Zúčastnili sa: Georgi, Tymone, Tramp, Natali, Andrej, Marcel, Mumo.
Pridali sa: Terry, Tibor, Nut a Peťo

17. 12. 1999 – piatok

Konečne ! Konečne, po viac ako mesiaci sa uskutočnila ďalšia výprava. I Keď pôvodne mala byť omnoho skôr, ale to nevadí, lebo by sme si neužili snehovej nádielky. Ale všetko poporiadku.
Dobalil som veci, nahodil krosná na chrbát, skontroloval, či sa nachádzam v správnom časovom pásme, zhrabol som pár kreditov a vyrazil som. Po ceste som sa stavil v bagetérii, kde som si ulovil dve bagety s tuniakom. Jednu som začal jesť už za pochodu a druhú som strčil do batohu (pre vysvetlenie, od rána som mal len jednu pletienku a osie hniezdo, čo boli moje raňajky, desiata aj obed). Vyrazil som na zastávku, kde sme mali zraz. A tu vidím, ako si to Mumo štráduje smerom na k môjmu baráku. Spolu sme prišli na zastávku a čakali ostatných. Zaujímavé bolo pozorovať ľudí, ktorý sa ktorvie prečo stavali do radu, i keď autobus mal prísť až za dobrých dvadsať minút. Postupne sa trúsili – Tramp a Andrej – Natali a Marcelo. Nakoniec dorazila aj Tymone, i keď to bolo len tak tak, lebo bus už pomaly odchádzal. ň
V PucHove smevošli do železničnej staničky. No a že kam si to kupujeme lístok a verte alebo nie, ani za nič som si nemohol spomenúť, či to boli Lúky pod Makytou alebo Lysá pod Makytou. Tramp si najskôr myslel, že si z neho robím srandu, ale ja som fakt nevedel. Potom ma napadlo, že by to mohlo byť napísané na autobusovej zastávke, lebo raz za čas chodil tým smerom aj bus. Tak som si to teda preštrádoval k zastávke, ktorá bola samozrejme až na úplnom konci nástupišťa. Po krátkej zdravotnej prechádzke som sa uistil, že je to Lysá. (Kto nemá v hlave má na mape a kto nemá mapu má v nohách). Natúpili sme do vlaku a začali sme debatovať o všetkom a po krátkej chvíli sa reč zvrhla na školu a tu sme pristúpili k udeľovaniu trestných bodíkov za akúkoľvek zmienku o škole. Samozrejme prvé dva čierne puntíky sme kúpili ja s Marcelom, ale zostali sme pozadu, lebo Tramp mal nakoniec štyri.
V Lysej je to tak, že akonáhle vystúpite z vlaku, musíte okmažite uháňať na bus, aby ste ho stihli. Vo vlaku som povedal Trampovi, aby mi zobral gitaru (toto je dôležité), aby som mohol rýchlejšie bežať a prípadne pozdržať autobus. Nuž a tak som prvý vyskočil z vlaku a bežal, tak rýchlo, ako len varpové cievky dovoľovali. Keď som bol asi v polovici dráhy, uvedomil som si, že pravdepodobne nebudú vedieť kadiaľ bežať, lebo cesta sa rozdvojovala. Tak som sa zastavil a chvíľu ich vyčkával, nikde som ich nevidel a tak som sa spoľahol na ich inteligenciu a intuíciu, že snáď budú vedieť kade ďalej. Dobehol som na autobus, kaufol lístoček a čakám, ľudia od vlaku už všetcia prišli a naša výprava nikde. Čo je ?! Autobus naštartoval a ich stále nikde ! V poslednej chvíli sa vynorili spoza zákruty. Došlo totiž k malému omylu. Ja som Trampovi povedal, aby mi zobral gitaru, lenže v tom švungu, ako som vystupoval som si ju radšej hneď zobral, takže Tramp o tom ani nevedel. Keď vystúpili Tramp si uvedomil: „A sakra, ja som nechal vo vlaku Georgiho gitatru.“ Tož sa všetcia vrátili k vlaku a začali ju hľadať. Samozrejme, že nič nenašli, lebo som ju mal pri sebe.
