28. 7. 1999 – utorok
Na túto akciu som sa tešil už veľmi dlho. Minulý rok sme síce plánovali
prepad tábora, ale keďže väčšina ľudí z nášho tímu bola preč, tak sme akciu
zrušili. Tentokrát nás ale bolo sedem. Ale všetko poporiadku…
Okolo štvrtej poobede nám odchádzal autobus a tak sme sa postupne zhlukovali
na autobusovej zastávke. Ako prvý bol na mieste samozrejme Marcel a ostatný
sa trúsili ako prišlo. Tož, viezli sme sa jedným z novších autobusov, ktoré
SAD zakúpilo /čo je samo o sebe veľmi chválihodné/. Keď sme sa dostali
na miesto, kde sme mali vystupovať, jedna teta nám povyprážala o tom, že
tam a tam sa nedá stanovať, lebo je tam súkromný majetok a že nemáme nechávať
fľaše na lúke... Neviem, čo si o nás teta myslela, ale my sme veru nemali
chuť vláčiť nejaké zbytočné fľaše na turistiku.
Tábor sme rozložili medzi stromami, aby nás nebolo príliš vidieť. Povodne
sme chceli ostať na lúke, ktorá bola bližšie k dedine, ale nejaký týpkovia
tam mali opjášovú párty.
O 6.00 vyrážal prvý prieskumný tím v zložení Marcel a Tibor, ozbrojený
ťažkými ďalekohľadmi dostali úlohu zakresliť mapu tábora. O 7.00 sa Tibor
vrátil a vyrazil druhý prieskumný tím, zloženie celkom jednoduché: Ká a
Egor. Dostali popis súradníc, kde by sa mal nachádzať Marcel. Popis súradníc
spočíval v tom, že Tibor podal, že uprostred cesty umiestnil veľký šuter
a že potom musia vybehnúť do lesa. Po krátkej inštruktáži sa vydali na
prieskum.
Čas pokročil a oni sa už mali dávno vrátiť. Jediný, kto sa vrátil bol
Marcel. Ten zreferoval asi to, že prešli 5 metrov okolo neho, ale keďže
sa nechcel prezradiť, pretože za nimi šiel nejaký cyklista, tak ich nechal
ísť ďalej. A chyba lávky, niekto odstránil aj ten kameň, ktorý tam dal
Tibor, takže naši dvaja prieskumníci nemali ani šajn, kde by sa Marcel
mohol nachádzať.
Asi 30 minút po tom, ako sa vrátil Marcelo sa vrátila Ká. Povedala,
že Egor tam ešte ostal. Chceli sme totiž zistiť, kam schovajú vlajku. Pri
táborových prepadoch ide väčšinou o vlajku, pretože na nej spočíva česť
tábora, resp. oddielu. Ja a Andrej sme vyrazili na prieskum, Egora sme
síce nenašli, ale tábor sme pozorovali asi pol hodinu. Zistili sme, že
nejaký týpek sa volá Miloš a nejaké dievčiny budú mať u neho bagle /pre
slova neznalých – bagel je rupsak/. Ďalej sme zistili, že tam majú čierneho
psa a návštevu zo zahraničia.
Keď sme sa vrátili do tábora, už sa pekne zvečerilo, ale týpkovia na
vedľajšej lúke mali ešte stále opijášovú párty a vyzeralo to, že sa dostali
práve do toho najlepšieho. Asi 10 minút po našom príchode sa z tmy vynoril
Egor, sťažoval sa na to, že sme ho tam nechali a že sme zradcovia a tak....
Pri ohni sme zostali len ja, Ká, Egor a Andrej, ja som im ešte rozprával
o túre cez Javorníky a ešte o Orave. Vydržal som o tom rozprávať dobrú
hodinu. Potom Ká a Andrej zaspali. Udržiavanie ohňa tým pádom zostalo len
na mne a Egorovi. Bol nádherný spln mesiace, takže do pol noci bolo celkom
svetlo, potom zašiel za horu a bola znova tma.
29. 7. 1999 – streda
2.00 ráno – začal mi pípať budík. Ká som zobudil hneď, ale Adnrej bol
asi vo faze najhlbšieho spánku, takže som sním musel trochu zatriasť. Prepad
sme plánovali na 3.00, ale kým sa všetci pobudili a kým sme napísali list,
ktorý oznamoval podmienky vrátenia vlajok, bolo pomaly 2.45.
Čo najrýchlejšie sme teda vyrazili na miesto. Tibor a Marcel boli deklarovaný
za prepadové komadno. Ich kamufláž bola absolútne squelá, bolo ich vidieť,
iba keď kráčali uprostred cesty, keď však zašli nakraj, nebolo z nich vidieť
absolútne nič.
