Zúčastnený: Georgi, Tramp, Mišú, Marcel, Nut, Tibor
Vzdali to: Georgi

16. 8. 1999 – pondelok
No a tak sme sa rozhodli, že znovu prejdeme Javorníky, keďže na prvý krát nám to nevyšlo. Rozhodnutie celkom milé, čo sa však nedá povedať o počasí, ktoré nás po celú tú dobu prenasledovalo.
K môjmu neuveriteľnému prekvapeniu sme sa na stanici zišli všetcia, ktorý sľúbili, že na výpravu prídu. Čosi-kdesi sme nakúpili ešte nejaké to jedivo a busom sme sa dostali až k Ráztoke, čo je hotel v hornej Maríkovej. Ešte na vysvetlenie trasa cesty. Tentokrát sme sa rozhodli, že pôjdeme opačným smerom ako pri prvej výprave, čo bude jednak finančne menej náročné a jednak ľahšie, pretože stúpanie bolo rovnomernejšie. Inak, aby som nezabudol spomenúť autorov tohto šialeného nápadu na Znovudobytie Javorníkov, boli nimi Tibor a Marcel.
Ale späť teda k tomu ako sme išli. Počasie sa tvárilo dosť unhappy, ale čo už človek narobí, keď sa frontálne systémy rozhodnú, že zaútočia na Slovensko. Stúpali sme na Malý Javorník, cesta v celku nezáživná, ale za to občas veľmi nepríjemne spestrovaná silnejúcim dažďom, ktorý nás chytil voľakde na pol ceste. Kým sme stihli doraziť na Malý Javorník, počasiu bolo už zrejme všetko fuk a tak lialo o sto sedem. ( O sto šesť je príliš slabý výraz). Povyťahovali sme pršiky a oddychovali sme.
Vtom. Kde sa vzal, tu sa vzal, na Malom Javorníku Bežec stál. Proste nejaký borec sa rozhodol, že si zabehne na Javorník. Musím povedať, že z neho tieklo asi tak ako keby spadol do nejakého jazera. He, povedal by som, že sa držal hesla – Športom k trvalej invalidite. Nehodil s nami ani reč a zase odbehol niekam do neznámych a upršaných diaľav.
Bol tam mobilný triangulačný bod. Klasická triangulačná palica upevnená v betónovom kvádri a jediný problém bol, že betónový kváder nebol upevnený v ničom. Na ňom sa squel nápis – Štátna triangulácia, poškodenie sa trestá. Rád by som videl toho blázna, čo by likvidoval kovovú tyč s betónovým kvádrom :-)
No, medzitým prestalo pršať, čo podľa môjho názoru nemohlo vydržať dlhšie ako 5 minút, ale to nám nevadilo a tak sme vyrazili ďalej. Cesta ubiehala celkom pokojne, počasie si to stále nerozmyslelo a tak si každú voľnú chvílku spŕchlo. Nádherné bolo sledovať hmlu, ako sa prevaľuje cez hrebeň, úplne super. Tím, čo to poznajú to nemusím opisovať a tí, čo to nepoznajú nech vedia, že niečo také sa proste opísať ľudskou rečou nedá.
Kým sme prišli na Veľký Javorník, stretli sme ešte jedného asi rovnako šialeného turistu, ako sme boli mi, ktorý si to hasil opačným smerom, teda na Malý Javorník. Potom nás predbehol týpek s kondvičkou a ten to žíhal tiež pekne rýchlo. No a do tretice sme stretli maníka, čo zbieral čúčo a potom ho riedil, takže mal z toho čučoriedky.
Na Veľkom Javorníku sme našli vrcholovú knihu, takže k úspešnej výprave chýbalo už len stratenie sa. Bola tam jedna veľmi duchaplná hláška : „ Boruvky su vlavo a čučoriedky vpravo.“ Niečo sme tam popísali a obajvil sa jazdec na bajku, ktorý bol ešte šialeneší než my, hodili sme s ním reč. Povedal, že stretol nejaké dve dievčatá a že sa im kdesi stratila partia, či o tom niečo nevieme. Hmm, tuho sme sa zamysleli..
Pôvodne s nami mali ísť dve dievčiny, ale ako som správne odhadoval nakoniec nešli. Napadla nás šialená myšlienka, že by to mohli byť oni, ale nikomu sa nechcelo bežať dopredu a tak sme to nechali tak. Čosi sme zhamali. Keďže teplota vzduchu bola veľmi nízska, začalo aj nám byť voľáko zima a tak sme si zatancovali šamanický rituál na odháňanie dažďa. Celý rituál spočíva v tom, že poskakujete na jedej nohe do kruhu okolo človeka, kola, ohňa či podobnej šamanskej atrapy a vykrikujete : „ Heja ! Heja !“ To sme vydržali robiť 3 minútky a potom sme si zatancovali anti-rituál, to reku aby sa nám nezakrútila hlava. Tak sme poskakovali naupak a namiesto pôvodného pokriku Heja ! sme zvolili pokrik Ejha, Ejha !