Keď sme vystúpili pri hájenke bola už tma. Našťastie bola jasná noc a mesiac bol pomerne vysoko. Zasnežená cesta osvetlená mesačný svetlom – NÁDHERA. To si musíte zažiť ! To sa proste nedá ani popísať slovami to bola krása na štvrtú (teda vo všetkých troch rozmeroch a naviac aj v čase) ! Došli sem až k vleku a tu sa začala skupina trhať, teda aby som bol presnejší, tak som sa utrhol ja. Všetci valili dopredu, ale mne sa strašne prehrieval pohonný systém a nechcel som sa spotiť, pretože prezliekať sa v takej zime, ako panovala naokolí sa mi rozhodne nechcelo. Tak mi teda ostatný zmizli niekde na svahu. Čo im bolo figu platné, lebo ja som mal kľúč od chajdy. Snažil som sa im vysielať správy v morzeovke, ale bolo mi jasné, že im ani za máčik nerozumejú. V chajde sme zakúrili, doniesli vodu a previedli ďalšiu stovku činností spojenú s pobytom na chate. Začali sme hrať na gitarách, bolo fajn, z krbu už sálalo do miestnosti teplo. Tu som spustil  pesničku Zatracenej život, po prvých dvoch veršom Natali povedala, že originál sa hrá inak. Tak som prestal (nemá cenu hrať niečo o čom si tí, čo vás počúvajú myslia, že je to zlé, lebo potom to hráte len pre seba). Hralo sa ďalej a ja som znovku začal ďalšiu pesničku Tak už jsem ti teda fouk a tu som sa nedostal ani po koniec prvého verša, lebo Mumo sa ma spýtal, či som počul originál, že sa to hrá inak. Tak a to som sa už neudržal. Nič nie je horšie, ako keď sa snažíte ako drak a niekto vám povie, že to tak nemá byť !!! V tú ranu som prestal hrať, lebo som mal náladu úplne v háji. Ten večer som sa gitary už radšej nechytil, aby som nemusel počúvať hlúpe reči o tom, že v origináli je to inak (Môj názor: nie je dôležité, ako vyzerá originál, dôležité je to, ako ho dokážete pododať a to zjavne neocenili).
Ešte sa potom nejakú chvíľku hralo. Medzi iným sme do zakázaných tém, za ktoré sa udeľovali čierne body zaradili aj hodiny. Všetcia povinne odovzdali svoje hodinky a ja som ich schoval do šuflíka. Bol to fakt dobrý pocit, aspoň sa ľudia nerozptyľovali, takou hlúposťou ako je čas.
Niečo po desiatej som začal hru – Prvý deň Trifidov. Všetcia sedeli v krbovej miestnosti. Ja som vypol istič, takže zrazu ostali všetcia po tme. Lenže zas to nevypálilo tak ako som si naplánoval a v krbe plápolal oheň, ktorý moje snaženie do istej miery zmaril. Všetcia sedeli okolo krbu a tak som začal rozpráť úvod k hre.
 - Zem preletela rojom meteorov, jeden meteor trafil aj satelit, v ktorom bola umiesnená veľmi zvláštna bomba. Táto bomba vybuchla a všetcia oslepli, samozrejme pár ľudí sa zachránilo pred touto katastrofou a tí sa snažili pomôcť nevidiacim v boji o prežitie. Počkali sme, kým oheň dohorí, aby hra získala svoje čaro Večnej Noci (to akože neuviadia ani mäkké F). Tymone navrhla, aby sme držali minutu ticha za Evičku, ktorá s nami bohužiaľ nebola aj napriek tomu, že strašne chcela. Oheň pomaly dohasínal a miestnosť sa pomaly, ale isto začala plniť tmou. Poslepiačky som ich vyviedol po schodoch do Hornej miestnosti, kde hra pokračovala.
Z Centra prišiel týpek (teda ja) a dal všetkým liek proti slepote. Tento liek mal len krátkodobý účinok a tak si mali nachystať veci, ktoré budú potrebovať pri ďalšej hre. Ďalej sa dozvedeli, že má pre jedného liek, ktorý mu umožní vidieť, ale stratí reč. Takže Trampa si vybrali ako svojho vidiaceho, ktorý ich bude viesť. Dohodli si ešte pár príkazaov a dorozumievacích signálov a tým skončila prvá časť hry. Vrátili sme sa späť do Krbovej miestnosti a hrali slovný futbal. Nuž a keď nás to prestalo baviť, vybrali sme sa do Hajan.
Mumo ešte chcel, aby som mu nastavil budík na piatu, že on vtedy vstáva, samozrejme, že som jeho žiadosti kladne vyhovel, netušiac, čo za somarinu som urobil.

