru, že nemá význam pokračovať za takéhoto dažďa a že by sme sa mali popýtať niekoho, či by nás neschoval do stodoly. Tak som sa vybral na strastiplnú púť po rozbahnenom chodníku až k chajdám, kde pravdepodobne niekto žil. Po ceste som stretol horára, tak som sním hodil reč o tom, ako sa darí a tak nápodobne. Poradil mi dva domy, kde isto boli doma. Tak som najskôr zaklopal v hornom domčeku. Keď však po 10 minútach mi nikto neotváral, vybral som sa do dolného domčeka, kde mi otvorili a veľmi milo ma uvítali. Ochotne mi povedali, že nás prichília v stodole a že mám teda pre ostatných rýchlo bežať.
Tak som teda všetkým porozprával o Ujovi a že môžeme prísť. reakcia bola okamžitá. Také rýchle balenie som ešte nevidel. Pobrali sme veci a postupne sa vidali k Ujovi. Pre tých, čo ešte nepochopili, tak Ujo bol ten ujo, ktorý nás bol ochotný ukryť pre nečasom. Ja som sa potom ešte vrátil preďalšie veci a čo ma dostatočne dorazilo, bolo to, že okrem Marcela sa nevrátil nikto, aby mi ich pomohol odniesť, lebo ich bolo dosť. A myslím, že keby si Marcel nebol zabudol na lúke, kde sme stanovali ešus, že by sa nevrátil ani on.
V stodole som sa prezliekol a ľahol si do spacáku. Strašne mi to pripomínalo Oravu, keď vonku pršalo a mi sme ležali v spacákoch a vyprážali sme sa o kadejakých hlúpostiach. Lenže nikto okrem mňa si do spacáku neľahol a celá scenéria tým pádom stratila svoje čaro. Bolo priam strašné sledovať, ako sa všetci nechávajú uniesť pohodlím civilizácie a postupne sa presúvajú do Ujovej vykúrenej chalupy. A tak sme v stodole ostali len traja - ja, Igor a Mišo - bolo to ako z pesničky Bolo nás jedenásť. Potom kúzlu civilizácie podľahol aj Igor a keďže sme s Mišom prehlásili, že to nemá význam, tak sme prešli dnu aj my.
Ujo bol veľmi milý, dal nám čajík a chlebík. Potom nám povedal, pár slov o počasí na Mráčkove - keď je v celej republike pekne, na Mráčkove prší, keď je zase všade škaredo, na Mráčkove svieti slniečko. Čakali sme do 9.00, že dážď si to rozmyslí a vyberie sa pršať inam. Nerozhodol sa. Ujo potom doniesol banjo a mi sme došli k záveru, že naladiť bendžo nie je taká sradna.
Okolo 9.30 sme sa presťahovali späť do stodoly, aby sme Ujovi nezavadzali. Ujo nám potom doniesol zemiaky a mrkvu, aby sme si to očistili, že nám spraví polievku. Medzičasom sme hrali mafiu a ja som ležal v spacáku, takže ani som sa nemusel obhajovať a všetci o mne tvrdili, že nie som mafián, i keď som ním bol. Potom sme robili postavy na dračák. Ujo nám doniesol polievku - bola squelá.
Okolo 12.30 už prestávalo pršať, tak sme sa vybrali pobaliť stany moknúce na lúke a. Poďakovali sme sa Ujovi za všetko, čo pre ná urobil a o pol hodinu sme od vyrazili smerom k najbližšej autobusovej zastávke.
Keď sme došli na zastávke, prestalo pšať a tak som chel schovať pršik do karimatky, kde bol pôvodne predtým, než začalo cvongliť. 10 minút sa mi to nedarilo a tak som to vzdal, rozopol som batoh a strčil ho tam a ako náhle som ho zaviazal, rozpršalo sa znova.
Autobusom sme sa dostali do Turzovky, odtiaľ do Čadce. Igor stále vypočítal, že keď si kúpia lístok najskôr do Žiliny a až potom do Považskej, že ich to víde lacnejšie. Enémže Igor išiel z Plevníka a trochu sa prerátal, takže ich to nevišlo o štyri koruny lacnejšie, ale o dve drahšie, ale na to prišli až v Žiline.
V Žiline sme mali kopec času a tak sme sa pobrali poobzerať sa po meste. Stavili sme sa v langošiarni a kúpili sme si langoše - tri z posledných štyroch....
Do Bystrice sme dorazili okolo siedmej večer. Natali sme naviedli na to, aby zavolala Otovi, že mu voláme z Portáša, aby bola nejaká sranda. Začala vyťukávať číslo, keď okolo išiel jeden nákladný vláčik a tak sme museli počkať, kým prejde, lebo by bolo veľmi zaujímavé, keby na Portáši bol vlak. Vlak prehučal preč a Natali zavolala  Otovi, že sme teda reku na Portáši a že sme to ledva ledva stihli. My sme museli robiť křoví bielym šumom, pretože okolo chodilo strašne veľa áut.
Dohodli sme sa, že sa ešte stretneme u Igora a dohodneme ďalší plán postupu. Potom sme sa rozliezli domov, osprchovať sa, umyť a tak. U Igora sa môj tím, teda ja, Škrečok a Mišú objavili až o hodinu neskôr, pretože sme všetko nestihli, tak ako sme plánovali. Tam sme zahrali dve partie mafie, čo trvalo zhruba hodinu. Ja som prehlásil, že ak chceme teda ráno vstať, aby sme stihli vlak, ktorý ide do Púchova, treba ísť spať. Totiž  ako náhradný program sme zvolili moju chatu. Pôvodne sme na ňu síce mali dôjsť cez hrebeň.
Mišo, Igor a Tibor sa vybrali ešte pozrieť na diskotešenicu, ktorá sa vtedy konala pred kinom Mier.

