Zúčastnili sa: Tramp, Marco, Georgi
Nedostavili sa: Ká
4. 1. 2000 – utorok
Vonku bolo také strašné počasie, že bolo vôbec prekvapujúce, že nás
taká šialená myšlienka, ako ísť na túru, napadla. No, ale čo už.
Ráno dobehnem na zastávku, kde už čakal Marco, ale k môjmu prekvapeniu
som tam nevidel Ká, ktorá sa zastrájala, že pôjde. Chvíľu sme tam mrzli
a čakali na bus. Čas sme krátili konzerváciou v englištine a občas v ruštine,
takže teta, čo stála vedľa sa tvárila, že nás radšej nevidí (ľudia sú raz
len divní). Bus dobehol a kúpili sme si lístky až do Rajca, ako to prikázal
líder Ducháčka – Tramp. O pár zástavok naskočil aj Tramp, ktorý bol však
vypočítavejší a keďže vedel, že v Rajci netreba ísť do mesta, ale len na
Kostolnú ulicu, tak si kúpil lístoček tam. Takže sme sa pousmiali nad našími
zbytočne vyhodeními peniazmi a nechali sme sa unášať busom. V Domaniži
nás Tramp upozornil na miestny unikát, teda na separovaný zber textilu-
My sme si povedali no VAU, oni sú lepší než Bystrica !
Na Kostolnej ulici v Rajci sme expandovali do zastávkového priestoru.
Ja som vyťažil z obchodu ešte nejaké zdroje chemickej energie a vydali
sme sa ďalej. Šli sme okolo mestského úradu, ktorý vyzeral skôr ako rádiová
centrála, lebo mal na streche 5 satelitných a jednu normálnu anténu. Pri
pekárni sme objavili Slovný kartomat (kartový telefón) a i rozhodli sme
sa, že i niekoho potešíme (tech. poznámka: bolo čosi po siedmej ráno) telefonátom.
Potom sme z hrôzou zistili, že nevieme žiadne telefónne číslo, až nakoniec
sa nám predsa len podarilo spomenúť si na číslo ku Ká. Náš telefonát bol
viac ako úspešný – spala. Tak sme sa jej opýtali, že prečo reku neprišla
a ona : „Nechcelo sa mi vstávať.“
Počasie bolo fakt na figu. bolo niečo okolo nuly, takže sneh sa netopil,
ale bola veľmi hnusná inverzia. Pomaly sme stúpali po svahu vyššie a vyššie.
Občas sme museli zastaviť, lebo v kotolni dobre kúrili, čo prehrievalo
celý obehový systém. Nu i vošli sme do hory a tu ľaľa, kopčísko s takým
pekným stúpaním, že sme rozmýšľali, či nemáme radšej ostať na mieste, alebo
sa nebodaj vrátiť. Nakoniec predsalen zvíťazila sila našej vôle a pokračovali
sme v ceste vyššie a vyššie. Tramp začal rozvíjať svoju teóriu byrokratického
aparátu – išlo o to, že bude úplne hnusne a byrokraticky zaznamenávať,
kto bol a kto nebol na výprave a bude za to dávať čierne puntíky.
Keď sme dorazili na koniec kopca s hôzou sme zistili, že to bol len
začiatok. Kopec stúpal a stúpal a, to už poznáte. Tramp nás stále uisťoval,
že to ešte nie je Žibrid. Keď sa nám podarilo predrať sa húštinou, zistili
sme, že to nie je Žibrid, ale Dubová. Čo však bolo omnoho horši nevideli
sme na okolí žiadny vyšší kopec (tech. pozn.: okrem iného bolo ovzdušie
v tej nadmorskej výške do značnej miery sfogované). Najedli sme sa a náš
príchod na Dubovú sme patrične oslávili odpálením dvoch petárd.
Ďalšia cesta bola dosť problematícká, pretože nikde žiadnej stopy a
značky na stormoch sa nám každú chvíľku strácali a čo bolo najhoršie, kopec
chytil veľmi silnú klesajúcu tendenciu. Po nejakom čase sme dorazili do
chatovej osady pod Žibridom. Doplnili sme zásoby chem. energie a pokračovali
mierny a nenásilným stúpaním až voľakam do fogu (pozn. prekl.: hmly). Postupne
svah začal zvierať s rovinou kolmou na gravitačnú rovinu čoraz väčší uhol.
Keď sme si mysleli, že už sme na vrchole, hneď cesta začala klesať a to
spravila celkovo 3x. Na vrchole sme našli aj vrcholovku. Mali sme taký
nádherný výhľad, že okrem šedobielej sme nič iné ani nevideli.
Zostúpili sme, resp. zkĺzali sa až do sedla Pastúch, kde si Tramp a
Marco doplnili ďalšie chemické zásoby. Ja som tam stále pochodoval, čo
im pripadalo dosť čudné. V podstate vysvetlenie bolo veľmi jednoduché,
keby som zastavil, schládol by mi reaktor a bola by mi zima. Nuž i dali
sme sa cestou ďalšou po žltej až do Súľova, kde nám pred nosom zdrhol bus
a tak sme museli chvíľočku počkať. Odviezli sme sa do Bytče, kde som sa
chvíľu pokúšal stopovať, ale potom som to vzdal, lebo som prišiel k záveru,
že auto, ktoré ide 60-tkou pravdepodobne na takej úzkej ceste nezastaví.
Nuž a busom sme sa dostali do Bystrica. Boli sme úplne zmrznutý a
ko správne Marco poznamenal: „ Keď sa ide na zimné túry, musí ísť, čo najviac
ľudí, aby ich čo najviac trpelo.“
5. 1. 2000
V priebehu pol hodiny v PB
napísal Georgi