18. 12. 1999 – sobota

Tududu, tududu – to bol môj budík, čo mal zobudiť Muma. Nanešťastie Mumo nevedel, ako ho má vypnúť a tak zobudil aj mňa. Nuž a keď už mňa raz niekto zobudí, tak nie je možné, aby som znova zaspal. Naviac sa mi aj tak zdalo, že je voľáko zima a asi o pol šiestej som sa vybral dolu zakúriť. Okremi ného som ešte postavil na čaj a trochu podriemkával. Okolo ôsmej som sa rozhodol, že ich zobudím a tak som začal hrať na gitare. Vzhľadom na squelé vlastnosti našej chajdy je počuť zvuky z Krbovej miestnosti aj v Hornej. Keď som počul, že sú hore, vybehol som k nim a povedal im, že začína hra, aby si nasadili šatky a zišli dole. Vtedy začala štekať Linda (vlčiak od susedov) a hneď mi bolo jasné, že idú. Zabudol som povedať, že tí, čo nestihli piatkový odchod mali ešte jednu šancu prísť – v sobotu skoro ráno. Zišiel som k dverám a za oknom snehuliak. Vravím si pánabeka, veď sme včera nestavali snehuliaka. Pozrel som sa lepšie a to Tibor. Za ním potom dorazili Terry, Nut a Peťo. Úplne ma prekvapilo, že prišli všetcia. Vonkoncom som to nečakal, ale bolo to príjemné prekvapenie. Medzičasom už začali z Hornej miestnosti schádzať naši slepý hráči a tak som aj našich novoprichodzích hneď zapojil do hry. Tibor sa jej nezúčastnil, lebo bol veľmi unavený a šiel spať, ale ostatný hrali. Z Terry som urobil ďalšieho vidiaceho človeka, pretože na Trampa to bola príliš početná skupina. Ich prvou úlohou bolo pripraviť si raňajky. Tramp a Terry sa skutočne snažili. Potvrdilo sa to, čo popísal Windhman v knihe Deň Trifidov, čo bolo niečo ako námet pre túto hru, totiž, že ľudia, ktorý prídu o zrak sa prvých okamihoch strašne zdesia a potom nastupuje letargia. Väčšina z nich ostala sedieť a úplne sa podvolili svojmu osudu. Teda zomreli by od hladu. Nebyť vidiacich koordinátorov, tak by to tak aj vypálilo, oni im dodávali niečo ako iskru života.
Mumo sa rozhodol, že chce ísť silou mocou von. Ja som ich upozornil na trifidov, teda rastlinky, ktoré sú schopné zabíjať a v okolí sa bežne vyskytujú. Mumo si túto hrozbu neuvedomil a vyšiel von. Nikto. Nikto o tom nevedel. Až som si všimol, že Mumo sa potĺka po vonku. Tak som zobral lanko a išiel som von robiť trifida (trifidi sú charakteristický tým, že ak „začujú“ obeť, vymrštia žihadlo, ktoré vydáva svištivý zvuk). Zastavil som sa asi desať krokov pre ním a roztočil som lanko, najskôr jemne, aby som ho odstrašil. K môjmu zdeseniu si neuvedomil, že čo to je a začal sa približovať ku mne. Tak som horozkrútil najviac, ako sa len dalo, svištivý zvuk nabral na intenzite a vtedy si konečne uvedomil, že tým smerom číha nebezpečenstvo. Bolo to veľmi tesné. Keď sa podarilo Mumovi vrátiť späť slávnostne som všetkým oznámil, že im trifid takmer zabil človeka. A reakcia – mierne zdesenie, ale inak nič valné.
Vtedy dostali ďalšiu úlohu doniesť vodu zo studničky, pretože všetka už došla a bolo treba uvariť čaj. Túto úlohu dostala Terkina skupina a Trampova mala zase nanosiť drevo z drevárne k peci (čo bola niekoľkonásobne jednoduhšia úloha).
Terry, Tymone a Peťo sa vybrali na vodu. Ja som išiel pred nimi. Postavil som sa asi 20 metrov od studničky a pozoroval ich, čo robia. Pokiaľ boli ticho, stál som na mieste a keď začali rozprávať, rozkrútil som lanko a pomaly som postupoval dopredu až pokiaľ znovu nestíchli. A stalo sa to isté, čo aj pri Mumovi. Nebezpečenstvo si uvedomili dosť neskoro, ale nechal som ich uniknúť.
