Zúčastnili sa: Georgi, Kvetka, Tramp, Natali,
Pegas, Tibor, Marco, Lenka, Mišú
Vzdali to: Tramp, Natali, Pegas
17. 7. 2000 – pondelok
Vonku bolo pocasie na figu. Stále pršalo a rosničkári tvrdili, že by sa to v utorok mohlo zlepšiť. S určitou nádejou na zlepšenie som sa teda o 13,30 vydal na ŽS, tu už bolo pár našich ľudí. Postupne sa dotrúsili všetcia a rozdelili sme si funkcie. Z Marca sa stal šéf cez Transport (zodpovedal za prepravu našich telesných schránok na miesto určenia), ja som bol šéfom Impregnácie (mal som impregnačný sprej), z Tibora sme urobili Športového referenta (lebo si kúpil obzor). 14,05 sme nastúpili na rýchlik do Žiliny a o pár chronocyklov sme sa ocitli na mieste určenia, tu bola hodinová pauza, pretože sme museli počkať na vlak z čiech, ktorý smeroval do Zvolena. O hodinu sme sa už viezli medzištátnym vlakom a počítali tunely (22 kusov). V chodbičke vlaku sme videli Majkla Džeksna – taký malý borec tam robil quázi moon valking, Okrem Džeksna tam bol ešte Bred Pit a ešte niekto, ale na jeho meno si už nespomeniem. Dorazili sme do Banskej Bystrice. Tu treba spomenúť, že mali parádneho hlásateľa. Niežeby bol nejaký fešák, to sme ho nevideli, ale zeto parádne hlásil : „Vlak blsadhflksad fnsdg,mcx oehoif dsp , možete nastupovať“ Takže bolo veľmi jasné o aký vlak sa jedná. Počase sa Trampovi a Marcovi podarilo zistiť, že na miesto určenia ide bus, i presunuli sme sa na zástavku a tu sme čakali a čakali, až bus fakt prišiel. Nastupovali sme a Kvetka kupovala lístok aj mne (teda 2ks) a za mnou išiel Tibor, ktorý bol zvyknutý vždy pýtať to isté a tak sa aj stalo. Tlačiarnička tlačila – 5 Sk za batožinu, 5 Sk za batožinu.... No a tak Tibor namiesto jedného lístka dostal dva. Našťastie tam bola Natali, ktorá ešte nemala lístok. Tibor sa preto rozhodol, že keď si nabudúce bude pýtať to isté, dá si setsakramenský pozor. Dorazili sme do Brezna a tu nás už čakal Mišú aj s Lenkou. Nasadli sme na ďalší bus a dostali sa až do Bujakova, kde Mišú býval. Zakotvili sme teda uňho doma a pozreli si predopoveď počasia. Rosničkári presunuli vyjasnenie z utorka na štvrtok, čo nás veeeeľmi potešilo. Preto sme sa rozhodli, že výpravu posunieme o jeden deň a v utorok by sme šli na železničku na Čiernom Balogu.
18. 7. 2000 – utorok
Počasie sa trošku umúdrilo, ale nie nejako výrazne a tak sme vyrazili. Keď sme prichádzali na zastávku, Mišú nás upozornil, že tam stojí revízorka. My sme boli úplne nadšený, lebo väčšina z nás sa v našom krátkom živote ešte s pravou a živou revízorkou nestretla. Nastúpili sme do busu, teta nám skontrolovala lístky a tak sme sa doviezli až do Brezna. A po asfaltke sme išli až do Balogu, čo bolo cca. 11 km. Tu sa podarilo Mišúovi vybaviť pre nás zľavu, lebo poznal jednu dievčinku, ktorá tam pracovala. Vláčik bol síce dieselový, ale lokomotíva bola urobená tak, že vyzerala ako parná (až na to že bola menšia). Nuž a tak sme sa odviezli až k mostárni, kde sme si pozreli prvý liatinový most na Slovensku (čakal som niečo väčšie), dĺžka cca. 2,5 m. V dedine sme si dali kofču a nakoniec sme sa pešo (znova po asfaltke) vybrali do Brezna. V jazierku sme okukovali dve labute a malé labutiatko. Keď sme dorazili do Bujakova, tak sme čosi pojedli. Trampov návrh bol, aby sme si zahrali kocky, ale s vodou (originál sa hrá s alkoholom, ale boli tam malé deti, ale aj tak si myslím, že Mišúova mama nebola vonkoncom nadšená týmto nápadom). Okolo jedenástej bola bojopvá porada, že ako ďalej. Tu sme zistili, že väčšina z nás si zobrala málo peňazí a teda pôvodný plán prejsť cez Rudohorie (Poľana a tak) by nám finančne nevyšiel. Po dlhšom zvažovaní sa rozhodlo, že sa pôjde na Ďumbier a šlo sa spať. (teda ako kto, Marco, Tibor, Lenka a Mišú zaspali až niečo okolo 3 nadránom)
