Marec 1999 - Lietava

20. marec - sobota Ráno som sa zobudil, vonku bola ešte tma. Dobalil som veci a vyrazil som na stanicu. Stále som rozmýšľal o tom, či som náhodou nemal byť na stanici o hodinu skôr. Začal som prerábať Wabiho pesničku v Devět hodin svadsetpět na Šest hodin dvadsetpět. Moje obavy sa našťastie nesplnili. Na stanici som stretol Janu a postupne sa začali trúsiť aj ostatný členovia bandy, Mišo, Oto, Tibor, Martin, Natália a Roman. Z hrôzou som zistil, že nemám absolútne žiadne zásoby vody. Chcel som si teda kúpiť nejaké džúsiky v krabičke. Nemali ! Tak som si aspoň kúpil papierové vreckovky. Vláčik nás doviezol do Žiliny, odkiaľ sme sa autobusom dostali až do dedinky pod lietavským hradom (é, zabudol som, ako sa volala). V autobuse bola sranda. Nejaký študent chcel dostať zľavu na lístok. Mal na to nejaký preukaz ( dej blbci funkci a on vymyslí lejstro ). Šofér mu to však nechcel zobrať, keďže to platilo len z jednej stanice. Človek prešiel niekam do autobusu bez toho, aby zaplatil. Keď nastúpili ľudia, šofér vyzval človeka, aby zaplatil. Ten však odmietol. Šofér mu vzal preukážku a on povedal, aby mu ju vrátil, lebo začne počítať do desať. Neviem, či mal počítadlo, ale napočítal do desať celkom presne. Potom som počul ranu a cinkot mincí. V jednej polovici autobusu sedeli prevažne dedkovia a v druhej babky. Obidve polovice sa zdvihli. Babky obhajovali chalana a dedkovia zase šoféra. Normálne som mal dojem, že sa strhne nejaká mela. Nakoniec sa ukľudnili. Škoda, že som nevidel, čo sa v skutočnosti odohralo. Takže sme sa vybrali na hrad. Po ceste sme narazili na zaujímavý kameň - vyzeral ako kráľovské kreslo . V dedinke som vykúpil zasobu rožkov (5 ks) a vydali sme sa na cieľové miesto. Najskôr vyzeral hrad veľmi malý , ako sme menili uhol, tak rástla aj jeho veľkosť. Kopec sme v pohode vyšli v pohode. Stromy sa rozostúpili a otvoril sa nám nádherný pohľad . Hrad, aj keď ruina, bol skutočne veľkolepý . Urobili sme pár záberov , popreháňali sa po ruinách . Martinovi nedal pokoj výklenok , ktorý bol pod hradom, no a tak tam samozrejme vliezol. Bolo to super. Začali sme uvažovať nad tým, že by nebolo do veci si založiť tu letnú základňu . Jediným problémom by bolo asi množstvo ľudí, ktoré by okolo chodilo. Ptom sme sa vybrali na hrebeňovku. Ako sme stúpali do kopca, proti nám tiekol nejaký potok a čo bolo zaujímavé, čím sme boli vyššie, tým bol prúd silnejší. Popri lyžiarskom vleku sme vystúpili až na hrebeň a prešli sme až do Rajeckých teplíc. Po ceste sme stretli kopu šušťákovcov. Vyhliadky boli skutočne nádherné. V Tepliciach bola rozostavaná cesta a ja som sa potešil, že tam nájdem aj ďalší valec do zbierky. Ale nebol tam žiaden. Bus nám zdrhol rovno pred nosom. Tak sme počkali na ďalší a ním sme sa dostali do Žiliny a vodtaď už do Bystrice. Marsel frflal, že radšej by sme si mali zahrať DrD, ale treba uznať, že premrhať také nádherné počasie hraním dračáku by bol hriech. To je koniec, tento príbeh je pravdivý. Všetky postavy sa plne zhodujú s realitou. Prípadné preklepy a gramatické chyby ygnorujte.

Index