Medzitým naši slepci na základni prepadávali čoraz väčšej letargii. Preto som sa rozhodol, že na ďalšiu úlohu pôjdu všetcia. „Palivové drevo došlo a vonku zúri víchrica (čo bola aj pravda), musíte pozbierať drevo, ktoré nájdete vo svojom okolí. Poponáhľajte sa, lebo sneh môže zasipať všetko drevo, ktoré sa dá spáliť skôr než sa nazdáte.“
Porozostavoval som po vonku polienka. Pomaly sa všetcia presunuli na vonok a začala posledná epizóda. Išli po pomerne rovnej ceste a niekde v jej polovici som postavil košík, do ktorého mali tie drievka nazbierať. Vidiaci nechali slepcov hľadať (pretože vidiaci nemohol prevádzať skoro žiadnu činnosť). Nakoniec ich museli dosť upresniť, pretože väčšina nevidiacich stála na mieste a čakala, že sa niečo stane. Keď už mali košík, pokračovali v ceste ďalej. Bežal som dopredu, aby som vidiacim vyznačil cestu, kadiaľ majú ísť. Postavil som sa nad cestu a premenil sa na vyčkávajúceho trifida. Boli dosť hlučný a tak som okamžite začal útok. Jediné ich šťastie bolo to, že boli rýchlejší než hlúpy trifid. Na zdramatizovanie situácie som pri spiatočnje ceste dobehol za posledného a znovu som sa premenil na trifida. Je to celkom príjemný pocit, keď sa vám za chrbtom rozsviští lanko, o ktorom neviete, kam dopadne. Dobehli k chajde a začali zbierať polienka. Kým pochopili, že zo zeme treba zobrať prvé poleno, trvalo im to dosť hodnú chvíľu a tak som znova roztočil lanko, aby sa príliš nenudili. A znova. slepci čakali na mieste, neschopný sa kamkoľvek pohnúť, čakali na pomoc. Na pomoc od vidiacich, takže sami by nemali príliš veľkú šancu na prežitie.
Keď brali posledné polienka boli už príliš hlučný a tak som im zakuchol Andreja. Takže celá komunita prišla o jedného slepca. Popohnal som ich trochu dopredu (samozrejme ako inak než svisotom lanka). Vošli do dvora a trifid ostal za plotom. Rozzúrene šľahal po larkách, ale nevidiacim už nemohol ublížiť, ale aj tak to pôsobilo dosť sugestívne.
Všetcia sa usadili v krbovej miestnosti a vtedy som sa akože vrátil z centra a s novým liekom. Zatrepal som na dvere, až sa chajda otriasla. Po chvílke mi otvorili a tak som dal každému liek a všetcia znovu videli a videli ten bordel, čo zostal po raňajkách. Bol to údesný pohľad. Na stole hrniec s ovsennými vločkami a všade okolo sa povaľovali hrče vločiek. Proste bordel. Z toho vyplynulo, že táto komunita by asi takúto katastrofu neprežila.
Poupratovali sme (čo ma trochu dorazilo, bolo to, že som musel upratovať Mumove vločky, pretože nikto nebol ochotný ten gec odpratať). To už bolo pomaly jedenásť a tak sa začala operácia Párkovisko. Teda každý, kto išiel na chatu si kúpil párky (teda okrem vegetariánov) a začali sa hromadne variť. Medzičasom sa brnkalo na gitarách a tak podobne. Párkovisko skutočne vyšlo, až na to, že párky chutili trošku divne, lebo všetky varili naraz, cca. 20 párkov a viete si to predstaviť, čo to dá, keď budete variť Púchovské párky, Dietne párky a Bohvieaké párky pokope. No, ale dalo sa to zjesť. Po obede sme chceli vyraziť na Bastro (to aby sme nezkysli v chajde). Bol som v tom, že pôjdu všetcia. Nešli samozrejme, znovu ideálny model bol na dve veci. Aj napriek dlhému presviedčaniu sa mi nepodarilo presvedčiť Adnreja, Tymone, Terry a Nuta, aby išli. No tak čo, tak im treba, nevedia o čo prídu. Pri odchode som im preistotu vypol elektrinu, aby mali veselo (hehe, to nebol len môj nápad, ale všetkých, čo sme odchádzali).