My tím Pozorovací v zložení ja, Egor a Andrej sme sa oddelili a zmizli
sme v lese. Lenže chybička se vloudila a my sme vliezli do lesa o sto metrov
skorej, než by bolo vhodné a tak sme sa predierali krovinami a húštinami
až sme došli na miesto, odkiaľ bolo vidieť tábor. Hmm, vidieť je v tme
veľmi relatívny pojem. Jediné, čo sme z tábora videli, bol lampáš, ktorý
svietil na stožiari.
Ako sme sa tak plížili lesom, tak sme začuli padajúci kameň, okamžite
sme zastavili a počúvali, či nás niekto nesleduje. Nebolo počuť absolútne
nič, okrem tlkotu našich sŕdc a dýchania. Usadili sme sa a pozorovali tábor.
Keď tu niekto začal po lese svietiť s baterkou, okamžite sme sa prikrčili.
Bol to asi horár alebo pytliak, ale koniec koncov nám dobre zdvihol hladinu
adrenalínu.
Čas plynul a nič sa nedialo. Už sme si mysleli, že prepad prebehol
bez toho, aby ich hliadka zbadala. Boli takmer 4 hodiny, čo bol čas, kedy
sa hliadky striedali. My sme sa už chceli pomaly aj vrátiť, keď v tom.....
Hromový hlas Pedra zaznel dolinou: „Poplach ! Zobuďte tábor !!“, potom
sme už počuli len beh. Keď už bolo zjavné, že utekajúceho nedobehne zastavil.
V tábore sa dve minúty vôbec nič nedialo, po týchto dvoch minútach sa ozvalo
nesmelé zapískanie na píšťalke. Zo stanu vyliezli štyria ľudia začali pobehovať
po lúke s baterkami. To ich bavilo asi ďalších 10 minút a keďže však nič
nenašli, išli si ľahnúť.
Už sa pomaly začalo rozvidnievať. V hore sme sedeli ešte ďalších 20
minút, či sa predsalen nebude niečo diať. Nedialo sa však nič a mi sme
sa úplne sklamaný nad tým, ako slabo bola organizovaná protiprepadová akcia
sme sa lesíkom vracali späť k základni.
Boli sme shruba na polceste, keď sme na zákrute zbadali čakajúci bus,
aby sme náhodou nepadli do nejakého podozrenia, počkali sme, kým odíde.
Keď sme sa vrátili na základňu, Tibor s Marcelom už tvrdo spali po
akcii a mne sa už tiež zatvárali oči a už ani zápalky nepomáhali. Na chvíľu
som si ľahol. Spánok bol veľmi krátky, lebo som sa zobudil na to, ako Marcel
vykladá podrobnosti akcie. Takže. Bez problémov sa dostali až do tábora
a pomaly sa plížili poza stany. Keď už chceli vybehnúť a zobrať vlajočky,
ktoré boli pri stožiari, zo stanu vyšla nejaká dievčina a takmer ich odhalila,
našťastie zasvietila baterkou kúsok vedľa. Nášmu prepadovému tímu sa podarilo
vystihnúť akurát čas, kedy sa vymieňali hliadky – prvá hliadka už spala
a druhá bola ešte v stane a jediný, kto bol vonku bol Pedro. Tibor vybehol
ako prvý, mal jedinú možnosť – zobrať tú vlajku a bežať, pretože ak by
bola dobre priviazaná, nemal by šancu. Vybehol. Spoza chrbta sa ozval Pedro,
ktorý spustil poplach. Tibor schmatol vlajočku aj tyčkou na ktorej bola
pripevnená a bežal. To využil Marcel, pretože Pedro naháňal Tibora, v tú
ranu vybehol a schmatol druhú vlajku a bežal. Bežal tak rýchlo, že obehol
Pedra. Tibor už mal toho dosť a tak zahol do potoka. Jeho rýchlosť klesla,
ale našťastie Pedro to už vzdal. Mokrý a unavený, ale úspešný sa vrátili
na základňu.
Marcel nám to porozprával 3x, takže sme vedeli každú podrobnosť a už
sme dokázali rozprávať ten príbeh zároveň s ním. Ja som bol unavený a tak
som si ľahol. Bolo však treba odniesť do tábora list s podmienkami navrátenia
vlajok a tak som si ani moc nepospal. Andrej niesol dopis a na papeku mal
pripevnené biele tričko ako zástavu, veľmi ho bavilo s tým mávať. Ja som
ho čakal asi o 100 metrov nižšie pred táborom, keby ho náhodou zajali,
až o tom informujem ostatných.
