Zúčastnili sa: Georgi, Tramp, Natali, Marčelo, Tibor, Mumeniev
11. 9. 1999 – sobota
„Tididi-tididi“ ozvalo sa nepríjemné cvrlikanie mojich hodín. Čo bolo
zvláštne, zobudil som sa 30 sekúnd pred tým. než začali hodinky zvoniť.
Pobalil som ešte pár vecí. Pohľad na teplomer ma príliš nepotešil, lebo
vonku už bola celkom pekná kosa, čo v celku znamenalo to, že hmotnosť materiálu,
ktorý budem musieť transportovať sa zväčší ešte o jeden sveter. Nič to
o to. Nahodil som na seba ešte jednu termickú vrstvu a vyrazil som na stanicu.
Veľmi ma prekvapilo, že sa mi podarilo nikoho nezobudiť, čo sa stáva zriedka,
resp. teraz sa to stalo prvý krát. Obvykle sa zobudí mama, aby sa uistila,
či mám všetko. Veď to poznáte.
Vyšiel som von a vskutku bola pekná kosa. Spoza manína začala vystupovať
žiara, ktorá veštila, že mám pred sebou nádherný deň, priam ako stvorený
na výlet. Cesta na stanicu mi trvala trochu dlhšie, lebo chladiče nestíhali
odvádzať prebytočnú energiu a pravdepodobne ak by som sa ponáhľal, môj
organizmus by sa uchýlil k chladeniu vodou, čo nie je vždy príjemné. Tak
či tak, na stanicu som na moje prekvapenie dorazil ako prvý.
Zhodnotil som teda všetky informácie, ktoré my poskytol Tramp, miesto,
čas a dátum stretnutia. Uistil som, sa, že všetky údaje sedia a že som
v tej pravej realite. Zdálo sa, že som sa trafil úplne presne. Po chvíli
čakania sa objavili Tramp, Natali a Marčelo. Po predvoji sa objavili Tibor
a Mumo, ktorý si boli kúpiť Iwu. Viedli sme smalltalk a čakali na vlak.
Vláčikom sme sa dostali do Púchova. Zhodil som jednu prebytočnú vrstvu
a vydali sme sa na cestu. Tramp už skoro dočítal Otce Prasátek od Terryho
Pratchetta, tak sme trochu zaostali za ostatnými, aby sme im neprezrádzali
dej a bavili sme sa o vtípkoch v texte. Keď sme skončili debatu o Otci
Prasátek, porozprával som mu príbeh o Čarodejovi zeměmoří, odporúčam prečítať.
Už som sa dostal trochu do švungu v rozprávaní a tak som vybalil príbeh
z knihy Den Trifidú. Tiež veľmi skvelé. Dostal som sa do polovice deja,
keď ani neviem, ako sme sa ocitli uprostred lesa a nevedeli sme, kde je
značaka. Tramp a Tibor sa vydali hľadať stratenú značku. Po nejakých 5
minutách sa im to podarilo a tak sme sa presunuli na správne miesto. Po
ceste sme objavili fľaškovník obecný. Rastlina druho príbuzná s fľaškovníkom
zelenolistým, až na to, že u zelenolistého fľaša vyrastá z konca vetvy,
kdežto u obecného je kmeň nahradený fľaškou. Pokračovali sme teda v ceste
a ja v príbehu o Trifidoch.
Prišli sme k nejakému krížu a Mumo sa pýtal, ako bolo na Baskickom
pohorí, keďže on s nami nebol. Tak som prerušil svoje Trifidie rozprávanie
a Tramp začal rozprávať o Baskickej výprave. Trošku sme ho dopĺňali. Vzhľadom
na to, že Marčelo dovŕšil deň predtým dospelosť, od každého z nášho tímu
kocku. Ale každý ju trochu inak zabalil. Prvý darček z celej etapy dostal
Petrov, vyzeralo to ako deodorant, ale nebol. Vo vnutri bola kocka. Pokračovali
sme v ceste ďalej. Na lúčke bola trošku dosť sťažená orientácie, značka
kde-tu. Slnko už rozpaľovalo polia a mňa tiež, vzhľadom na to, že som bol
celý oblečený v čiernom.
Prišli sme až do Lednice. Na zastávke sme doplnili zásoby pevného paliva,
Tramp a samozrejme aj Tibor si išli zobrať pečiatku do miestneho obchodíku.
Ako tak aborbujeme palivá, jedna teta išla okolo a opýtala sa: „Chalani
a kde máte baby ?“, ehm, teta sa mierne prpočítala, ale to asi preto, že
k nej Natali bola obrátená chrbtom. Tak sme sa z chuti zasmiali, na tom,
ako tento svet funguje.
Vydali sme sa teda na ďalšiu púť, ktorá nebola príliš dlhá, lebo celá
cesta spočívala v tom, že sme obyšli dedinu a dostali sa na hrad. Vlastne
nedostali pretože bol zamknutý. Čo ma prekvapilo, bolo to, že hrad bol
položený veľmi nízko. Pôvodne som si myslel, že dostať sa na hrad nebude
problém, potom som však skonšatatoval, že hrad je tak vtesabý do skaly,
že dostať sa naň bez lana je nemožné.
Vyšli sme kúsok za hrad a tam sme rozložili tábor. Dojedol som
kakaový závin (mamlá zmena, obvykle vláčim makovník), vzhľadom na to, že
som sa poučil z výpravy na Malenicu, kúpil som si preistotu ešte jeden.
