Výlet na Malý Manín.
6.november 1999
T: Plevník-Drienové – Malý Manín – Kostolec – Podmanín – Považská Bystrica ( 11 km )
Prvé, čo som zbadal v to osudové ráno boli oči nášho psa Cara. Hovorili
asi niečo takéto: „Poďme von, lebo inak sa poštím.“ Vyhovel som tej požiadavke
a išiel som sa sním prebehnúť, tým vznikol časový sklz mojej rannej prípravy,
výnimočne som to zvládol a na autobus sme nemuseli dobiehať tak rýchlo.
Autobusový transportér sa s narastajúcim počtom zástaviek plnil stále
viac a viac. Kapacita počtu cestujúcich bola prekročená už na tretej zastávke.
Na železničnej stanici nás útroby transportéra doslova vypľuli.
Pred stanicou nás už čakali skautky, ktoré sa voľme pridružili k nášmu
výletu, dokonca aj dlho postrádaná Alenka prišla a priviedla zo sebou aj
Rada ( táto info dôležitá pre ďaľší vývin udalostí ).
Pred okienkom na lístky sa plazila hrozivá rada. Lístky boli už kúpené,
príchod vlaku bol ohlásený a oddielová vedúca skuatiek Dada stále nikde.
Tibor poznamenal: „Včera som bol s Dadou a vravela, že asi nepríde a nech
si Oto vyskúša viesť oddiel.“ Tak pekne ďakujem Dadka, to ti nikdy nezabudnem.
Vlakový presun prebehol bez zvláštnych incidentov. Keď sme vystúpili
v Plevníku, Georgi sa pokúšal bežať s vlakom držiac sa ľavou rukou vozňa.
Musím uznať vlak mu stačil dosť dlho, ale Georgi sa rozhodol, že ho nebude
ďalej trápiť a tak ho pustil. Igorko, náš šerpa, nás čakal a spoločne sme
sa vydali ulicami Plevníka. Ďalšia dôležitá informácia Marcel a Georgi
mali večer predtým Stužkovú. Marcel spal asi 3 hodiny a Georgi nespal vôbec.
Spočiatku veselý, plný endorfínov nás zabával, ale potom pripomínal len
neurčitú živú hmotu, ktorej jediným cieľom je spánok.
Vrátim sa späť do Plevníka, v obchode mi nechceli dať pečiatku a tak
som bol trošku znechutený. Studený vietor a partyzánsky bunker ma zbavili
znechutenia aj keď bol bunker zazváraný železnou platňou.
Pri výstupe na Malý Manín sa zhmotnili moje chmurné predstavy. Skautky
nezvyklé na akúkoľvek turistiku začali zaostávať. Georgi pre istotu valil
dopredu. Čakal nás na výhliadke, kde sme sa spachtení vyškriabali. Kika
vzhľadom na svoju vysokú telesnú teplotu volila oblečenenie typu krátke
tričko a šušťákové gate. Až po 10 minútovom dohováraní si obliekla aj mikinu
a bundu.
S Igorkom sme sa rozlúčili a pokračovali sme strmým zostupom. Peťo
a Tibor zvolili zjazd, Martin pád a nasledovný zjazd, Alenka s Radom typ
v dvojici sa padá lepšie. Bez zlomenín sme zišli na lúku pod Manínom. S
hrôzou sme zistili, že máme ešte strašne veľa času. Hneď sme zistili aj
chybu, ktorá nastala. Keď som plánoval výlet, nevedel som, že pôjde aj
Rado inak by som určite voli vlak, ktorý by PB opúšťal v neskoršom čase.
Vylepšili sme si techniku hry Hašbal ( Georgi dúfam, že som to dobre napísal
a ak nie tak aj na tom nič nezmeníš ).
Naše kroky ďalej viedli k miestu, kde som zakopal svoj poklad. Poklad
obsahoval dokument, kde je potvrdené, že som vtedy dohromady prešiel 1000
km. Žiaľ, ani po 20 minútovom hrabaní a kopaní som poklad nenašiel. Nabudúce
ak pôjdem okolo, určite sa vybavím a vojenskou lopatkou.
Malebná dedinka Kostolec, bola ďaľšou s mnohých zastávok. Potom ponad
Praznov. Georgimu očividne dochádzala akákoľvek energia. Posledné kilometre
sme trávili hrou „Myslím si“, a myslím, že sa skautkám páčila aj keď som
ich trošku potrápil. Nad Podmanínom sme sa rozlúčili a my smerujúc na Zakvášov
sme sa dotackali domov. Celý deň bolo doslova mliečne, po príchde domov
sa rozjasnilo, no nenasralo by vás to. Ani nie.
Dňa 7.novembra 1999
za 40 minút
napísal Tramp.