Výprava na malý Manín – alebo Endorfínové dobrodružstvo

Zúčastnili sa: Gerogi, Marcel, Igor, Tramp, Mumo, Tibor, Ajo, Alenka, 3. sautský oddiel

6.11. 1999 – sobota

 Toto je jedna z najšialenejších výprav, na ktorej som sa zúčastnil. V piatok som mal stužkovú a tá sa postupne pretiahla až na sobotu a keďže som domov došiel o piatej ráno, nechcelo sa mi spať, lebo by som pravdepodobne zaspal. Vďaka tomu, že som nespal celú noc, tak mi ráno v krvi kolovala pekná dávka endorfínu. Endorfín je povzbudivý náladový hormón, ktorý sa vylučuje ak človek dlho nespí, prípadne prekonal nejakú veľkú námahu a jeho uvolnenie katalyzuje aj alkohol. Mal som úplne streštenú náladu. Fúra energie, všetko som bral s humorom, obdivoval som aj najmenšie detajly sveta, proste bolo mi fajn. Ak ste ešte nikdy neboli celú noc hore, vrele to odporúčam.
 Dobehol som na stanicu, obzeral som sa či tu nie je niekto známy. Nebol. Tramp sa mi zmienil o tom, že by s nami mali ísť aj nejaký skautíci, ktorých sme v lete prepadli. Podľa šatiek a baglov som usúdil, že do davu, nachádzajúceho sa na stanici sa vklienili aj nejký členovia skautského oddielu. Naši sa objavili až nejakých 5 minutiek pred odchodom vlaku, čo bolo nezvyklé dorútili sa všetcia naraz. No a reku nebolo by od veci kúpiť nejaké tie lístočky, aby nám teta revízorka nenaparila pokutu. Aj hľa, ký dav to pred našimi očami zo zeme vyvstal. To by ste neverili. V priebehu desiatich sekúnd z človeka stajaceho pred okienkom, kde sa vydávali lístky stalo asi 30 nervózne čakajúcich ľudí. Trampove infiltračné schopnosti sa však aj teraz ukázali ako veľké plus a tak sme mu zavesili na nos kúpenie lístkov. Vybehli sme na perón, lebo teta hlásila, že vlak nám príde čo nevidieť. No a tu som ich zabdal. Bolo ich desať a možno aj viac. Zastal som a prekvapene som na ne zíral. Húú, čo som videl ? Ále, 10 ľahkých tančíkov naložených na vlaku smerujúce na juh (Nasadneme do tankoch a pôjdeme na Budapešť – slávny politický výrok).
 Ja, Mumo a Marcel sme naskočili do vagónu a za nami celá tlupa skautiek. He, je to sranda, keď ide za vami taký húf ľudí. My sme sa úspešne predierali vlakom až do posledného vozňa. Mne sa však zdalo, že sa tlupa zastavila a tak som upozornil Marcela a Muma, aby už nešli ďalej. Tí však podľahli predsudku, že vždy sme v poslednom vagóne a tak aj teraz nás bude horda nasledovať až tam. Houbelec, keby som nebol mával na Trampa, aby ich popohnal ďalej, tak by sme skončili bez lístkov, pretože Tramp mal naše lístky. Nakoniec sa teda celej skupine podarilo úspešne sa presunúť do posledného vagóna.
 V Plevníku sme vyskočili z vlaku. Tramp: „Ak tu Igor nebude tak ho zastrelím.“ a nebol tam. Našťastie mal som zo sebou len kapľovku, takže by k žiadnemu úrazu neprišiel. Ja a Tramp sme išli popri vlaku, ktorý sa začal rozbiehať. Stavím sa o čokoľvek, že nebyť endorfínu, tak to nespravím. Chytil som sa vlaku (trčala z neho taká rúčka) a bežal som popri ňom, pokiaľ nešil rýchlejšie než som stíhal prepletať nohami. Igor sa zhmotnil a vydali sme sa na púť.
 Ja som rozprával o stužkovej. Mal som radosť z toho že žijem, že existuje komín na streche atď... V lese už opadlo lístie a všetko ležalo na zemi, vďaka tomu bolo vidieť dva vchody v svahu.
Ja: „Pozrite !“
Tramp: „Čo to môže byť ? Ideme sa tam pozrieť ?“
Ja: „Jasné !“ s nadšením som sa rozbehol cez kriačiek k dvom vchodom.
