Zúčastnili sa: Georgi, Marco, Žužu, Tramp, Natali, Kataka, Pegas
2. 6. 2000 – piatok
Po dlhých rokoch (resp. mesiacoch) sme sa konečne dostali k ďalšej výprave.
Slnko pálilo do betónu a pomaly zvyšovalo teplotu ovzdušia, ktoré bolo
ešte ako tak dýchateľné. Dokúpili sme nejaké zásoby, podarilo sa nám trafiť
aj nejaké akciové potraviny, takže sme aj dačo ušetrili. Čo sa dalo sme
naravali do vakov a čo nie, tak sme tam narvali tiež. Presunuli sme sa
pred VUBku, odkiaľ mal odchádzať transmitér. Prišla sa s nami rozlúčiť
ešte Kvetka. Nasadli sme na bus a nechali sme sa unášať prúdom tachyónov
až do PucHova. A slnko pražilo, takže atmosféra bola už čoraz menej dýchatelnejšia.
V PucHove sme si kúpili lístečky na vláčik, medzičasom sa nám niekam
stratil Tramp. Sprvu som si myslel, že už išiel do vlaku, ale asi o minutu
neskôr vstúpil do staničnej budpvy úplne vysmiaty. V ruke zvieral najnovšie
číslo Krás Slovenska (abo tak nejako sa to volalo). Prelistoval časopis.
Jeho nadšenie trochu pokleslo, keď zistil, že sa nestal výhercom súťaže.
Náš vlak už stál na koľajách a tak sme chceli najtúpiť. Lenže ejha...
Totiž oni tam stáli sva vlaky. Ten náš mal patriť k českým dráham, lenže
ejha... Obidva boli české.... No chvíľu sme chaosili, až som sa nakoniec
spýtal jedného borca, či reku stojí tento vláčik aj v Lysej. Povedal, že
áno. Preistotu som sa spýtal ešte sprievodcu, lebo človek nikdy nevie na
akého škoďáka kde a kedy narazí. Vo vláčiku sme si zahrali Juana Carlosa
(niečo na spôsob pionierskej šatky). Úspešne sme dorazili do Lysej, kde
už čakal bus. Tu som zistil, že naším smerom ide aj sused z hornej chaty.
Keď sme vystúpili, sused sa nám veľmi rýchlo vzďaľoval a keď sme boli kúsok
od zastávky pri Beňadíne, ozval sa zrazu zvuk motora. A už si to k nám
štrádoval sused na Máni 2000 (totiž tak sa volá tá motorka). A že nám odvezie
vaky. Inu, zaradovali sme sa , že nebudeme musieť trepať tie ťažké vaky
hore tým kopčiskom. Sused sa už pomaly strácal v diaľke a my sme stúpali
vyššie a vyššie do kopca.
Úspešne sme dorazili do chaty, ktorá ešte stála :) . Čosi-kdesi sme
povybaľovali. A bolo takmer sedem hodín. Za nami mali prísť ešte Katka
a Pegas, ktorých mal Trampov otec doviesť. Rozhodol som sa, že ich pôjdem
počkať, keďže nikomu z osadenstva sa nechcelo vyšlapať ten kopec ešte raz,
išiel som sám. Niečo po siedmej som dorazil na spodnú zastávku. Mal som
len bermudy a kráku bundu. Slnko už pomaly zapadalo a v doline začala klesať
teplota. Po prvej polhodine čakania som si musel trochu zabehnúť, aby som
neprechladol. Medzičasom na chatu, ktorá bola kúsok od zastávky dorazil
kŕdel dievčat (cca. 5 ks). Po druhej polhodine čakania sa ma bola dievčina
spýtať, či sa nechcem k ním pridať, keď už tu čakám na bus. Mne už bolo
ale zima a tak som pomaly vyrazil späť, sklamaný, že asi neprídu. Nuž a
keď som bol už pri poslednom vlekovom stĺpe, začul som auto v doline. „No
fajn, teraz, keď som už skoro hore tak prídu“, povedal som si. I naozaj,
boli to oni. Tak som teda zbehol kopec, pomohol im z batohmi, presnejšie
som zobral Katke batoh (o niečo menší než ona) a tretíkrát som si v ten
deň vyšlapal ten kopec.
3. 6. 2000 – sobota
6.00 – Budíček, v priebehu hodiny sme sa vychystali na cestu a vyrazili.
Na chate zostali Katka a Pegas. Katka, nechcela ísť, lebo vraj mi ideme
rýchlo a že by nestíhala (nakoniec dobre urobila, ale to až neskôr) a Pegas
mal niečo s okom.