Čakal som 8 minút a Andrej sa úspešne vrátil. A rozprával. Tábor bol
úplne vymretý. V kuchyni sedela rádoby hliadka, ktorá bola však natoľko
vedľa, že sa z prvu nezmohla ani na slovo. Andrej prekráčal cez tábor až
k veľkému stanu, kde boli uložené sekery a podobné srandy, lebo si myslel,
že tam dudú vedúci. Nikto ho však nezastavil. Dievčinky konečne vydali
zo seba hláska, keď sa ich opýtel, že kde majú vedúcich. Spia, znela odpoveď.
Tak ich zobuďte.... Zobudili Pedra, Andrej mu podal list a on na to : „Dobre,
svine !“ a to bolo všetko.
Znova sklamaný tým, že sa dohromady nič nestalo sme sa vracali na základňu,
kde sme porozprávali, čo sa stalo.
No a teraz prišiel rad na náš vyjednávací tím – Oto a Ká. Pomaľovali
sa popolom, aby to vyzeralo štýlovo a o 7.00 sa vydali ku krížu, kde malo
prebiehať vyjednávanie. Marcel s Tiborom sa vydali preskúmať skaly o 2km
vyššie nad táborom, pretože si chceli zaliezť.
Okolo 7.30 sa vrátil vyjednávací tím sklamaný tým, že skautíkom vlastne
na tých vlajkách ani nezáleží a to bolo dosť čo povedať. V našom tábore
všetci spali a priebežne sa zobúdzali a zaspávali. Takto až do 9.00, kedy
sme sa rozhodli, že treba baliť tábor, lebo inak by sme sa tam váľali celý
deň a naviac o 10.00 sme mali byť v skautskom tábore, aby sme vrátili vlajočky,
ak splnia podmienky, ktoré im náš vyjednávací tím uložil. Teda – Doživotné
čestné členstvo, Pesničku a Fotku.
Nejako sa nám podarilo zbaliť a 10.10 sme už boli v tábore. Nikto nás
však nečakal. Opäť sklamanie. Vydeli sme ich ako stoja v kruhu a jeden
starý pán ich učí nejakú hru. No a vtedy si nás konečne všimli. Povedali
nám, aby sme počkali, že majú hosťa zo vzdialenej zeme, ktorá sa dotýka
mora ( pre tých, ktorých nenapadlo, o akú krjinu ide, tak je to Holandsko
).
Potom zatrúbili nástup a splnili všetky podmienky, ktoré sme im uložili.
Bolo to veľmi milé a krásne. Za ich snahu sme im odovzdali vlajočky. Potom
bola hra – Ruky, nohy – princíp je jednoduchý. Volajme ho Hlavný povie,
koľko rúk a koľko nôh sa môže dotýkať zeme a úlohou tímu je splniť túto
qotu. BTW: Táborová téma bola Slovanie – už mali Južných, Východných a
Západných, mi sme sa vyhlásili za Severných, keďže sme sa dozvedeli, že
taký neexistovali tak sme sa premenovali na Stratených Sverených Slovanov.
V prvom kole sme stihli 2x splniť úlohu za ten čas, kým sa to malým podarilo
to splniť raz. No v ďalších kolách sme končili vždy na poslednom mieste.
Tož, keď má človek na noháhch ťažké bagandže, je dosť problematické robiť
stojku.
Ostatný sa dali do hrania alternatívy na gitarách, flaute a ešusoch.
Ja som sa porozprával s holanďanom a dozvedel som sa kopec zaujímavých
vecí. Napríklad to, že ak chcete v Holandsku vyťať ľubovolný strom, byť
i vami a na vašom pozemku zasadený, musíte mať na to povolenie. Dozvedel
som sa toho skutočne dosť.
Na obed nám dali guláš i keď sme povedali, že žiadne jedlo nechceme,
lebo sme ich necheli vyjedať. Bol veľmi chutný i keď umývanie ešusov z
tej masti bolo veľmi problematické, predsa sa nám to aspoň trochu podarilo.
Potom Tibor, Marcel a Ká odišli. Ja Egor, Oto a Andrej sme tam zostali,
pretože sa nám tam veľmi páčilo. To sme však ani v najmenšom netušili,
čo nás čaká.