19. 7. 2000 – streda
Počasie sa ako tak ustabilizovalo a začalo dokonca svietiť aj slnko, čo bolo veľmi povzbudzujúce. Doštrajchali sme sa na zastávku a čakali na bus, ktorý meškal 10 min. Odviezli sme sa pod Ďumbier. Tu sme zbadali auto jedného považsko bystričana, tak sme mu dali odkaz za stierače (že ako aj my sme z Považskej). Začali sme stúpať do svahu. Postupne som odhadzoval jednotlivé vrstvy oblečenia, ale kým sme došli na Trangošku, už som bol aj tak poriadne mokrý. Rýchlo som sa prezliekol, pretože každú chvíľu z doliny zavial nepíjemne studený vietor. S Trangošky sme prešli na odbočku poda Ďumbierom (pri chate) ale to už slnko nesvietilo. Krásne sme videli kruh oblakov, ktorý bol nad nami a za ním svietilo slnko. Chviľku sme sa zapauzovali a vyrazili ďalej. Pod Ďumbierom sa Tramp a Natali rozhodli, že nám počkajú pri vakoch. My ostatný sme sa vybrali hore. Bolo tam všade dosť veľké množstvo ľudí. Keď sme vyvrcholili, Tibor začal písať do vrcholovej knihy až popísal celú stranu (my sme mu tiež čosi pomohli). Keď sme sa už vyzúrili na vrcholovej knihe, vybrali sme sa späť k rozbočkš, kde čakala Natali s Trampom (podaľa mojich odhadov im musela byť poraidna zima). My sme chceli pokračovať smerom na Chopok, lenže Tramp mal nejakú nevrlú náladu a vyštekol na nás, že to sa nedá stihnúť a že by tam umrel na svahu. My sme sa pozreli na seba, že reku to čo ? Nahodil rupsak a tradá s Pegasom a Natali do Suchej doliny. Nuž čo, bolo by od nás sprosté, keby sme ich nechali ísť samotných a mi išli niekam inam. Dosť nás zarazilo Trampovo správanie. Veď sme mu nič neurobili, nemusel na nás hneď tak vybehnúť a apoň povedať, že čo je vo veci, ale on nie. Skutočne musím povedať, že nás to veľmi prekvapilo, čo urobil. V polovici svahu sme začali rozmýšľať, že či by reku nebolo lepšie ísť na Chopok a vykašlať sa na Trampa, ktorý všetko organizoval. Myslím, že keby sme neboli zišili tak nízko, boli by sme radšej pokračovali na Chopok. Cesta z Ďubmbiera do Suchej doliny bola strašná. Neviem ako niekto túto štreku mohol označiť za cyklistickú. Ja som mal problémy tadiaľ ísť pešo. Bola to strašne kamenistá cesta. Nakoniec sme dorazili na koniec Suchej doliny. Tu žu nádherne svietilo alniečko a my sme sa zhodli na tom, že by bola škoda ísť domkov, keď sme si už toľko zacvakali za cestu. Tak sme sa spýtali Trampa, že kam by sme mohli ísť (pretože vždy bol náš líder a rozhodol, že sa pôjde tam a tam) Sadol si nad mapu, 10 minút ju obzeral a nakoniec vyhlásil, že ide domov, a že my si môžeme ísť kade chceme. To nás dorazilo. Tak toto nebol Tramp, ktorého sme poznali, to bol úplne iný človek, ktorý nemal s Trampom nič spoločné. Keby aspoň povedal, že o čo kráča, tak je to fajn, ale on nič nepovedal a my nie sme telepati, aby sme dokázali vytušiť jeho myšlienky. Ja a Mišú sme teda prebrali velenie, lebo ostatným sa veru nechclo ísť domov, keď sa začalo ukazovať také pekné počasie. I rozhodli sme sa, že pôjdeme na Oravu do Blatnej doliny. Ako sme sa rozhodli, tak sme urobili. Dorazili sme do Liptovského Mikuláša. Kde sa od nás odpojil Tramp, Natali a Pegas. Nuž čo už...... My sme nastúpili na vláčik do Kraľovian a odtiaľ sme išli Oravským rýchlikom do Podbieľa. Keď sme tam dorazili, bol už 23,15. Mišú hovoril, že je tam jedna drevenica, kde by sme mohli prenocovať. No, drevenica tam už nebola, lebo sa tam staval dom. A tak sme sa vybrali pešo ďalej.
