Zúčastnili sa: Georgi, Tramp, Natali, Marčelo,
Tibor, Peter, Ká.
Nedostavili sa: Nut, Mišo
31. 8. 1999 - utorok
Koniec sa blížil. Bol to veľmi nepríjemný pocit, akoby nevoľnosť od
žalúdka a práve túto nevolnosť sme chceli prekonať poslednou prázdninovou
akciou – výprava na moju chajdu. Ako som vyrazil z domu, bolo mi jasné,
že môj zdravotný stav je veľmi mizerný. Kašlal som (samozrejme nie na svet)
a dosť nepríjemne, stačí málo a chytím zápal pľúc, ak ho už nemám.
Všetci účastníci boli dopredu oboznámení s hrozbou, ktorá ich čakala,
totiž, že bude treba navoziť z hory drevo. Aj napriek tejto mierne odradzujúcej
skutočnosti sme sa na stanici zišli všetcia. Na moje prekvapenie sa objavili
tri gitarky, čo bolo úplne super.
Kaufli sme si teda lístočky a vydali sa na poslednú (ble, to znie pesimisticky)
letnú akciu, krycí názov sa niesol niečo v štýle rozlúčka s letom, resp.
prázdninami. Vo vláčiku sa mal objaviť Nut, ale ako som správne predpokladal,
neobjavil sa. Prvá významná akcia bola až Púchove, kde som išiel zavolať
Mišovi, či pôjde alebo nie. Pretože on mal nejakú brigádu a tak mohol prísť
najskôr poobede. Keďže som bez telefónneho zoznamu, ktorý mám v počítači
úplne stratený, tak k telefónnemu automatu musel ísť so mnou aj Marčelo,
ktorý Mišove číslo vedel. Vložil som teda svoju telefonickú kartu a na
základe Marčelových pokynov som vyťukal číslo. Potom sa ozvalo pípanie
veľmi príznačné pre oznamovací tón. Tož, aby som nezabudol jeden veľmui
dôležitý časový údaj, bolo presne 5.58 ráno. Po chvíli to zdvihla Mišova
mama.
Ona: „Prosím !“ – asi si myslela, že ktorý blázon je schopný volať
o takej skorej rannej hodine.
Ja: „Dobrý deň. Prosím vás, je Michal doma.“ – potom som si vďaka Marčelovi,
ktorý ma na to upozornil uvedomil absurditu toho, čo som povedal. Totiž
o 6 ráno som povedal dobrý deň, ale to my až tak neprišlo, pretože ja som
fungoval už asi dve hodiny.
Nasledoval krátky dilóg z Mišom. Takto, aby ste boli v obraze, ja som
mu večer sľúbil, že mu ráno zavoláme, či ide poobede na chatu. Úplne demokraticky
sa rozhodol, že nepríde, nuž reku ako myslíš a poprial som mu hodne zdaru
s brigádou.
Ďalšia sranda, sa stala v autobuse. Ako je už našim zvykom, prvý vždy
vypýta lístok a ostatný hovoria „To isté“, ja som išiel prvý a mal som
dosť vecí, takže borec mi zaú čtoval aj 3 Sk za batohy. Vzhľadom na to,
že každý hovoril to isté, dostali všetcia plus 3 za batoh. To by bolo ešte
ako tak OK, ale on zaúčtoval 3 koruny aj Marčelovy, ktorý mal maličký 7
litrový batoh a naviac bol takmer prázdny.
Doviezli sme sa k Hájovni a odtiaľ pokračovali pešo po štreke. Marčelo
sa oddelil a išel skratkou, ja som chcel ostatným, ktorý ešte neboli na
mojej chajde ukázať dlhšiu cestu po lyžiarskom svahu. Už sme sa bližili
k autobusovej zastávke a Tramp začal rozprávať o tom, že sa konečne dostane
na moju chatu, totiž už sa o to pokúšal 4x, ale nikdy sa mu to nepodarilo.
Ja som mu na to povedal, že ak sa spoza zákruty nevyrúti nejaký šialený
cestný valec, tak sa mu konečne podarí dostať na chatu. V tu ranu sa spoza
zákruty ozvalo hlboké hučanie. Nie, nebol to valec, bol to lesný ťahač,
ale po menšom úsili sa nám podarilo striasť ho.