Pozorovali sme borca, ktorý asi pol kilometra o nás rúbal drevo. Bolo to
veľmi pôsobivé, pretože najskôr sme videli ako sekera dopadla a až o sekundu
neskôr sme počuli jej náraz. Tu prišil čas na druhý darček pre Marčela,
dostal opäť kocku, takže už bude bez starostí hrať Shadowrun. Nakŕmili
sme sa bonboniérou, nestihol som sledovať ako celý obsah krabice zmizol
niekde v neznáme. Tramp ešte doplnil zásobu svojimi (de)mentolovími cukríkmi.
Tu sa objavili traja cudzinci, podľa toho, ako sa rozprávali sme určili,
že pochádzajú niekde z oblasti, kde sa nachádza aj Nemecko. Jeden vliekol
nejaký statív, ale než sme si ich stihli obzrieť zmizli za kopcom. Asi
o pol hodinku neskôr sa tam objavili borci, ktorý hľadali vchod do hradu
a konštatovali to, čo aj my. Nenašli žiaden. No a po ďalšej pol hodinke
sa išiel Mumo pozrieť, kam vedie jedna cestička a my samozrejme ako veľmi
kolektívny sme sa mu snažili zdrhnúť, čo sa nám nepodarilo.
Prišli sme pred vchod do hradu a samozrejme Tiborovi, Mumovi a Marčlovi
nedalo pokoj, že sa nedostali do hradu. Celé to začal Tibor, ktorý ako
horolezec vyliezol jednu stenu a takmer sa dostal do hradu. Mumo sa potom
snažil prepchať cez štrbinu, ktorá bola medzi mrežami a stropom, dokázal
sa tadiaľ prepchať až po hruď. Potom sa snažil vliezť tam niekadiaľ zboku.
Vyštveral sa na jednu skalu a už, už sa mu to podarilo, keď si uvedomil,
že by sa asi nedostal späť. Vtedy sa objavili tý dvaja týpkovia, čo hľadali
cestu na hrad a snažili sa mu pomôcť, aby sa dostal do hradu (ale netvárili
sa, že by mu pomohli, keby sa odtiaľ chcel dostať von). Mumo stále spomínal
lano, ako by to bolo super, keby sme mali lano, že by sa to velmi ľahko
dalo preliezť. Chcel zliezť z tej skaly, ale nemohol prísť na to, ako sa
tam dostal. Medzičasom tam Vyliezol aj Tibor a tiež sa snažil dostať na
hrad cez okno, ale skonštatoval, že je to nemožné. Mumovi sa konečne podarilo
nájsť cestu dole. Tibor išiel horolezeckým štýlom. Našiel tam jeden koreň
a tak sa ho chytil jednou rukou, aby nám ukázal, ako v pohode sa dá liezť,
keď tu koreň povolil. Našťastie to nebolo príliš vysko, takže sa len trochu
prebehol, lebo chytil príliš veľkú zotrvačnosť.
Pokračovali sme v ceste. Vyprážali sa nejaké vtipy, potom Tramp a Mumo
vybalili príbeh z nejakej knihy, kde v Nemecku šmolkol atómový reaktor
a ako sa snažili evakuovať ľudí. Ja som sa predieral vpredu lesným porastom,
ktorý sa ani zďaleka netváril na to, že by tade mal niekedy viesť aj nejaký
turistický chodník. Vzhľadom na to, že som išiel prvý som odchytil všetky
pavučiny a dokonca aj jedného veľkého pavúka. Prišli sme na poľnú cestu,
ktorá oproti tým útrapám v lesnom poraste vyzerala ako zjednodušenie cesty
a tak som navrhoval, aby sme už nešli po tej šaľenej značke, ale aby sme
išili po poľnej ceste. Ako sa neskôr ukázal, boli by sme sa pekný kúsok
prešli. Po nejakej chvíli sme znovu zblúdili a aj napriek zjavnej snahe
stratiť sa toho, kto ten chodník značkoval sa nám podarilo doraziť až do
Červeného kameňa.
Tramp zistil, že bus ide za hodinu, ale vzhľadom na posun jeho malej
ručičky, bus išiel v skutočnosti o dve hodiny. Tak sme to zaparkovali pri
krčme. Bolo tam také pekné skryté miesto pod stromami. Sedeli tam nejaký
miestny, ale tí nám nevenovali pozornosť. Vtedy prišiel na posledný darček
pre Marčela od Trampa. 18 sáčkov, každý z nich dôkladne zaviazaný, toto
vyjadrím matematicky. N-tý sačok obsahoval ďalších N-1 sáčkov, pričom v
poslednom bola zabalená kocka. Mumo urobil každému numerologickú mriežku.
Zahrali sme si tľapkanú. čas pokročil a odišli sme na bus.
Na moje prekvapenie bus do Púchova išiel presne na opačnú stranu ako
som čakal, totiž stratil som prehľad o tom, kde je aká svetová strana.
Ďalším kultúrnym šokom, ktorý som zažil bola cena cestovného – 17 Sk a
pritom Tramp nás uisťoval, že to bude nejakých 10 Sk a maximálne 15 Sk.
V buse sme hrali slovný futbal. V Púchove sme zistili, že vlak nám
ide až za hodinu, čo nás nesmierne potešilo. Ale samozrejme dočkali sme
sa a vrátili sa späť do Bystrice.
Autor Geogri
Napísané priebehu hodiny v Považskej Bystrici
11. 9. 1999