20. 7. 2000 – štvrtok
Mišú bol najsklôr rozhodnutý, že dorazíme až do Zuberca, prípadne až do Blatnej. Mali sme ale píliš vymlátené baterky a tak sme zakotvili kilometer pred Bielym potokom na lúke. Ja som bohvieako nespal a už o šiestej som bol hore, ale nikto nezdieľal mô názor, aby sme už teraz zaránky vyrazili a tak sa tam povaľovali až do devietej, čo mi v podstate až tak nevadilo, lebo som si opral tričká, ktoré sa stihli aj usušiť. Potom sme teda vyrazili ďalej. Kvetku začal trochu pobolievať členok a tak sa musela prezuť do tenisiek. Medzičasom sme nám ostatní mierne zdrhli a tak sme sa rozhodli, že skúsime chytiť stopa, lebo do Zuberca to bolo ešte dobrých 8 kilákov. Asi po 5 minútach sme chytili auto, ktoré nás odviezlo do Zuberca. Bola to staršia lada (dosť stará), taký správňacký típkovia. Tachiónmeter tej lady kolísal niekde medzi 40 a 50 km za hodinu tak rýchlo, že nebolo možné určiť, akou rýchlosťou auto vôbec ide. Vystúpili sme v Zuberci. Tu sme našli 20 Sk na zemi, čo sa nám veľmi hodilo, pretože sme nemali moc peňazí. Zo Zuberca sme šli smerom do Blatnej a na chatu. V polovici cesty sme už boli dosť hladný a tak sme si sadli na lúku a dali si nugát. Tu sa cestou valí nejaké auto – tatrovka a v nej Marco a Lenka. Ja a Kvetka sme sa pomaly dosštrajdali až na chajdu, kde nás už všetcia čakali. Chata bola práve v rekonštrukcií a čo nás najviac potešilo, bol fakt, že máme prístup k vode. Totiž vyviedli von pred chatu točku. Tak sme si natočili vodu a veci sme si odlošili v seníku na konci lúky. Vybrali sme sa du Juráňovej doliny. Ja a Kvetka sme do Oravíc dorazili prvý a 50 sekúnd na to aj Marco a Lenka a veeeľmi tesne ich obehli Mišú a Tibor v aute. Kvetka potrebovala volať domov a tak som s ňou išiel hľadať telekomunikačné zariadenie. Našli sme ho celkom rýchlo. Nuž a vyadali sme sa do Juráňovej doliny. Pri vstupe do tiesňav sme si oddýchli a bolo otázne, či pôjdeme ďalej, alebo sa na to vykašleme. Väčšinou prvládal názor, že by to bola škoda, keď sme už tu, nechať to len tak. Tibor, Lenka, Marco a Mišú to žhavili dopredu, akoby im šlo o život a ja s Kvetkou sme si vychutnávali krásu tiesňavy. Ostatní nás už čakali v podstriežku, keď sme tam mi dorazili začalo pršať. Okrem našich tam boli ešte najaký přátelé z Čech. Tí to asi po 15 minútach vzdali a vydali sa do dažďa. Nám už tiež nebolo 3x nejako teplo, lebo celý júl bol akosi divno chladný a tak sme sa nakoniec rozhodli, že zájdeme do Borievky a tam si dáme čaj. Vybehol som teda z podstriežku a bežal a bežal, až som sa dostal na asfaltku. Tu som spomalil, lebo som sa dosť zahraial a nechcelo som dostať zápal pľúc. Čiapalo ako naozaj. Chytili nás 3 veľké vlny dažďa. Bolo to ako naschvál. Ja som už nemal dosť energie, bol som unavený, bola mi zima a ešte som sa bál, aby som nedostal zápal pľúc. Nadupal som zásoby adrenalínu, agresivita stúpla o 90%. Výkon organizmu stúpol o 50%. A valil som vpred, nebral na nikoho a na nič ohľad. Na križovatke som zbadal Mišua a Lenku, zavrčal so na nich, že prečo ešte nie sú v Borievke a vôbec ma nenapadlo, že ostatný ani nevedia, kde Borievka je a že oni na ostatných čakajú. Adrenalín pracoval jak ďábel, bol som strašne agresívny, takže mi