Na chajde sme si dali raňajky a potom do 10.00 sme hrali na gitarách.
Nuž a po zábave
práca. Úlohou bolo nanosiť narezané drevo do kôlničky,
celý háčik bol v tom, že drevo bolo asi 1 kilometer ďaleko. Ozbrojený dvoma
fúrikmi sme sa všetcia vydali na miesto určenia. Ká ostala niekde na pol
ceste. Naložili sme, čo sa dalo a išli sme na chajdu. Keď sme sa vracali
pre ďalšie drevo, zobrali sme aj sekeru. No a na pol ceste sme znova stretli
Ká, ktorá tvrdila, že tam niekde má brezu a že ju zoberie, len, že sa zašprajcla
a tak ju bude musieť useknúť. Zhabala nám sekeru. Ešte asi 3x sme sa otočili
a Ká stále sekala drevo, nebolo ju vidieť, ale podľa toho, ako jej to dlho
trvalo, som usúdil, že pravdepodobne stína sekvoju mamutiu. Nuž a čas pokročil
a vyhlásil som obedňajšiu pauzu.
Mal som nejaké párky a tak som ponúkol ostatných, spravili objednávku
na 5 párkov, ale háčik bol v tom, že ja som mal iba 6 párkov a sám som
si chcel dať tri, aby som sa aj trochu najedol. Keď už boli teda hotové,
musel som dve objednávky stornovať, tě hold dopyt bol väčší ako ponuka.
Urobil som si teda moje obľúbené párky v rožku, chutí to skoro ako originál.
Rozrežete rožok napoly, prípadne ako to urobil Tramp, len narezať z boku
(Tramp mal rožky primo z Matadoru – gumové), natriete horčicou, prípadne
kečupom a do toho vložíte jeden párok. Veľmi náročný recept a preto ho
ešte zopakujem.... ;-)
Poobede, resp. potom, čo sme zjedli značnú časť svojich zásob sme sa
vybrali na Makytu. Ja som tam išiel tento rok už po raz, dva.. 5-ty krát.
Na Kýčere pracovali nejaký chlapíci a väčšia časť polomu už bola odvezená,
zostalo tam asi len 6 padnutých stromov a kopec vetiev (viď. ??? – chcel
so napísať, že aby ste sa pozreli na príbeh o staršej výprave, ktorú sme
robili na začiatku leta, ale ako sa tak na to dívam, tú som nespísal, pretože
príbehy som začal písať až od Oravy a akcia bola predtým. No, ale kôli
čomu som chcel napísať odkaz. Totiž na Kýčere bola strašná kalamita a my
sme sa cez ňu predierali ako cez pevnosť bojárd, tu spadnutý strom, tam
spadnutý strom, bolo to úplne super. Rozsah kalamity bol asi 100x100 metrov,
ale bola to sranda).
Úplne krásny pocit je to, keď ide človek po určitej ceste a na základe
obrazových sekvencíí sprevádzajúcich cestu si spomenie na to, ako predtým
išiel po tej ceste a o niečom sa s niekym rozprával. Takto sa mi podarilo
spomenúť si na 3 vtipy, ale nebudem vás nimi nudiť.
Na
Makytu sme išli po hranici, lebo turistický chodník je pekná zachádzka.
Bola tam. Vrcholová kniha, v ktorej som bol už 6x. Je to super pocit, keď
je človek zapísaný na jednom mieste už 6x. No, čo sa ale nestalo. Kniha
to od stáleho používania nevydržala a rozpadla sa (aby nedošlo k nedorozumeniam
– nie nám, ale niekomu pred nami), strany boli poprehadzované, napríklad
po 30. apríli nasledoval 12. august a podobne. Po dlhšom a úmornom hľadaní
sa nám predsalen podarilo nájsť koniec a pripísať sa tam. Pozreli sme si
nejaké staršie odkazy.
Späť sme už zišli po turistickom chodníku a vydali sa na Selanku, že
si zahráme kolky. Tramp sa samozrejme najviac tešil na pečiatku. Bolo tam
mŕtvo, nikde niekoho. Vlastne dvaja páni sedeli pri bazéne, keď sme chceli
vojsť, tak nám povedali, že vnútri nikto nie je. Tramp požiadal toho pána,
volajme ho majiteľ o pečiatku. Spolu s Ká zmizli v útrobách chaty a my
sme sa vyvalili na lehátkach. Keď sa úspešne vrátili z lovu, išli sme si
zahrať
kolky. Medzičasom už vymenili oceľové lanko, takže sa
dali zhodiť všetky
kolky (viď výprava na Javorníky leto 1999 – 3. deň).