24. 7. 1999 -sobota

Hoops, vstali sme trochu neskôr. Človek by nepovedal, že je možné takrýchlo sa zbaliť, ako sme to urobili my. Ja som musel vypadnúť trochu skôr, aby som všetkých pobudil a oznámil im, že si majú všetci zobrať spacáky. Najskôr som zazvonil u Igora, tam to zobral Tibor a povedal som mu, aby už išiel na stanicu. Potom som išiel k Natali. Zaklopal som a nič - spia ? Nič to, skúsim najskôr zaklopať u Marcela. Fajn ten nespal. Opýtal som sa ho, či reku Natali býva na prvom poschodí, povedal, že áno a tak som sa vrátil na prvé poschodie a znovu, tentokrát silnejši som zaklopal. Otvorila rozospatá a nahnevaná teta: " Čo chcete ! " - prásk a zatvorila dvere. Hups, asi som zaklopal zle, ja som si totiž prízemie pomýlil s prvým poschodím.
No a zovku sme sa začali zhlukovať na stanici. Kontrólny súčet však ukázal, že z pôvodných 11 ľudí ostalo 7. Dostali sme sa až k hájovni pri Lysej pod Makytou a odtiaľ sme pešo pokračovali až na základňu. Marcel si to švihal dopredu, keďže bol veľmi ľahko naložený, tak som mu prihil 5 chlebíkov, aby tak nevalil dopredu.
Na chatu sme došli, naši ešte spali. Hodinku sme raňajkovali, potom sme čosi povymýšľali vonku. Marcelovi prišlo nejako zle a tak si išiel ľahnúť. Poobede sme sa rozhodli, že pôjdeme na Selanku do čiech - Selanka je chatová osada.
Keďže Marcel spal, a my sme ho nechceli budiť, odišli sme bez neho. Prekročili sme hranice a zistili sme, že až tak veľa sa toho nezmenilo. Na Selanke sme si zahrali kolky. Niekto asi predtým utrhol lanko, ktoré držalo guľu, takže, teraz bola navizaná ešte špagátom, aby dočiahlo na kolky, ale aj tak sa s ňou priamo dali zraziť len tri kolky. Ako sme tak hrali, tak sa špagát, ktorý guľu držal predral a guľa spadla na zem. Zavesili sme ju teda na očko lanka, čím sa jej dosah skrátil o 5 cm. Teraz sa s ňou už nedala zraziť nijaká kolka. Ale Tibor sa vynašiel a guľu hádzal z vrchu, takže lanko sa vždy trochu predĺžilo.
Po tejto veselej zábavke sme prešli k hojdačke - celá hojdačka pozostávala z dlhého povrazu a jednej nie príliš dôverihodne sa tváriacej dosky. Urobili sme zaťažkáviaciu skušku - hojdali sme sa ne nej štyria, čo znamenalo, že na hojadačke bolo 250 kíl živej váhy. Potom sme zatočili Škrečka a ten pri odtáčaní nabral takú rýchlosť, že mi sme ho sotva stíhali sledovať. Potom tvrdil, že všade naokolo sú šmuhy.
Ďalšou zábavkou, ktorú sme na Selanke prevádzali bolo hľadanie mien na mape. Ako boli sme celkom úspešný, našli sme napríklad deinku, ktorá sa volá Umelá Hmota, Kýčer sme našli niečo cez 15 a podobne.
Keď sme sa vrátili na základňu, hrali sme Sója cukor, lepidlo a demko som robil ja s Mišuom, dobre sme sa zasmiali. Potom sme asi 3 hodiny hrali šarády a musím povedať, že sme mali celkom inteligentné publikum, dokázalo za 3 minúty odhaliť slovo impregácia. Trochu väčšie problémy im spravilo spojenie nepremokavý skaut, ale aj to nakoniec zistili. Dajte Marcelovi lyžičky a on sa bude hrať na Shodowrunera.
Večer sme si opiekli nejaké špekačky a do polnoci sme hrali a spievali. Keďže sme sa na druhý deň chystali, že sa dostaneme až na Portáš a že pôjdeme pozrieť aj Ota, išli sme spať. No, ale pre spaním Marcel prečítal ešte nejaké rozprávky z knihy Z rozprávky do rozprávky a musím skonštatovať, že sme našli veľké množstvo nezrovnalostí a zistili sme, že kráľ, ktorý si dal postaviť veľkú vežu, aby sa dotkol mesiaca sa potom objavil v druhej rozprávke, ako cestovateľ.