Vyštveral som sa až hore a so sklamaním som zistil, že sú to len nejaké dve murované miestnosti, na ktorých už neboli dvere a že tie miestnosti sú veľké 1x1x1 meter. Otočil som sa a hľa, celá tá tlupa skautiek išla hore. Vydali sme sa hore po svahu, bol to pekný stupák a ako býva mojím nedobrým zvykom, ide do kopca strašne rýchlo. Chladiace systémy to už nezvládali. Zhodil som jednu izolačnú vrstu, ale po chvíli sa systém začal prehrievať znovu. Vtedy ostali ostatný stáť, aby si oddýchli. Zo mňa už ale tiekol pot a tak som si niečo také nemohol dovoliť. Pritiahol som si batoh, aby mi nafúkalo na chrbát a žhavil som to hore. Vyskakoval som, chvíľu bežal, mal som fúru energie. Po polo kiláku bola tlupa za mnou asi 180 metrov a rozlezená po celom kopci. Nemohol som sa zastaviť, nechcel som riskovať zápal pľúc. Vošiel som do lesa a po chvílke hľadania sa mi podarilo nájsť chodník úplne stratený pod napadaným lístím. Vyžíhal som to až na jeden z vrcholov Malého Manína. Totiž, Malý Manín má vrchol, ktorý je tak zarastený, že z neho nie je nikam vidieť a tak sa uznáva skupina skál, z ktorých je vidieť všade ako vrchol Manína. Zhodil som zo seba košeľu a tričko, boli úplne mokré. Keď som dal dole tričko, doslova sa zo mňa parilo. Poutieral som sa a prezliekol. Spustil som stopky a začal jesť svoje raňajky.
Po 20 minutách sa objavil Igor: „My sme si mysleli, že si unavený, keď si tak valil do predu.“
Babku rebrovú unavený ! Mal som toľko energie, že by som to dokázal vybehnúť ešte raz.
Po ďalších 2 minutách sa objavili prvé skautky a koniec oddielu sa obajvil po 5 minutách. Vyhliadka bola biedna, respektíve žiadna. Hmla a hmla, ale bolo čosi vidieť. Matné obrysi hôr v pozadí dodávali krajine temný charakter. Skautky sa pustili do jedenia svojich zásob, niektoré boli zásobené tak, že by prežili aj tú najkrutejšiu zimu. Marcelo a Tibor si zahrali na takých drevenných umelohmotných papekoch, ktoré nemajú struny a oni tomu nadávajú, že píštala a Marcel tej svojej hovorí myslím že nejaká Altová. V živote som nestretol niekoho s tak čudným menom ;D. (pokus o vtip, jo, aby sa náhoudou Marcel neurazil, nemyslel som jeho, ale tú píšťalu)
Vybrali sme sa dole z Manína. Chodník sa strácal po lístím a bolo ho le veľmi ťažko rozoznať. Sprvu som si myslel, že viem, kade vedie, ale zachvíľu som mal čudný pocit, že to nie je tá správna cesta. Zastavil som a počkal, kým ma chvost dobehne. Pokračovali ďalej.
Tramp sa rýchlo zbavil zodpovednosti za vedenie: „Juro je šerpa.“
Hé. tak ďakujem. Igor sa vybral na vrch Manína (ten, ktorý som už spomínal – odkiaľ je vidieť veľké Nič) a ja som sa rozbehol opačným smerom hľadať zostupovú cestu. Podarilo sa mi čosi nájsť a tak som zahulákal na tlupu, aby išla za mnou. Po nejakej chíľke sa objavili. Zostup bol v celku srandovný, pretože napadnuté lístie zakrývalo zdádne kamene a naviac sa tam nehorázne šmýkalo. Zostúpili sme sve serpentíny, nejaká dievčina sa pošmikla čím spôsobila malú kamennú lavínu. Mala šťastie, že na serpentíne pod ňou nikto nebol. Jedna serpentína bola dlhšia a ja s Marcelom sme ju obchádzali a decká samozrejme šaľené, hup dole po lístí. Sputstili tým niekoľko lavín a tak som na nich zahulákal, aby s tým prestali a aby išli len po chodníkoch, lebo že ich nemienim zoškrabovať z tých kameňov. Hrozba zabrala. Samozrejme, že sa okamžite našiel niekto, kto je účinok úplne zrušil – Tibor. Zošmykol sa po jednom zráze a efektým kotúľom pristál o serpenínu nižšie. Na lúke som sa hodil do trávy a spomenul som si na pár príjemných chvíľ, ktoré som tam pred pár rokmi strávil. S Hašišákom sme zahrali Lenivý Hašball. Išlo to celkom fajn. Tu mi začal dochádzať endorfín. Rýchlosť vnímania okolia poklesla na slabých 50 %.
Išli sme okolo kravičiek. Ja som to zobral veľkým oblúko, spolu s Tiborom, ktorý mal červenú bundu. Prišli sme až na miesto, kde Tramp tohto roku zakopal svoju 1000-cku. Nie, nejedná sa o žiadne peniaze, ale o škatuľku, v ktorej bol sáčok a v ňom lístok, kde bolo napísané, že náš Tramp práve prešiel svojich turistických 1000 kilákov. Ja som zaspal i keď nedá sa hovoriť o nejakom spánku, keď  okolo vás vykrikuje tlupa skautiek. Trampovi sa po dlhom a úmornom hľadaní nepodarilo nájsť svoju škatuľku a tak sme sa vydali cez kopec do Bystrice.
Prišiel som domov, okúpal sa a spánkom zaspal spravodlivých.

Autor Georgi
Napísané za 1 hodinu Pov. Bystrici
7. 11. 1999