Zahádzali sme si
všetcia, len Tramp sedel a pozoroval nás, po pol hodine si išiel aj
on hodiť. Nikomu z nás sa nepodarilo zhodiť všetkých deväť kolkov. Najviac
padlo myslím sedem a Tramp tých deväť kolkov trafil hneď na 2. krát. Proste
sila, nám sa to za pol hodinu nepodarilo ani raz a on hneď na druhý šup.
Aby som nezabudol,
Tramp sa chcel pohúpať a tak sme jeho žiadosti vyhoveli,
otestoval nosnosť lana a skonštatoval, že je
skutočne pevné.
Ešte sme chvíľu venovali húpačke (viď. výprava na Javorníky leto 1999
– 3. deň) a vydali sa domov. Už sme boli zhruba na polceste, keď tu si
Ká spomenula, že tam nechala svoju taštičku a tak jej nezostávalo nič inšie
než si mierne dosť predĺžie prechádzku. Ostali sme na hranici, kde sme
ju počkali. Keď sme sa vrátili na chajdu, začali sme sa
pripravovať na
útok šialených
medveďov.
Už sa začalo zvečerievať a naše žalúdky boli tiež toho názoru,
že sa blíži večer a urobili sme si večeru. Okrem iného sa robila písmenková
polievka, do ktorej sme (hmm, radšej budem konkrétny, lebo potom by mi
mohli vynadať, že som ich nespomenul. Tú polievku robila Natali a Ká) pridali
vruty, aby toho bolo akože viac. Prečítali sme toho ojojój, ale väčšinou
to boli také nezmysly ako HPRGČZWAI, ale podarilo sa mi poskladať aj slovo
PRST. Dokonca aj mäkké F som tam našiel, jediné vruty nechceli spolupracovať
na tvorbe slov, tie sa nehodili nikam, akurát do žalúdka, ale tam skončili
aj písmenká.
Po výdatnej večeri sme hrali OrechBall, autorom hry je kolektív, teda
my. Princíp je veľmi jednoduchý. Na prípravu tejto hry potebujeme jeden
orech, stôl a aspoň troch hráčov (záleží od veľkosti stola). Orech je vhodený
medzi hráčov, ktorý majú ruky na stole tak, aby orech nemohol vypadnúť
a jednoducho sa doň prudko udiera. Trestný bod dostáva ten, kto orech prestrelí
až von zo stola – niečo na spôsob pinballu. OrechBall 2, je už trochu zložitejší,
ingrediencie sú tie isté až na to, že stôl musí mať uprostred diru na slnečník.
Do orecha šprngne ten, kto je k nemu najbližšie a snaží sa ho trafiť do
diery. Jeden hráč však nemôže ťahať dva krát, preto ak sa mu nepodarí orech
prestreliť k inému hráčovi, orech sa umiestňuje k hráčovi, ktorý sedí oproti
do rovnakej vzdialenosti a ten strieľa. Jediný problém, s ktorým sme sa
pri tejto hre stretli bol nedostatok svetla, takže asi po 5 zásahoch sa
nám niekde stratil.
Vzhľadom na to, že sa zozimilo sme sa presunuli dovnútra. Úplne som
zabudol spomenúť, že sme pozerali český večerníček. Tu sme začali hrať
na gitarách. Povedal som, že smutné a melancholické pesničky sa hrajú až
po pol noci, lebo vtedy končia oficiálne prázdniny a nastupuje nový školský
rok. Ká a Peťo zaspali trochu skôr a my ostatný sme asi do pol noci hrali
na gitarách.
1. 9. 1999 - streda
Potom Marčelo vyrukoval, že by sme si mohli zahrať
UNO, ja s Trampom
sme s tým súhlasili, lebo nám obom začínali dochádzať hlasy a trebalo si
odpočinúť. Uno (kartová hra, niečo na spôsob horek mení) sme hrali asi
do druhej ráno, zahrali sme 15 partií a Tibor jednoznačne viedol, keď sa
mu podarilo dosiahnuť 1062 bodov, tak sme to zabalili a šli sme si ľahnúť.