Nuž a naša silná výprava sa vybrala smerom k nášmu cieľu. Išlo sa dosť zle, lebo sneh bol hlboký a nepríjemný vietor nám fúkal vločky do tváre. Na hraničnom kameni sme postavili sehuliaka. Išlo to dosť zle, lebo sneh bol veľmi sipký, ale nakoniec sa nám niečo snehuliakoidné podarilo postaviť. Rozhodli sme sa, že na Bastro nemá zmysel ísť a že sa radšej vrátime spodnou cestou. Tak teda Tramp vybalil čokoládu, ktorú mal nachystanú pre turistov (teda pre nás) a zdlabli sme ju. Popri hraničných kameňoch sme sa dostali až na vrstevnicu, kde sa nachádzala naša chajda. Ja, Mumo a Tibor sme sa rozbehli dopredu (so strašnou obľubou totiž skáčeme do závejov). Už si presne nepamätám, či to bol Tibor alebo Mumo, ale preste jeden z nich sa podkol o konár, ktorý bol pod snehom. Nu i tu v našich hlavách skrsla škodoradostná myšlienka. Zahádzali sme konár snehom, tak aby ho nebolo vidieť a postavili sme sa asi o 10 metrov ďalej. Po chvilke sa vynorila spoza zákruty skupinka tých Nebežiacich a v čele išiel Marcel. No a my traja sme ho začali povzbudzovať „Marcel ! Marcel ! Dobehneš prvý !“. Skutočne, Marcel sa rozbehol a....
Gravitácia dokončila všetko ostatné. Všetcia z toho mali ohromnú psinu, okrem Marcela, ale tak to už pri takých žartíkoch chodí. Nuž a my sme sa rozbehli ďalej. Keď sme sa stratili Nebežiacim z dohľadu. Zastavili sme a na jedno miesto na ceste sme nakopili sneh, takže to vyzeralo podobne ako v predošlej situácií a opeť sme začali povzbudzovať. Marcel sa tentokrát nerozbehol a opatrne kopu snehu prekročil. Až Peťo prišiel na to, že tam žiadny konár nie je.
A tu začína operácia James Bondáš. Totiž, prišli sme k záveru, že by bolo squelé ísť sa saňovať a klzákovať, ale tak aby o tom, tí čo sú v chajde nevedeli. Problém spočíval v tom, že sane a klzák boli v kvôlni a tá bola zamknutá. Nuž a kľúčik bol samozrejme kde inde ako v chajde. Tož sme Tibora, vzhľadom na to, že sa pri prepade skautského tábora osvedčil, poverili dôležitou úlohou. – ísť, nájsť a zobrať kľúč. Ja s Mumom sme sa vybrali, že mu budeme kryť chrbát a ostatný zostali pozorovať celú situáciu z diaľky. Tibor bol už pripravený vrhúť sa do chajdy a vziať im kľúč, keď tu sa otvorili dvere. Našťastie Tibor sa stihol zdekovať, takže ho nezbadali. Preto sme vybrali trochu odlišný variant postupu. Vybehli sme k hornej časti chajdy a načúvali, že čo sa deje v chodbe. Nakoniec sme udúdili, že sa asi presunuli do Krbovej meistnosti a tak sme začali operáciu. Tibor sa vrhol do akcie a bez problémov získal kľúč. Ja som rýchlo odomkol kvôlňu a vytiahol potrebný equipment na saňovanie a už sme aj bežali. Dobehli sme k ostatným a odovzdali im veci. Vtedy sa to stalo. Dvere sa otvorili. Všetcia sa rozpŕchli. Mne už na rozprchávanie však neostal čas a tak som sa hodil na zem.
Nut vybehol von a zakričal na Peťa: „Ahoj Peťo !“ – čo znamenalo asi toľko, že operácia je vháji. Ja som stále ležal na zemi a pod prešívák začal prenikať chlad. Tŕpol som, kedy už Nut konečne vypade. Po nejakej dobe predsalen vypadol a zhodnotili sme, že operácia bola viac-menej úspešná. Nuž a začali sme sa saňať. chvíľočku trvalo, než sme vyjazdili dráhu. Nanešťastie sme mali len jediný klzák, takže to nejaký piatok trvalo.
Celý mokrý sme sa vrátili do chajdy a to už sa začalo stmievať. Ako sa ukázalo, môj pokus o likvidáciu elektrickej energie, ktorú by mohli používať počas našej prítomnosti, nevyšiel. Podcenili sme Nuta, ktorý samozrejme hneď vedel, kde je pes zakopaný a krátko po našom odchode opäť prísun energie obnovil.
To už Nut pripravoval langoše. My sme sa bavili ako sa len dalo. Nut dokončil svoje veľdielo a my sme sa s chuťou pustili do večere. Pre každého boli dva langoše, čo znamená, že ich bolo celkovo 22. Musím uznať, že sa to Nutovi podarilo, lebo boli squelé.
