Zúčastnili sa: Georgi, Tibor, Mumeniev, Marcel,
Tramp, Natali a Roman
Stretli sme: Vůdkini skautek Dadu
29. 10. 1999 – piatok
Konečne sme si našli chvíľočku voľného času, aby sme vyrazili
do divej prírody, tentorkát už vo vyššom počte. Čo ma prekvapilo, bol čas
odchodu 7.40, čo bolo nezvykle neskoro, lebo obvikle odchádzame 6.30. Preto
som sa musel Trampa tri krát spýtať, či je to skutočne správny čas.
Vôňa prijemného vlhka stúpala z asfaltu zmoknutého nočným dažďom,
o ktorom nikto nič nevedel. Bolo pomerne chladno a tak som sa radšej zahrabal
hlbšie do bundy. Dych sa zrážal vo vzduchu a vyytváral jemné obláčiky pary.
Stúpajúce slnko sfarbilo vrcholy oblakov do červena. Tak či onak nakoniec
sme sa všetci stretli na parkovisku, odkiaľ mal vyrážať náš transportér
do Bolešova. Sprvu sme si mysleli, resp. Tramp si myslel (a čo si myslí
Tramp, to si myslíme aj my všetci (no, nie je to celkom tak, ale to by
nevyzeralo tak jednotne)), že autobus, ktorý bol rovno pred nami ide tam,
kde treba. Až po dlhšej chvíli sme podľa mávania šoféra pochopili, že máme
ísť k druhému autobusu, ktorý tam skutočne išiel. Pripravil som si 12 Sk,
veď snáď to drahšie nebude. Buf ! Šok, 29 Sk, nenechal som sa vyvjesť z
rovnováhy a zašmátral som vo vaku a vytiahol modrastý papierik s číslom
50. Pekne sme sa usadili a tu, kde sa vzala, tu bola Dada, vodkiňa skautiak
(viď. leto 1999 – Prepad skautského tábora). Tak sme s ňou pokecali o tom,
ako sa točí svet a podobný small talk. Vyskytlo sa pár militantných rečí
o vojne (Pozor ! Neboli posledné.). V Puc Hove (pre neznalých v Púchove)
sme sa s ňou rozlúčili. Po ceste sme veľmi pozorne sledovali cedule s názvami
obcí, pretože nám Tramp oznámil, že nevie kde je Bolešov (teda vie, ale
iba na mape (odhadujem, že za toto ma zgezuje ;) )). No a nakoniec
sme predsalen dorazili tam, kam sme mali.
Tu ľaľa, zabetónovaný strom. Nerobím si srandu, tí blázni normálne
zabetónovali strom do chodníka ! Zdálo sa, že to stromu niajako nevadí
a keď sme sa ho na to spýtali, neodpovedal. Vykročili sme na našu púť.
Tibor s Mumom sa vrátili od orientačného hríbika s tvrdením, že na mieste
budeme za nejakých 5 hodín aj 10 minút. Išli sme okolo žírnych družstevných
lánov, ktoré smrdeli močovkou a dopĺňal ju hnilobný pach nejakej
mrciny. Smrad bol ešte horší, keď sme prechádzali okolo mäsokombinátu,
to bolo úplne na blitie (pardón, na vracanie). Nevim, ako tam tý ľudia
môžu robiť, snáď, ako sa hovorí, zvyk je železná košela (pokiaľ nezhrdzavie
(a preto treba používať náteri Hemerit)). Kravičky, vlastne teliatka boli
zavreté v takých klietkach ako psie domky. Bolo to vôbec čudné a tak sme
radšej išli ďalej.
A zrazu brána, na bráne nápis, že kľúč od tejto brány má ten
a ten človek a dokonca tam bolo aj tel. číslo. Najväčšia sranda bola to,
že plot hneď vedľa brány bol zbúraný, takže nebolo treba žiadnych kľúčov
na to, aby sa tam človek dostal. Ešte na doplnenie dodám, že za tým plotom
sa ukrýval zarastený a neudržiavaný židovský cintorín. Prišli sme k chate
Gilianka, samozrejme, že Tramp musel mať pečiatku a tak sme si dali raňajkovaciu
pauzu. Po pauze sme trošku zblúdili, ale neomylný Trampov inštinkt nás
vyvjedol z omylu (z časti za to vďačíme aj Natálke). Kukli sme čo a ako
vyzerá vodná nádrž umiestnená kúsok od chaty. Všade sa vznášal hnusný hnilobný
puch pokazenej vody, ktorý len zvýrazňovala jeho čierno-zelená farba. Cesta
pokračovala fádne po polorozpadlej asfaltovej štreke.