Ešte sne čosi dosť nahlas rozprávali a smiali sa na tom a Ká sa úplne nevrlo
oborila na nás: “Čo nespíte blázni.”
Tak sme teda zhasli. Marčelo s Tiborom predtým našli pesničku “Co jsem
měl dnes k obědu.” a ako sa Tibor potom priznal, chcel si ju ešte zaspievať
(dosť nahlas) desať minút po tom, ako všetci stíchli.
Okolo piatej ma chytil záchvat kašľa a tak som zišiel dole, aby som
si dal čaj. Keď som už bol takto hore, tak som si pustil ešte aj telku
(apropo, bolo asi 5 hodín ráno) a na jednom programe dávali Dallas, tě
jo, to je seriál, úplná sila. Dallas skončil a vonku sa začalo rozvidnievať,
povedal som si, že by nebolo odveci pozrieť si východ slnka. Tramp hovoril
niečo o tom, že by si ho aj on rád pozrel. Išiel som ho teda zobudiť, čo
sa mi samozrejme nepodarilo. Obliekol som si prešivák a vyšiel na kopec.
Z doliny bolo cítiť fúkajúci vietor. Bolo krásne. V popredí leteli oblaky
veľmi rýchlo a v pozadí pomaly. V jednom oblaku bola diera a bola nádherne
tieňovaná práve sa budiacim slnkom. Prvé slnečné lúče si to strihli cez
túto dieru až ku mne a o pár minút už obrovský kotúč plápolal na oblohe,
akoby sa nič nedialo.
Keď skončila táto fantastická ukážka grafiky tohto sveta, vrátil som
sa späť, bolo niečo okolo 6.00. Nechcel som ostatných budiť a tak som sa
pustil do dreva. Bolo ho treba ešte preniesť pod strechu. Začal som ho
osekávať, tak hlasno, ako sa len dalo – to aby som ich pokiaľ možno zobudil.
Za hodinu už bolo všetko pod strechou.
O 8.00 som dospel k záverečnému rozhodnutiu riskovať svoj biedny život
a zobudiť ích, mal som na moje prekvapenie strašne veľa energie a entuziazmu.
Otvoril som dvere a z..p (teraz som na rozpakoch, aké slovo je medzi zakričal
a povedal.) nahlas povedal “Dobré ráno ! Vstávame !”. Na čo sa niektorý
zobudili, rýchlo som zatvoril dvere, keby si náhodou zmysleli, že po mne
hodia nejaký ten vankúš, prípadne niečo, čo im prvé príde pod ruku. Dolu
potom schádzali v tomto poradí: Marčelo, Tramp, Natali, Peťo – vyzerali
strašne rozospato, akoby som ich bol práve prebudil.
Na českej strane nejaký borci s motorovými pilami o dušu ťažili drevo,
najskôr som si myslel, že sú to nejaký nelegálny páni, lebo na Slovensku
bol sviatok, ale potom my došlo, že v Čechách je normálny pracovný deň.
O chvíšu už bolo počuť ťažké mechanizmy, ako si to hasia lesom. S Marčelom
sme sa išli pozrieť, či reku neťažia aj naše drevo, ale nikde sme ich nevideli.
Tak teda sme z hromady zobrali nejaké polená a odniesli ich k chate. Všetcia
boli úplne umretý, ospalý, proste neboli zvyknutý na to, že spia len 5-6
hodín (možno áno, alebo sa im nechcelo nosiť ďalšie drevo). Tak sme vonku
vydržali sedieť do 10.00. Potom sa Tramp a Natali vychytili, že nanosia
vodu na splachovanie. Reku, nebudem vám brániť vo vašej činnosti. Tramp
už odchádzal s firmou (to je dvojkolesový vozík ktorom je umiestnená 20
litrová mliekarenská konvica) a ja som naňho zakričal, že to má zle naviazané,
že mu to spadne (mal to prichytené len takým nič-moc špagátom. Chudáčisko
tak sa zľakol, je to predsa len nepríjemné, keď vám niekto zreve za chrbtom
a vy o ňom neviete. Tak som to teda naviazal dlhším lankom, ale moc sa
mi to nepodarilo, neviem ako to lanko potom držalo, ale navozili asi pol
suda vody.