Pokračovali sme v ceste ďalej, stretli sme pár quázi turistov, ale inak nič moc. Došli sme až do Hričovského Sedla a tam si dali pauzu. Mňa začala bolieť hlava, lebo som chytil strašnú nádchu. To viete, keď sedíte v Amfiku len v košeli a teplota vzduchu klesne na 14 stupňov. Oni ešte oddychovali a ja som sa rozhodol, že pôjdem, lebo tá hlava ma príšerne bolela a asi by som im bol nepekne vynadal, proste mal som náladu pod psa. Tramp tvrdil, že vysielam negatívnu energiu. Ďakujem pekne, skúste sa usmievať, keď vám treští v hlave.
Tož som ich teda zanechal svojmu osudu a vydal som sa dopredu sám. Bolo mi fakt na šit, ale ešte sa to dalo rozchodiť. Ako som tak preliezal cez jedno malinčie, počujem hlasy.
Ona: „ Co je to ?“
On: „ To je asi jenom medvěd.“
He, dobre som sa zasmial, ja a medveď. Boli to traja český turisti, čo išli čučo-malinovým tempom, to znamená, že zbierali čučoriedky a maliny, takže mali rýchlosť zhruba 1 km za hodinu, chvíľu som s nimi pokecal a žhavil som warpovecie cievky ďalej. Počasie sa začalo konečne umúdrovať a spoza mrakov vyšlo slniečko. Bola to nádhera. Po 4 kilíkoch som dorazil k hríbiku a tam som si dal pauzu. Bolo úplne super slniečko hrialo, nie moc, aby nerobilo nad plán, ale tak akurát. Myslel som, že sa zdržím len 10 minút, po 10 minútach som si povedal, že sa nemám kam ponáhľať a že zostanem ešte ďalších 10. Zdialky som začul hlasy ostatných. Marcel má veľmi zvučný hlas, takže ho je počuť veľmi ďaleko. To bolo len také slabé. Po 5 minútkach som ich počul ako revú na Trampa, aby sa vrátil, že našli značku – to boli asi 0,5 kiláka ďaleko, ale počuť ich bolo dobre. No a na lúčke pri hríbiku som nakoniec zostal 1,5 hodiny.
Padli síce také šialené nápady, ako že to stihneme ešte dnes na Mráčkov – čo by sa skutočne dalo, ale to by sme nesmeli mať na sebe tie batohy. No tieto návrhy boli veľmi skoro zavrhnuté a stali sa utópiu....
Cesta ďalej ubiehala nezáživne, pri druhom hríbiku sme sa rozrečnili o Star Treku a kadejakých amerických filmoch a po dvadsať minútovej debate sme sa vydali ďalej. Predtým však sa tam objavili manželia, ktorý boli na prechádzke. Tí sú dôležitý......
Takže späť k tomu, ako sme išli ďalej. Z lúky sme vošli do lesa a neprešli sme ani dvadsať metrov, keď tu.. Auto. Len tak zo srandy niekto navrhol, aby sme ho stopli a keďže mišú je v stopovaní profík, tak ho skutočne stopol. Bolo to nádherné auto, náhon na všetky štyri, plné elektroniky, s geniálnym odpružením, cena tak 2 000 000 Sk. V aute sedel starší pán so srandovnými trakmi – vyzerali ako meter. Ochotne nám otvoril kufor, nahádzali sme doň bagle a piati sme sa nasáčkovali a namačkali na zadné sedadlá a Tramp si v pohode sedel v predu, nikto sa naňho netlačil. Grrr. :)
Ujo nás zaviezol až k Melocíkovi, čo bolo 2,3 km ďaleko a prakticky koniec túry na dnešný deň. Tramp sa chcel Ujovi odvďačiť a tak sa ho opýtal, že či si nedá pivo a Ujo na to: „ To ne, já jsem byl kdysi taky student a byl jsem chudej, teď má penězí dost,  já vás pozvu.“ Každému objednal po pive, ja som mu povedal, že si dám radšej čaj, lebo mám čosi z hrdlom a Nut si dal kolu. Tramp síce tiež chcel čaj a Marcel kolu, ale prišli neskoro u Ujovi sa už nechcelo na tretí krát objednávať. Tak sme sním pokecali o tom ako ide život, Marcel sa tváril ako zarputilý abstinent a tak si objednal ešte kolu. Potom jeho pivo exol Tibor a mal v celku dobrý čas 7,5 sekundy.
