Účasníci: Georgi, Tibor a jeho holka
Nedostavili sa: Marco

15. 8. 2000 – utorok
(márne hľadanie)

Tramp nechal odkaz, že mám zavolať Makrelovi ohľadne tábora, ktorý organizujú (BTW rok predtým sme ich tiež prepadli). Lenže, čo čert nechcel, zavolal som až v deň keď Makrela bol už na tábore a tak som sa ich vydal hľadať na bajku. Mal som zhruba predstavu, kde by to mohlo byť. Dorazil som do Jasenice a po kopci som stúpal až na sedlo, odkiaľ vedie cesta až do Udiče. Stále som dával pozor, či náhodou nezbadám dajakú šipku, že tábor.  Nezbadal som. Vyliezol som až do sedla. Bolo poriadne horko a zomňa tieklo, akoby som práve skočil do bazénu a následne z neho vyliezol (jediné, čo chýbal boli riasy – potom by som sa už podobal na vodníka). A čil co ? Podľa mapy bolo Hradište naľavo. Išiel okolo jeden miestny borec a tak som sa ho spýtal, že či reku nevie, kde by sa tu mohol nachádzť skautský tábor. Povedal, že nie, ale že tábor bude najskôr v Pov. Podhradí. Povedal som mu podrobnosti a chlapík ma poslal na opčnú stranu, ako tvrdila mapa. Až potom som zistil, že sú tam v skutočnosti dva kopce s názvom Hradište, jeden vľavo a druhý vpravo. Cesta bola značená ako cyklo trasa, ale tí, čo ju značili pravdepodobne po nej nikdy ani nešli. Proste hrúza. Nič a nič, nemohol som ich nájsť. Keď som sa po hodinovom blúdení a hľadaní začal vzávať začul som nejaké hlasy. Tak som sa vydal smerom k nim (pooooriadny stupák). Vidím nejaké dievčiny a tak som sa ich opýtal, či reku nie sú zo skautského tábora. Oni sa na mňa pozreli, že či som ako zdravý abo čo, ale potom mi ochotne vysvetlili,  ako sa dostanem najkratšie do dediny. No bolo to síce najkratšie,  ale skoro som tam spravil pekného duba a tak som od polovice svahu išiel radšej pešo. Takže sa mi skautíkov nepodarilo nájsť.

16. 8. 2000 – streda
(lokalizácia)

Tiborovi sa podarilo nájsť skautíkov a dohodol prepad.

22. 8. 2000 – utorok
(Basecamp)

S Tiborom som sa dohodol, že prídu do Jasenice aj s Marcelom busom a ja som išiel na bajku. Jediný problém bol v tom, že som nevedel, ktorým autobusom pôjdu. Počkal som na najbližší a potom som sa išiel previezť až do Udiče. Keď som sa vrátil, na zastávke stál Tibor so svojou holkou, ale Marca nikde. Tak sme mu zavolali domov, ale Marco sa voľakde flákal a nikto nevedel povedať kde. Nuž tak sme počkali na ďalší bus, keby náhodou prišiel a veru neprišiel ani náhodou a ani autobusom. Tibor ho chcel zastreliť. Tak sme sa vydali postaviť base camp. Pozrel som, kedy idú ďalšie busy. Base kemp sme rozložili na celkom strategickom mieste. Bolo blízko ku všetkým dôležitým cestám a pritom to odnikiaľ nebolo vidieť. Vybral som sa na bajku späť do dediny, že reku počkám Marca. Ten zase nedošiel, tak som mu zavolal, že čo a ako. Motal čosi o problémoch s nohou (keď má niekto smolu, tak si aj prst v nose zlomí), potom sa spýtal, či tam ide nejaký autobus, tak som mu prečítal cestovný poriadok a 3X som sa pýtal, či ISTO príde, aby som vedel, či ho máme dole čakať. Previezol som sa kúsok  do Stupného, keď som sa vracal, akurát prišiel autobus, ale Marco akosi nikde a nikto.... Tak som sa vrátil do Basecampu doplniť chemickú energiu. Po úspešnom dockingu som sa vybral znova do dediny počkať toho človeka k busu a čo vám budem hovoriť, aspoň som sa previezol. Tibor medzitým vyrazil na priesku terénu. Keď som sa vrátil, tak som vyrazil aj ja. Leeenže Tibor mal aspoň akútakú predstavu o tom, kde sa nachádza tábor, ale ja nie a tak som sa plížil po hore už dobrý kilák od tábora, Keď som konečne vyliezol na lúku, tak som suel znova skočiť do húštia, lebo po ceste prichádzalo auto. Potom som našiel takú nejakú cestu, skôr potok, vlastne bolo to iba bahno. Mysliac si, že sa ukrývajú za tími stromami som sa predieral krovím. Lenže ta hups, boli ešte pekne ďaleko, ale aspoň som získal nejaké skúsenosti za predieranie. Mysliac si, že s nimi parádne vypečiem, keď vleziem do hory tesne za táborom som sa začal štverať do svahu, hnusný výsoký, strmý a ešte ktomu šmikľavý svah, stúpal som a stúpal. Čo však bolo horšie, NEDALO sa ísť dole, lebo v tú ranu by som sa ocitol o 20 metrov nižšie. To sa už začalo stmievať. Nááádherný západ slnka. Mne sa stále nepodarilo nájsť tábor, len som počul nejaké hlasy a naviac veľmi zle sa išl, pretože lístie nehorázne šuchotalo. Už padlo šero a v lese už bolo prítmie. Konečne som sa dostal z toho hlúpeho svahu a dostal som sa na nejakú cestu, chviľu som uvažoval, či ísť ňou dolu, ale potom som sa rozhodol, že som už príliš blízko na to aby som to nechal tak a tak som začal znova stúpať. Keď som vyliezol asi 30 výškových metrov, tak som uvidel ich típí (asi veliteľský stan) a počul som nejaké táborové kriky. Na lenže už bola aj pekná tma a po tom blbom svahu sa strašne zle išlo. Nechtiac som  uvolnil kameň, ktorý sa kotúľal do doliny dobrých 20 sekúnd, stuhol som, či ma náhodou nepočuli, ale nebolo sa čoho báť, pretože v tábore vládol čulý ruch. Už bola tma a tak som sa rozhodol dostať sa pokiaľ možno čo najrýchlejšie do basecampu. Kadejaké vŕzgajúce stromy a ujúkajúce vtáky my veru na odvahe nepridaávali. Konečne sa mi po dlhom úsilí podarilo sa dostať na jednu lúku. Idem, idem a zrazu znova zráz. Ja som mal zrázov za ten deň dosť a tak som hľadal radšej inú cestu. Išiel som okolo nejakej ohrady, kde niečo cengalo, myslel som, že je to nejaký strašiak ovešaný zvoncami. Keď som zasvietil tým smerom, upreli sa na mňa 2 páry svetielkujúcich očí. Ovce. Keď som prechádzal okolo jedna ovca tak zbľačala, že len tak tak som nestratil rozvahu. Už som sa aj začínal trochu báť. Našťastie som narazil na cestu, ktorá klesala až do dediny a podľa môjho odhadu som mal výsť na lúke pri basecampe, aké však bolo moje prekvapenie, keď som skončil uprostred oráčiny ? Našťastie cesta smerovala stále dole tak som išiel. Keď som konečne zbadal cintorín, srdce vo mne len tak poskočilo od radosti (nie, že by som bol zaťažený na mŕtvych, ale cesta do basecampu viedla okolo cintorína). Keď som ta dorazil, Tibor mi ukázal nákres tábora a dohodli sme sa, že vyrážame o druhej (ráno). Išli spať a ja som si sedel pri ohníku a čosi som si šomral (odháňal som myšlienky na kadejaké nestvúry, ktoré sa skrývajú v tme a sú pripravené mi okmžite odtrhnúť hlavu, ale spraviť niečo v tom zmysle). Zdalo sa, že šomranie zabralo.