Ja s Marčelom sme sa venovali streľbe so vzduchovky, najskôr sme likvidovali
plechovku piva, potom nejakú konzervu a nakoniec som spravil dva čisté
priestrely v jablku. Jablko som neskôr rozsekol a podrobil ho podrobnej
balistickej analýze.
Čas si to valil dopredu veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a bol tu
obed. Spravil som kolienka a ako prílohu sme k nim dali granko, keďže ho
však bolo veľmi málo, doplnili sme to ešte jahodovou džemoládou – úplne
super. Rozhodli sme sa, že si zahráme Uno. Mňa to po 5tich partiách však
prestalo baviť, hoci som vyhrával. Vyšiel som von, chvíľu som striľal na
terč, potom som hádzal frizbim do kruhu. Moc sa mi to nedarilo. Tí blázni
vydržali Uno hrať niečo cez dve hodiny, odohrali spolu 24 partií !!!! Vravím
šialenci. Počasie sa trochu zopsulo a začal fúkať studený vietor, ale to
sme sa už balili a vyrazili na
bus. Tu by som napísal, že šťastne sme došli
do Bystrice, keby v Púchove na stanici...
Marčelo a Tibor už boli dosť hladný a tak vošli do obchodu. Ja som
ich čakal vonku. V ruke som mal gitaru. Pristúpil ku mne taký týpek, mal
oblečené také staršie veci a hovorí:
(Nie som si istý s jeho meno, ale začínalo na A)
Alois: “Možno sa vám bude zdať, moja žiadosť trochu zvláštna. Asi vás
nikto o nič také ešte nepožiadal. Takto, ja som človek recesista a tak
aj žijem. Vy držíte v ruke jednu v zácnosť, každý z nás drží v ruke občas
neičo výnimočné, napríklad ja teraz tri koruny, ale nie. Nechcem od vás
peniaze. Ja totiž skladám pre jednu skupinu pesničky a tak by som vás chcel
požiadať, či by som si mohol zahrať na vašej gitare svoje dve pesničky.”
Ja: “Hmm, samozrejme, ale mám ju rozladenú.”
Alois: “To vôbec nevadí.”
Zavolal som ostatný, že borec nám chce zahrať svoje pesničky. Odišli
sme na autobusové nastupište. Vybral som z puzdra gitaru a dal ju týpkovi.
Alois: “Dovoľ, aby som sa ti predstavil. Môžem ti tykať ? Ja som Alois.
Skladám pesničky pre skupinu, ktorá teraz začína volá sa JBC, čo znamená,
dúfam, že sa neurazíte, pôvodne to je celkom milý názov Je bez chuti, ale
písmená sa veľmi ľahko dajú preskupiť a je z toho čosi iné.” (pochopili
ste, ako presunúť písmená ?)
Začal hrať, gitara bola rozladená skutočne kvalitne, ale to mu nevadilo,
snažil sa skutočne dosť. Jeho texty boli v skutku kvalitné, mne sa páčili.
Keď Alois dohral, povedal nám, že sa potrebuje dostať do Trnavy do nemocnice
a že už nemá peniaze, či by sme mu nejaké nemohli dať, nech to neberieme
ako žobranie, ale ako prosbu. Dal som mu poslednú dvacku, ktorú som mal,
reku budem rád ak mu to pomôže a ak si z nás robí srandu a zahne potom
do najbližej krčmi tak nech si to užije. Ostatný mu dali tiež nejaké peniaze
a kým sa zbierali, poprosil ma, či by som mu nezahral nejakú pesničku,
tak som doladil narýchlo gitaru a zahral som mu Posledné ráno (ešte nedokončená,
keď bude hotobá, tak ju prásknem na stránku). Potom Ká s ním viedla rozhovor
o tom, že v pesničke spieval o nejakej pravde, ktorú našiel. On je vysvetlil,
že je to viera v boha, ale povedal to tak, hmm, múdro, proste nešlo o nejakého
hlúpeho dzedzinčana, ale človeka, ktorý ma niečo v hlave. Rozlúčili sme
sa s ním, lebo zachvíľu nám šiel vlak, poprial som mu hodne zdaru a aby
sa mu darilo v písaní recenzií na pesničky.
Dostali sme sa do Bystrice a to je prakticky koniec príbehu.
Autor Georgi
V priebehu 2,5 hodiny vPovažskej Bystrici
Napísané 2. 9. 1999