Vedúci vyhlásili ešusovú vojnu a nám v tu ranu došlo, že ak chceme
zostať suchý, bolo by dobré zbaliť si veci a zaliezť do kuchyne. Ešusová
vojna mala veľmi jednoduché pravidlá. Naber do ešusu vodu a vylej na najbližšieho
koho zbadáš. Táborníci hrali na dve skupiny, ktoré proti sebe bojovali
a myslím, že je viac ako jasné, že to boli dievčatá proti chalonom. I keď
sme boli ubezpečený, že do kuchyne nepôjdu s ešusmi, mali sme veľmi zlý
pocit, že to pravda nebude. Prvých 20 minút sa situácia vyvýjala veľmi
priaznivo. Oblievali sa zatiaľ len pri riake. Potom však nastal zlom. Ja
som zbadal, že príliš veľa ľudí sa vracia do tábora a že tie ešusi, ktoré
nesú v rukách pravdepodobne nie su prázdne a tak som utekal, čo mi warpovacie
cievky stačili. Vybehol som do polovice kopca a myslel som, že vypľujem
pľúca. Ten kopec stúpal po 45 stupňovým uhlom. Našťastie nikomu sa nechcelo
za nami bežať. Egor po ceste schmatol ešte nejaké vedro. Len tak pre istotu,
aby si oblievač rozmyslel, či má cenu nás obliať. Ostali sme len ja Egor
a Oto. Andrej sa niekam podel a my sme nemali ani tú najmenšiu chuť ísť
zisťovať do tábora, kam zmizol. Vtedy sa objavil Makrela, ktorý nám povedal,
že tá voda vo vedre slúži na umývanie rúk, keď sa ide z latry. Ta hups.
Makrela to vzdal a pomaly sa vracal do tábora. Nám sa zdalo, že hluk
nejako ustal a tak sme sa pomaly plížili aj my. Zbadali nás a vypážali
o tom, že už to skončilo, ale podľa príslovia – Hladný sýtemu neverí, resp.
Suchý mokrému neverí sme sa paranoidne približovali k táboru pripravený
na veľmi, ale veľmi rýchly únik. Keď sme zbadali ešusi s vodou, bolo nám
jasné ktorá tlčie a už sme boli aj v hore. Warpovacie cievky mali dosť,
druhý krát som vybehol stupák a dievčiny sa štverali za nami. No reku,
lepšie zbabelý a suchý, ako blbý a mokrý a tak sme vybehli úplne na vrch
hory. Dievčiny to našťastie vzdali a my sme sa veľmi pomaly vracali späť.
Počuli sme Andreja, ako volá, že je suchý a že môžeme ísť bez obáv dole.
He, tak sme teda išli. Všetko naznačovalo k tomu, že vojna už skončila
a tak sme prišli až ku kuchyni, keď tu...
...
...
Jéééminkotééé, oni majú vedrááá.....
Otočil som sa a rozbehol, čo mi iné ostávalo. Než som však stačil spraviť
krok, dostal som vodu za plné vedro. Všeko na mne oťaželo, lebo veci nasiakli
vodu. Spomalil som, že už nedostanem ďalšie vedro, ale chyba úsudku, ďalšie
ma už zrazilo na zem, lebo som ho vôbec nečakal. Ostal som chvíľu ležeť
a dúfal som, že sa to preženie. Keď už zliali všetkých, vrátil som sa.
A tu jeden malý veselý vtipalek na mňa vychrstol plný ešus...
...Bol som absolútne mokrý a naviac to, čo som mal na sebe boli jediné
veci, ktoré som si mohol obliecť. Voda zo mňa kvapkala ako z vodníka. Potom
som zistil, že som toho kúpil najviac – 3 dávky, zatiaľ čo ostatný len
jednu.
Potom sme sa vybrali do obchodu, že si niečo kúpime, lebo zásoby jedla
sa stenšili na minimum. Lenže chyba lávky, 5 minút prednami zatvorili obchod
a tak nezostávalo nič iné, len prejsť do ďalšej dediny. Keď sme išli späť,
už som cítil obrovský nedostatok spánku, lebo celý týždeň som vlastne nespal
za deň viac ako 5 hodín. Tak sme počkali na autobus, boli sme neschopný
vrátiť sa pešky do tábora.
V tábore som sa napil vody a vydržal som fungovať ešte nejakú hodinu
on-line. Na záver sme sa rozlúčili, popriali im hodne zdaru a spolu s tromi
dievčinami, ktoré boli na tábore ako hostia sme sa vybrali na autobus a
domov.
Doma som sa dozvedel, že hneď na druhý deň odchádzam do Čiech, ale
bol som príliš unavený, aby som dokázal radostne absorbovať túto správu
a zaspal som.
V Brne a Považskej Bystrici v priebehu 2 hodín.
Dokončené 2. 8. 1999
Juraj Michálek