Výprava na Inovec
alebo Kde sú Gamčáci ?
Zúčastnili sa: Georgi a Mišú
4. 7. 2000 – utorok
Ráno okolo 6,45 zazvonil Mišú pri dverách a o necelú hodinu sme sa už
hnali rýchlikom do Trenčína. Ešte teta na stanici zachaosila, lebo mi predala
lístok na osobák a peniaze vybrala ako za lístok na rýchlik. Nuž, ale hnali
sme sa tam preto, lebo naši známi (z Oravy) robili tábor a my sme si povedali,
že by bolo pekné ich pozrieť a okrem iného sme aj tak nemali nič lepšie
na robote. Keď sme sa už dovalili do Trenčína, začali sme zisťovať najvhodnejšie
spojenie do Trenčianskeho Jastrabia, kam nás odporučili Škrečkovi rodičia.
I prišli sme na autobusové nástupište, i zdrhol nám bus rovno pred nosom
a ďalší siel až za hodinu. Tak sme sa vrátili na ŽS, že kedy pôjde nejaký
ten vláčik, zistili sme, že vláčik do Chinorian odchádzal za 10 minút (a
už mal 10 min. meškanie), tak sme si kúpili lístoček do Jastrabia. Asi
o 5 min. teta, ktorej nebolo takmer nič rozumieť, ža vlak z Trenčianskych
Teplíc do Chinorian zvýšil meškanie na 15 min. (a to bola len jedna zastávka)
a o 2 min. neskôr tá istá teta, ktorej znova nebolo nič rozumieť zahlásila,
že vlak zvýšil meškanie na 30 min. Tak sme sa zasmiali a čakali sme. Nakoniec
sa predsa len uráčilo motoráčiku prijsť a tak sme nastúpili. Páni to váááám
bola rýýýchlosť, skoro som zaspal. Vlak meandroval po krajine a my sme
si vychutnávali náádhernú okružnú jazdu okolo polí. Tak či tak asi po 45
min. sme dorazili do Jastrabia. Slniečko už začínalo pripekať, respektíve
už pieklo dosť dobre lebo bolo cca. 12 hodín. Mišú zastavil jedného domorodca
a spýtal sa ho, že kde by sme našli chatu Inovec, borec spomínal niečo
o nejakej starej a potom o dajakej kratšej ceste, ktorá bolo na predosšlej
zastávke vláčika. Tak sme si povzdychli, že fajn a šlapali sme po ceste
späť. Prišli sme do Mníchovskej Lehoty a tieklo z nás ako keby sme práve
zmokli. Tu sa Mišú spýtal miestneho osadník s fúrikom, že kudy-kam a ten
začal hovoriť niečo, že sme mali ísť v Trenčianskom Jastrabí po nejakej
ceste a že to by bolo jednoduhšie, ale nakoniec povedal, že sa dá ísť aj
po zelenej a červenej. Zastavili sme sa ešte v motoreste Radar. tu som
si dal kofolu a dve Horalky. Keď sme sa doosviežovali vyrazili sme ďalej.
Cesta viedla peknou lesnou rovinkou, proste úúplne príjemná cesta. Ale
ako to už býva, nič príjemné netrvá večne a tak to začalo stúúúúúpať a
stúúúúúpať. Nakoniec sme dorazili na hradskú cestu (asflatku) na ktorú
nás dedko odporučil a tak sme ďalej pokračovali po nej. Bolo vééľmi teplo
a začínalo byť aj dusno. Po niekoľkých kilometroch sme dorazili na nejakú
chatu. Tu sme dali chvílenku pauzu. Od tejto chaty išla istá skupina dievčat
a jedna mala tričko s nápisom GAMČA a už sme vedeli koľká bije. Nenápadne
sme sa za nich zavesili a sledovali ich, pokiaľ nás nezaviedli až do tábora.
Prvého známeho človeka sme zbadali Šafa, ako tam rozhodoval nejakú hru,
potom Ele a nakoniec sa nám v budove podarilo lokalizovať aj Škrečka.
Prišli sme tak, že sa akurát chystali obedovať. Nechceli sme sa vtierať
a tak sme ich radšej čakali vonku. Nakoniec nás pozvali na obed. Totiž
mali buchty a deťúrence to akosi nevládali všetko pojesť a tak to podonášali
vedúcim a tak sa ušlo aj nám. Poobede mali hru. Najskôr si museli deti
vypočítať cestu k deduškovi, ktorý vedel o poklade (to viete GAMČA) a potom
museli plniť nejaké úlohy v teréne. Boli stanovištia a na nich si mohli
vybrať medzi logickou a akčnou. Ja so Škrečkom sme sa schovali doprostred
svahu, takže nás nebolo od chaty vidieť a zakaždým, keď išiel niekto dole
a teda sa blížil k dolným dvom stanovištiam sme začali kričať: „Héééééj,
tu sméééééé“, zväčša to zabralo a deťúrence sa vybrali hore k nám. Akčnou
úlohou bolo to, že sa mali postaviť na jednu ruku a bolo veľmi zaujímavé,
že každý ten problém riešil trochu inak (neverili by ste, koľkými spôsobmi
sa dá postaviť na jednu ruku). Z logickej sa mi zavarail koprocesor (totiž
tú úlohu vymýšľal matfizák), ale tak čo už, aspoň pripravia deti na tvrdý
boj s profesormi. Keď skončila táto hra, začala ďalšia. Už mali teda zistenú
cestu k deduškovi, teraz ho zostávalo len nájsť. Deduško v zložení Šafo-Mišo
sa skrýval dakde v horách (teda niekde na svahu Inovca) a keďže bol náramne
veselý, tak si ešte pískal na píšťalke (to aby ho aj našli). Ja so Škrečkom
sme sa vybrali len tak, aby sme deti motivovali, že aj vedúci sa do hry
zapájajú. Najskôr sme si dali maliny a potom sme vyrazili na hon za deduškom.