Všetci čo mali pivo sa tvárili, že ich motá, ale jediný, komu by som to bol ešte ochotný uveriť bol Tibor, pretože mal dve a druhé na Ex. Ostatný si to podľa mňa skôr nahovárali. :-)
Nakoniec sme sa vydali ešte kúsok po ceste hľadať flek, kde by sa dalo stanovať. Mne už bolo úplne zle, chcelo sa mi nehorázne spať, zmocňovala sa ma triaška a mal som horúčku. Došli sme na jednu lúčku, kde stála kaplnka. Vyzeralo to veľmi efektne. Keď sme prichádzali, nikde nieč, len vysoká tráva a spoza tej trávy sa náhle vynorila nádherná biela kaplnka. Zložili sme si pri nej bagle a ostatný sa rozhodli, že pôjdu nájsť nejaké miesto, kde by sa dali rozložiť stany. Ja som už skutočne nevládal. Tá horúčka mi brala príliš veľa energie a warpovacie cievky to akosi už nezvládali. Trochu som zaspával, ale na lavičke sa blobo spí a najmä, ak človek sedí. Začal som si spievať nejaké mantry na obnovu energie, čiastočne to pomáhalo, ale väčšinu energie, čo som obnovil zlikvidovala horúčka. Už som začal v duchu nadávať, že kde toľko trčia, že sa musím vyspať. Bol som na hranici síl, musím povedať, že to nebolo nič príjemné. Keď sa vrátili, Tramp mi pomohol postaviť stan, nebola to veru sranda, obrazový prenos sa znížil na polovicu, rýchlosť reflexov bola čoraz nižšia a nižšia, ale nakoniec sa ho podarilo postaviť. Jediná smola bola v tom, že rovno pred stanom bolo lajno, ktoré sme si nevšimli a Tibor doň skočil, bol som však taký unavený, že mi to vôbec nevadilo a sfleku som zaspal.
Cvak, asi po hodine spánku sa hladina energie ustálila na prevádzkovej hodnote a termoenergia tiež trochu poklesla. Nebol som však schopný sa postaviť a tak som ležal a počúval, čo sa okolo deje. Z hlasov som dedukoval, že asi prebieha stavba stanu, ktorá sa samozrejme neobišla bez príslušných komentárov. Najviac ma dorazilo to, keď Mišú začal kritizovať môj stan. Jednak ho nestaval a jednak ho nevliekol, ale tvrdil, že je zle postavený, že sa vnútorná plachta dotýka vonkajšej. To ma vie vždy dostať, bo bitke je každý generál a naviac sa vnútorná plachta nedotýkala vonkajšej. Čo nevidel, lebo nebol vnútri. Ale dosť o tom....
Pol hodiny som nemohúcky ležal a rozmýšľal nad tým, či to nemám vzdať, lebo s tou horúčkou životná energia klesala 4x rýchlejšie ako keby systém bol pracoval v normálnom režime. Potom som počul, že idú večerať a vtedy som si uvedomil, že som hladný. Je to zaujímavé, dokážem celý deň nejesť a nie som hladný, pokiaľ to nikto nespomenie, vtedy mi začn úžasne škŕkať v bruchu. Došiel som k finálnemu rozhodnutiu, že to vzdávam a tak som zakričal na nich, či by reku nesplnili dve moje žiadosti. Nut bol dobrý: „ Georgi my večeriame poď sem.“ Ja som mal sotva dostatok energie na prevádzanie verbálnych algoritmov a nie tak ešte na motorické pohyby. Našťastie Tramp prišiel a tak som ho poprosil, či by neskočili zavolať mame, aby pre mňa prišla autom a či by my nenatreli chleba. Potom sa mi podarilo zaktivovať aj motoriku a vyliezol som zo stanu. Mišú sa ochotne podujal, že pôjde zavolať, za čo som mu veľmi vďačný. Tramp otvoril konzervu, Nut odkrojil chleba a Marcel mi ho natrel, proste dokonalá spolupráca. Zjedol som ho i keď ma to stálo kopec námahy. Potom Tramp otvoril Maslové sušienky a tie už mi chutili viac. A vtedy sa to stalo....
Začalo to pomaly, skoro nikto z nás si to neuvedomoval, pokiaľ to nebolo silnejšie a....
Potom o tom vedeli všetcia...
Zapadlo slnko a oblohu zaliala krvavá červeň. Bola to nádhera a sila v jednom. Vyzeralo to ako by šmolkli dve, či tri atómové elektrárne. Efekt trval asi 5 minút a potom pomaličky zmizol – asi nemali dosť neutrína, aby v tom efekte pokračovali.
Mišú sa vrátil s odkazom, že o pol 9 ma bude mama čakať pri Melocíkovy, Tramp a Tibor mi ešte pomohli zbaliť stan. nechal som im ešte vrchnú plachtu z môjho stanu, lebo Tiborov bol väčší, ale o to rýchlejšie premokol. No a Tramp a Marcel ma odprevadili k Melocíkovi. Tam sme čakali na auto, ktoré skutočne aj prišlo, rozlúčil som sa a povedal im, aby pozdravovali uja na Mráčkove (viz. prvá výprava na Javorníky 1999).
A to bol koniec mojej druhej výpravy na Javorníky.

17. 8. 1999
V Považskej Bystrici v priebehu 1,5 hodiny
napísal Georgi