bolo absolútne jedno, či ma zrazí auto. Našťastie som bol rýchlejší než šofér. Dorazil som do Borievky. Objednal som čaj pre všetkých a pre seba čaj s rumom. Minul som posledné svoje peniaze. Energetické zásoby organizmu boli vyburcované na maximálny výkon. Potom som si dal ešte jeden čaj s rumom. Rozhodli sme sa, že pôjdeme späť. Išli sme po dvojiciach, lebo tak bola väčšia pravdepodobnosť, že nás niekto zoberie stopom. Mišú a Tibor sa odviezli priamo z Oravíc. Nám sa nepodarilo chytiť ani mäkké F a tak sme pešo prešli 6 kilákov a trochu sme obschli. Zásoby adrenalínu klesli na minimum. Baterky boli v čudu a len tak tak som došiel. Kvetku som veľmi obdivoval, že dokázala prejsť to čo ja (síce s ľahším batohom), ale vôbec nefrflala (narozdiel odomňa) a ešte sa dokázala usmievať. Mišú a Tibor už rozložili oheň. V ten večer som sa konečne poriadne najedol a doplnil chemické zasoby.
21. 7. 2000 – piatok
Spali sme až do deviatej. Slnko svietilo, dali sme sušiť veci a oddychovali sme. Okolo obeda dovalili deťúrence z chaty, kde mali poľovníci guľáš partiu. Tri dievčatá a jeden pes a náramne sa chceli dostať do senníka. Lenže tam bol Mišú. Naťahovali sa s ním, handrkovali . Nakoniec vybehol Tibor z nožíkom, že ich zje. Dediská zvýskli a utekali. Mali z toho bohovskú srandu. Potom sa odišli najesť. Ja a Kvetka sme sa vybrali do lesa, že nazbierame nejaké čučoriedky. Asi okolo 15.00 sme sa vrátili a bolo nám oznámené, že všetcia idú preč. To ma dosť zarazilo, lebo s tým som veru nepočítal. Akurát dobre ma to napálilo. Nič by som nebol povedal, keby to boli povedali skôr. Ale nie až o tretej poobede. Nuž čo, tak sme sa pobrali. Zase sme išli v dvojiciach. Ja s Kvetkou sme sa dostali do Habovky ako prvý. Bus však nešiel. Tak sme sa rozhodli, že niečo zjeme. Len čo som vybalil sójovú tyčinku. Jednej dievčine, ktorá postávala pri ceste zastavilo auto a vzadu boli dve miesta voľné, tak som poprosil chlápka, či by nezobral aj nás svoch. Borec jazdil ako ďábel, ale do Podbieľa sme sa dostali veľmi rýchlo. Išli sme na ŽS pozrieť, či nejde vláčik. Potvora a išiel o 3 minúty. Chlapík čo robil na stanici pradával lístky a zároveň bol aj výpravcom a tak dosť frflal, že sme došli tak neskoro, ale nakoniec nám lístky dal. Bol som mu za to veľmi vďačný. Keď sme došli za Dolný Kubín, na jednej stanici sme zbadali pribiehajúceho Marca a ibora. Kričím na nich z dvier vlaku, boli odomňa sotva dva metre a vôbec si ma nevšimli. Sprievodca im povedal, že ak budú lístky kupovať vo vlaku, budú platiť príplatok a tak sa rozbehli na stanicu, že si kúpia lístok tam. Lenže to sa už vlak pohol. My sme dorazili do Kraľovian. Tu nám išiel osobák, alebo o hodinu rýchlik a tak sme sa rozhodli, že skúsime niečo stopnúť. Za 10 min. nám zastavil bus a v buse už bol Marco a Tibor. Poľský autobus nás zaviezol až k Martinu. Odtiaľ sme išli po výpadovke až do Vrútok. Marco s iborom sa oddelili. Nám sa nepodarilo nič stopnúť a tak sme išli pozrieť, ža ako to vyzerá s busmi a vlakmi. Nešli. Tak sme sa vrátili na cestu. Kvetke sa podarilo z 5 min. zastaviť borca, ktorý nás odviezol do Žiliny a odtiaľ sme sa vláčikom dostali späť do Bystrice.
V Považskej Bystrici
23. 7. 2000
Georgi LastElf