Po večeri sme Ja Tibor, Tramp a Marcel zahrali dve rozprávky od Lokály – Jeníček a Mařenka, O Otesánkovi a na záver predstavenia sme predniesli báseň – Oldřich a Božena. Taniere sa upratali a chceli sme ísť hrať šarády do Hornej miestnosti, kde bolo viac pľacu. Terry, Mumo, Tymone, Peťo a Nut samozrejme museli našu iniciatívu kaziť. Takže sme hore zostali len šiesti. Nuž a ako sem tak bláhovo čakali, že sa im uráči prísť hore, Tibor s Marcelom začali hrať šach a bolo po šarádach. V Krbovej miestnosti robili tieňové divadielko s halogénovou baterkou. Potom sa mi ich podarilo na chvíľu presvedčiť, aby si išli zahrať šarády, ale to netrvalo dlho, respektíve trvalo to pokiaľ neprišli k dverám a Tymone, Nut a Peťo sa rozhodli, že sa pôjdu po tme saňať. Takže zo šarád zase nič nebolo.
Keď sa konečne vrátili začali sme s liqudiáciou rozprávok. Celý princíp spočíva v tom, že sa čítajú rozprávky z knihy z Rozprávky do rozprávky a my v nich hľadáme nelogičnosti a tecnické závady. Prvú rozprávku som čítal ja – O strelcovi a jeho priateľoch. Tá sa zaobišla bez komentárov, to bolo len také zahrievacie kolo a potom sme hovadili jednu rozprávku za druhou.
V Hornej miestnosti sa môže vyspať maximálne 10 ľudí, takže Peťo spal dole. Ja som si išiel ľahnúť trochu skôr, aby som na druhý deň aj skôr vstal. Vzhľadom na to, že mi obsadili takmer všetky miesta, mal som široký výber – Jedno. Nuž tak som si ľahol. Blbé na tom bolo to, že keď sa tí, čo zostali hore išli uložiť na spánok, tak Mumo mi kopol do hlavy mysliac si, že tam nikto nie je. V noci som potom kúpil ešte štyri kopance do hlavy od Tymone.... Veselá noc.

19. 12. 1999 – nedeľa

Zobudil som sa na to, že niekto pobieha po miestnosti, no a keď mňa niekto raz zobudí, tak obvikle nezaspím. Zišiel som do Krbovej miestnosti, kde spal Peťo. Vzhľadom na to, že všetcia ešte spali, pustil som sa do činností na udržanie chajdy v chode. Nanosenie vody, dreva..... V skratke poviem, že mi to zabralo dobré dve hodiny. Okolo desiatej začali pomaly zliezať dole aj ostantný. Naraňajkovali sme sa a pridelil som im pár úloh.
Keď bolo všetko All Right, išli sme sa saňať. Cez noc napadlo toľko snehu, že našu všerajšiu dráhu bolo sotva poznať. Chvíľku trvalo, než sme to vyjazdili, ale potom to žíhalo omnoho lepšie než predtým. Pokiaľ sa jeden klzákoval, ostantý ho ohadzovali snehovými guľami. Podľa počtu gúľ sme rozdelili obtiažnosti zjazdu. Posledný level bol 20. tu sa okrem kasických konvenčných gúľ začala používať aj lopata. Mokrý, unavený a šťastný sme sa vrátili do chajdy, ktorú Tramp poriadne vykúril.
Urobil sa fajn obed (tu by som rád skritizoval egoizmus určitých ľudí, ktorý sa v plnej miere prejavil (veď oni už vedia, ktorý sú to !)).
Vzhľadom na to, že čas už pokročil, pustili sme sa do upratovania. Tu sa prezemnu ukázala neschopnosť konania určitých ľudí. Nebyť Trampa a Natali, tak si to nebodaj musím upratovať všetko sám. Čo ma ale dožralo najviac bol fakt, že aj napriek tomu, že som im 3x povedal, čo je treba urobiť, ale Oni sa ani nepohli a sedeli okolo stola !
Nakoniec sa predsa len podarilo pobaliť všetky veci a vyraziť na cestu. Moje topánky boli dobre mokré, takže mi v nich začali omŕzať palce.
Keď sme išli z Púchova vlakom do Bystrice, prišiel revízor, ja som mu podal lístok (na toto som potom zabudol), revízor ho cvikol a niekam odbehol. O chvíľu sa vrátil a ja som mu podal lístok znova v domnení, že som lístok ešte nedal. Revízor mi ho zobral a ...

19. 12. 1999 a 20. 12. 1999
v preibehu 3 hodín napísal Georgi
v Pov. Bystrici