Pri vstupe do CHKO sme objavili čistokrvný fľaškovník rodu spraj,
produkujúci dospelé plody fanty. Ďalšou zaujímavou veco bolo nájdenie hniezda
partizánov. Opatrne sme sa zakrádali k polorospadlej drevenici zabudovanej
v svahu, aby nás ten partizán nezbadal. Nič netušiaceho partizána sme prepadli
a ani sa nestihol spamätovať a bolo po ňom. Odvážny Mumo hodil dnu granát,
takže nestihol klásť žiadny odpor. Jeho telo sme však už nenašli.
A cesta pokračovala ďalej po asfaltovej šterke, dokonca sa zmenila
na asfaltovú štreku, ktorá bol úplne vynovená a ako sa hovorí, rozdiel,
ktorý cítite aj vidíte. Tu v jednej zákrute vytiahol Tramp mapu a odborným
okom sa na ňu zahľadel a že reku niekde na ľavoboku by sa mala nachádzať
dračia studňa, no a že ako niekto by sa mohol ísť pozrieť kúšťok do lesa,
iba takých 500 metrov, či tam nejaká tá Dračia studňa nie je. Po dlhšom
handrokovaní sa nakoniec za prieskumníka ustanovil Marcel (aby bolo jasné,
nehandrkovali sme sa o to, kto pôjde), pretože bol najlepšie prispôsobený
boju s divou zverou – mal ruku v sádre, na ktorej by si vĺčok veru zúbky
vylomil. My sme medzičasom, kým Marcel mizol niekde v lístí, doplňovali
zásoby energie (Pozor ! Znova sa viedli podvratné militantné reči o vojne
!). Asi po 10 minutách sa vrátil a skonštatoval, že tam, žiadna Dračia
studňa nebola. Pýtal sa, ako dlho bol preč. Tibor pohotovo zreferoval:
„Bol si preč jeden chleba, dve mandarinky a jeden kex.“ (pokiaľ ste pochopili,
gratulujem, pokiaľ nie, nerobte si z toho ťažkú hlavu, aj to sa stáva)
Aby som nezabudol, odvšadiaľ sa linul nepríjemný hnilobný puch (bol síce
slabší, ale to nič nemení na tom, že bol hnilobný).
Vykročili sme ďalej po opravenej asfaltovej štreke a ani nie
po 100 metroch sme objavili nádherný závrtový vodopád (to bol ten, ktorý
Marcel hľadal) Poobdivovali sme krási prírody, našli Dračiu studňu a napriek
je krištáľovo čistej vode a magickému menu, sme boli jej výzorom značne
sklamaní.
Aby sa nepovedalo, že nás príroda zavalila svojimi kúzlami, ďalšia
asi 45 minútová cesta sa tiahla po stúpajúcej, obnovenej asfaltke (a netreba
zabudnúť ani na hnilobný puch). Pauza a hamání, potom už len walking a
walking.
Z monotónnej rovnováhy nás vyvjedla až dymieca pahreba na hrebeni,
ktorá bola uprostred cesty. Mumo sa okamžite vžil do situácie a prebudilo
sa v ňom jeho pyromanské ja a okamžite priložil na pahrebu nejakú tú suchú
trávu a čuduj sa svete, normálne mu chytila! Horela krátko, ale s pekným
efektom.
Toto sem musím napísať. Už ste videli vrch v sedle ? Nie, tak
choďte na Biely Vrch. Ten vrch bol prisahám na svoju hriešnu dušu na vzdory
všetkej logike a podobným srandám umiestnený v sedle ! Ešte sme stretli
skupinku českých skautíkov – takých odrastenejších. Zbehli sme si po lúke
do Červeného kameňa, odkiaľ nám mal ísť bus. Samo, že nešiel, lebo keď
sme tam boli naposledy, tak bola sobota a dnes bol piatok. Ta hups, a ako
na potvoru ten bus chodí iba v sobotu. Našťastie išiel druhý bus, zviezol
nás do Lednických a tam akoby zázrakom sme našli bus idúci až do Považskej
a to je asi všekto. Moc zaujímavého sa síce nestalo, ale zabudol som spomenúť,
že ten čas 5 hodín 10 minút, ktorý na začiatku hlásili Mumo a Tibor bol
v skutočnosti 4 hodiny 10 minút, lebo chceli potešiť Trampa, že zas sme
nadbehli značkovanie, tak nám táto cesta trvala 6 hodín. Úplne sme sa flákali
– 6 hodín !
29. 10. 1999
Napísal Georgi v priebehu 1 hodiny
v Považskej Bystrici