25. 7. 1999 - nedeľa

To sme sa zobudili okolo pol deviatej a už vtedy bolo jasné, že na Portáš asi nepôjdeme. Tak sme teda vytiahli Človeče, nebuď nahnevaný a hrali sme ho. Škrečok s Marcelom stíhali hrať simultálne aj šach, ale asi po 10 minútach skonštatovali, že to človeče je akčnejšie a tak šach nechali šachom a pustili sa do človečka.
Potom sme sa naraňajkovali a že reku, čo ďalej. Padol návrh, aby sme hrali Dostihy a sázky, lenže ja som bol toho názoru, že by sa malo ísť na Makytu , aby bola nša výprava úspešná. Teda k úspešnej výprave patrí: Stratenie sa, Zmoknutie a Vrcholová kniha. Keďže na Makyte bola vrcholová kniha, tak to bola posledná vec, aby sme mohli túto výpravu prehlásiť za úspešnú.
Išli sme cez Kýčeru, lebo tam bol polom a chcel som im ho ukázať. Značnú časť síce už odviezli, ale aj tak tam toho ostalo dosť, aby sme si mohli zahrať pevnosť Bajárd. Na Makytu sme dorazili v celkom slušnom čase. Vrcholová kniha tam bola, ale nebola tam ceruzka, tak sme si urobili alternatívu z uhlíka, ktorý sme našli v pahrebe. Náš zápis vyšiel na 1,5 strany a na ďalšiu 0,5 stranu sme práskli zápis imaginárneho člena výpravy Petra Čierneho. Jeho meno sme tam napísali v šiestich rôznych rečiach a naviac ešte aj v morzeovke.
Potom sme sa vrátili na chatu, kde sme sa naobedobali, zahrali ešte taký trochu odlišný druh človečka so 135 políčkami, plus ďalšími ako bonus. No a potom sme sa vybrali k hájovni , odkiaľ nám išiel bus do Lysej pod Makytou a odtiaľ sme išli vláčikom do Puc Hova (Púchova) a odtiaľ do Považskej. Človek by nepovedal, že ns dve sedadlá sa vojde 7 ľudí. Traja sedeli na každom sedadle, pričom Škrečok si sadol nám na kolená a potom sme rozobrerali ešte teóriu, koľko maximálne ľudí sa vojde na dve sedadlá.
Došli sme do Bystrice a to bol prakticky koniec výpravy. Potom sme mali síce ešte rybičkovú párty, ale to je už iný príbeh.

27. 7. 1999
V priebehu 2,5 hodiny napísane v Pov. Bystici
Juraj Michálek