23. 8. 2000 – streda
(prepad)

O druhej som zobudil Tibora a vyrazili sme. Zakrádali sme sa horou lesom a kadečím iným. Nakoniec sme došli k salašu (tábor bol kúsok pod salašom) a tak sme sa začali plaziť. Zo začiatku to bolo v pohode, ale akonáhle padla rosa, začalo to byť dosť nepríjemné. V tábore nesvietilo žiadne svetlo ! To nás zatážalo najviac. Jediné, čo svietilo, bola hliadka, ktorá občas blikla baterkou. Doplazili sme sa na dostrel k táboru. Tibor si vybral cestu priamo k vlajkám, ja som chcel skúsiť druhú. Táto etapa trvala 2 hodiny ! A podali sme sa sotva o 30 metrov. Už sa začínalo rozvidnievať takže hliadka nás musela vidieť (nevidela). Zdvihol som sa a zamával im. Tušil som, že sú pravdepodobne pri stožiari, ale nevidel som ich, lebo bola ešte príliš tma. Keď nereagovali tak som sa zdvihol a normálne som kráčal po lúke, lebo sa mi zdalo, že hliadka spí. Aj morzeovku som vysielal a nič. Tibor sa zdesene na mňa díval, že to čo ako robím, lebo on sa tam chudáčisko plazil a ja chodím. Už som to mal chuť vzdať. Po 15 minutách sa mi podarilo upútať pozornosť hliadky. Najskôr som na nich zamával a potom so sa pustil do behu.
Hliadka: „ To je oný !!! Rýchlo ! Polách !“
A davaj zamnou, plnou rýchlosťou som to valil dolu svahom, ešte som im chcel zobrať ceduľu tábor, ale keď som sa otočil, videl som nejakú postavu v čiernom s čelovkou. Tibor mal síce všetko čierne, ale nemal baterku. Z toho vyplývalo jediné – Naháňajú ma ! Zvýšil som výkon motora, z trisiek vyšľahol modrastý plameň...
Po dvesto metroch sa už ale začínala dostavovať únava a tak som to radšej strihol do tmavého lesa. Znížil som intenzitu výmeny dýchacích plynov a prešiel na tichý mód. Skrčil som sa za jeden veľký strom. Dlho nič, až po 5 minutách niekto beží. Čierna postava – asi Tibor. Počkal som pre istotu ešte päť minút a vyliezol som zo skrýše a davaj do base campu. Ako som vychádzal zo zákruty, ešte som zbadal nejaké auto s otvorenými dverami. Moc sa mi to nepozdávalo – ráno 5 hodín a v lese také auto. Tak som to strihol cez kriačie. Keď som dorazil do basecampu, Tibor už odpočíval v stane a čo ma dorazilo najviac – JEMU SA PODARILO ČMAJZNÚŤ IM VLAJKU !!!! A to pozor, do vyhlásenia poplachu sme im nezobrali nič. Až keď bol poplach vyhlásený, tak im to zobral.
Tibor ešte chcel, aby som nastavil budík na siedmu. Čosi som si zdriemol, zakrytý celtou. Keď vyšlo slnko (nááádherný východ slnka) , tak som si ľahol na slniečko. O osmej som začal budiť Tibora, že chcel o siedmej budíček. Nepodarilo sa. A tak som sa rozhodol, že pôjdem domov, pretože ako Tibora poznám, na výletoch spáva vždy do desiatej......

Autor Georgi LastElf
V Považskej Bystrici
23. 8. 2000