Počasie vyzeralo nádherne, modrá obloha. Na Makytu sme dorazili v rekordne
krátkom čase. Na Makyte nás prekvapil prístrešok, ktorý tam turisti postavili.
A naviac bola tam nová vrcholová kniha. Zapísali sme do nej čosi o našej
výprave. Tramp: „Expedícia do Čiech na pivo a späť.“ Georgi: „Ranní ptáče
dál doskáče, ale dřív chcípne.“ Po krátkom oddychu sme vyrazili ďalej.
Počase sme sa dostali do Bermudského päťuholníku, totiž na jednej turistickej
šipke bolo napísané, že smerom, ktorým ideme, sú to tri kiláky na Valašskú
Kýčeru a na Valašskej Kýčere bolo napísané, že sú to dva kiláky do sedla,
kde bola prvá šipka. Na jednej lúke nám Tramp ukázal rozhľadňu, ktorá bola
poooriadne ďaleko a že ak to stihneme, rád by sa tam pozrel. Našťastie
sme mali veľmi dobrý čas a tým pádom aj dobrú náladu.
Terén sa postupne začal meniť na pieskovitejší. Prvé náznaky veľkých
pieskovcových skál sa objavili na Hradiku – skutočne nádherné skaly. Keď
sme zostupovali na Pulčinské skaly, Tramp zacítil akúsi sladkú vôňu, veľmi
pripomínala cukrovú vatu, ale najbližšie ľudské sídlo bolo v tej chvíli
vzdialené cca. 2 km. Nakoniec, sme prišli k záveru, že medveď bol pravdepodobne
na nákupoch a že si robil zásoby. Dorazili sme na Pulčinské skaly. Hmmmmm,
náádhera. Mohutné skaly tvorili rozhranie lesa, čo im dodávalo veľmi pôsobivý
nádych, tekže vyzerali ako hradba, ktorá chráni les. Tu sme si dali obedňajšiu
pauzu a niečo sme zdlabli.
Ďalšia cesta viedla do Lidečka na Čertove skaly (ďalší nádherný prírodný
úkaz). Dosť dlho sme išli po asfaltke, čo sa nepáčilo Marcovi a Trampovi
a boli pevne rozhodnutí, že tadiaľto späť nepôjdu. Slnko medzičasom dosiahlo
najvyšší bod na oblohe a začalo paliť do kraja väčšinu svojej munície..
Pri Čertových skalách sme sa zdržali asi 45 minút, lebo nikomu sa v tej
páľave nechcelo ani pohnúť. Nemali sme mapu, takže sme nie celkom presne
vedeli, kadiaľ sa dá dostať do Francovej Lhoty (ktorá bola vo vedľajšej
doline). Tramp a Marco najskôr navrhovali, aby sme išli busom. Ja som bol
radikálne proti: „Keď sme sa dostali sem pešo, tak sa musíme dostať pešo
aj späť.“ Boli tu dve možnosti. Buďto to strihneme niekade cez svah, kadiaľ
vedie nejaká cesta a prejdeme cez kopec do Francovej Lhoty (nevedeli sme
ale kadiaľ) alebo prejdeme celú dolinu, v ktorej ležalo Lidečko, dostaneme
sa do Lidča a vyšlapeme celú dolinu Francovej Lhoty (čo by bol veeeľmi
dlhýý manéver). Nakoniec sme sa rozhodli niekadiaľ to strihnúť a prejsť
do FL. Tramp sa zastavil v miestnom motoreste, kde dostal veľkú pečiaku:
„Pasová kontrola Valašska.“ To mu dodalo chuti do života a ako sám tvrdil
: „ silu na ďalších 10 km.“
Slnko pálilo už zo všetkých strielní a mi sme sa plahočili po otvorených
priestranstvách, kde nebol ani náznak tieňa, Za chrbtom sa nám ozval pekelný
rachot pekelných strojov. Nádherné hárlejky si to prehasili okolo
nás a hasili si to ďalej na Slovensko do Manínskej tiesňavi. Auto, ktoré
išlo páve vtedy okolo nebolo prakticky ani počuť. Na jednej dôverihodnej
odbočke sme odbočili a začali stúpať do svahu netušiac čo nás čaká. Cesta
išla vyššie a vyššia a už to vyzeralo, že čochvíľa budeme vo FL, lenže
ouha. Kde sa vzal, tu sa vzal, pred nami ostnatý plot zrazu stál a cesta
končila. Tak sme si to strihli cez obilné pole popri plote zhruba tým smerom,
kde by mala byť FL. Predierali sme sa cez huštiny a nakoniec sme dorazili
na straú asfaltovú štreku. Cesta sa zvažovala niekam dole a tak sme sa
vybrali po nej dole. Nakoniec si Tramp a Natali všimli, že tá cesta ide
do Lidča, tak sme sa vybrali späť (cca 300 m). Zo štreky sme potom odbočili
na poľnú cestu, ktorá znenazdajky končila v polome, podobne ako tá predošlá.