Musím uznať, že nájsť dedka bolo pre deti ťažké, lebo tie si mysleli, že
deduľo bude niekde dole a on sa potvora schovával úúúplne pod vrcholom
Inovca.
Z diaľky už doliehalo hrmenie prichádzajúcej búrky. Ďeťom sme preto
dali inštrukcie, že keď začne pršať, že sa majú čo najrýchlejšie vrátiť
na chatu. V podstate to bolo veľmi jednoduché, ale neboli by to Gamčáci,
keby sa nezačali pýtať, že ako spoznajú, že prší, keď sú v lese. I padla
kvapk, i ďalšia a ďalších N a ich počet sa geometricky zväčšoval. Až začalo
liať. Tí šikovnejší dobehli na chatu hneď a vychutnávali prichádzajúcu
apokalypsu. totiž zapadajúce slnko dodávalo oblakom mierne pochmúrny charakter.
Vzhľadom na to, že sme boli takmer pod vrcholom Inovca, teda dosť blízko
k oblakom, naskytla sa nám nádherná ukážka toho, čo dokáže príroda. Bolo
to fakt čosi úžasné, oblaky sa valili obrovskou rýchlosťou tornáda a každú
sekundu menili svoje zloženie. A začalo pršať a pršalo 20 minút, nie, nepršalo,
lialo, voda sa valila z oblohy. Za pár sekúnd boli na dvore kaluže a mi
sme sa vyškierali na oneskorencov, ktorý boli ešte v lese. Keď dobiehali
celí mokrý do chaty tak sme ich povzbudzovali ako bežcov maratónu, ktorý
sú už takmer v cieli.
Večer bol veľmi zaujímavý program. Totiž decká vymýšľali užitočné vynálezy
a to musím povedať, že sa im to skutočne nadmieru podarilo. Jedna skupina
vymyslela multifunkčné kružitko, ďalšia bezpečné nehorľavé zápalky pre
deti a tak ďalej. Najdôležitejšia bola prezentácia a bola to proste kráása.
To už bolo skoro 11 hodín večer. Škrečok vymyslel, že sa bude robiť rodostrom.
Povedal im o čo kráča a asi o pol hodinu mal hotové lístočky od všetkých.
Do 2 ráno som im ho pomáhal vyhodnocovať.
5. 7. 2000– streda
Potom som zaspal, nakoniec tento storm dokončili o pol piatej ráno (a to nespali ani trošinka). Ja som sa zobudil okolo ôsmej a dostal som raňajky priamo do postele (veľmi pekne ďakujem, boli fakt milí). Mišú sa niekam vyparil a nenechal mi žiadny odkaz kam išiel. Vonku pršalo. Tábor sa zobúdzal do čulého nového dňa. Nuž čo, povedal som si a cítil som sa trochu ako 7 koleso na voze. Vedúcich bolo príliš veľa, resp. akurát dosť. Tak som sa rozhodol, že sa vrátim domov. Na chviľu prestalo pršať. Rozlúčil som sa so Škrečkom a začal som klesať do doliny. Asi po 1 km začalo pršať a dážď sa potom zmenil na sústavný lejak. Vytiahol som celtu a musím povedať, že bola lepšia ako hociaký pršiplášť, hlavne preto, že bola niekoľkonásobne väčšia ako akýkoľvek pršiplášť. A tak som v lejaku kráčal po otvorenej ceste. Zrazu, čo to ide oproti mne ? Hájnik ? Niečo zelené. Keď to prišlo bližšie, zistil som, že to je zmoknutý Mišú, ktorý bol s Katkou v dedine. Ten šialenec išiel len v teplákoch a krátkom tričku !!!!! Rozhodol sa, že v tábore ešte nejaký ten deň zostane a tak som sa s ním rozlúčil. Ešte asi kilák som išiel po ceste a čiapalo namňa ako najaté a keď som vošiel do lesa, prestalo pršať a obloha sa začala byjasňovať. No na porazenie. Ale to nebolo všetko, keď prší, voku v lese prší o dosť neskôr, ale potom o to dlhšie, takže som si moc nepomohol. Nabral som dva fragmenty vody ( dve 0,5 l fľaše ) a to nie hocakej, ale pramenistej, minerálnej. Keď som prišiel na zastávku, zistil som, že za chvílenku ide bus. Borec, čo stál na zástavke mi zachránil 50 Sk, lebomi vypadli a ja som si to ani len nevšimol, tak som mu bol stršne vďačný, že reku dobrý ľudia ešte žijú. V Trenčíne som chytil napráskaný rýchlik a doviezol sa domkov.
6. 7. 2000
v Považskej Bystrici
napísal Georgi LastElf