A tak sme sa znova predierali lesom. Keď sme vyliezli z lesa, narazili
sme na ďalšiu poľnú štreku, ktorá končila pre zmenu elektrickým plotom.
Prekročili sme plot a bolo konečne jasné, že ideme tým správnym smerom.
Prešli sme popri pasúcich sa kravičkách. Dedina bola rozpálená pražiacim
slnkom a asfalt začínal páliť cez podrážky. V FL sme sa osviežili v Ranči
u zvonu, kde platil Marco (nákup v hodnote 52,80 Čk – ak som sa ustrelil
o haliere, tak mi to Marco odpusti). Tramp veselo poznamenal, že už len
4 km, keď sme sa pozreli do mapy, ktorá tam bola, zistili sme, že je to
IBA 11 km. Potešený touto správou sme vyrazili ďalej. Ja som valil dopredu,
lebo som začal pociťovať únavu v nohách (totiž, keď idem rýchlo, neuvedomujem
si ju tak, ako keby som išiel pomaly). Dorazil som na Čubův vrch, kde je
rozhľadňa. Tu som stretol mladý pár. Ochotne mi požičali ďalekohľad, keď
som im povedal, že odkiaľ a kam ideme, uznanlivo povedali, že nám držia
palce. Keď odchádzali dorazil na rozhľadňu Marco a za ním Žužu. O nejakých
10-15 min. dorazili aj Tramp s Natali. Ja som sa ešte chvíľu zdržal a potom
som žhavil ďalej. Neuvedomil som si, že som im zobral vodu, pretože oni
svoju už vypili a už mám len ja. Ja som si to hasil maximálnou rýchlosťou
smerom na Bastro. Keď som vyšiel z lesa na cestu do Kobzovej Lípy, tak
ma zastavili hraničiari. Ukázal som im pas a oni mi poradili kade ďalej.
V Kobzovej Lípe som pokračoval po modrej, až som dostal k jednej veeeľmi
vtipnej šipke, ktorá ukazovala niekam, kade neviedla žiadna cesta a naviac
tam bola asi polmetrová tráva. Mal som bermudy a našťastie aj gamaše, takže
som vytiahol gamaše nad kolená a urobil som z nich kvázi nohavice. Urobil
som dobre, pretože tu a tam sa objavovala pŕhľava. Brodím sa teda tou vysokou
trávou a zrazu elektrický plot. No fajn. Tak som zapadol ešte do hlbšej
trávy. Na(ne)šťastie som zbadal značku na rozčeslom strome a to ma povzbudilo
v brodení. Nakoniec som sa dostal na asfaltku, ktorá viedla až k
Batru. Motory ťahali na plný výkon. Za každou zákrotou som čakal, že sa
vynorí Bastro. Slnko klesalo čoraz nižšie k horizontu. O siedmej som chcel
byť na chate, aby som si hodinku odpočinul a potom vyrazil do dediny brnknúť
Kvetke. Zvýšil som teda prísun energie do warpových cievok a za mnou ostávala
ohnivá čiara (ktorú nebolo vidieť). Na chatu som dorazil 7.10. Myslel som
si (naivka), že Pegas a Katulík už budú mať pre nás prichystanú večeru.
He, túdle. „My sme nevedli, kedy prídete.“ Tak som im dal nejaké rozkazy,
aby doniesli vodu a tak podobne. Odchytil som dvoch klieštikov, ktorý sa
ešte nestihli zavŕtať. Vosmahol som hydinovú šunku (chutnala ako lanšmit)
a zdlabol som ju celú s troma sedláckymi krajcami chleba. Medzičaom dorazili
ostatný, boli zničený. Jednoznačne prehlásili túto túru za najväčšiu odrovnávačku,
akú sme kedy urobili. Čas pokročil a ja som s Katkou vyrazili do dediny,
aby sme zavolali Kvetke. Ja som mal v nohách toho na rozdiel od Katky už
dosť a tak som išiel ako sa dalo, naviac sa mi spravil na päte otlak a
ísť dolu kopcom nebol nijaký med. O deviatej sme dorazili do dediny. Povyberal
som nejaké drobné a zanadával si na Telekomunistov, že len na spojenie
je treba 6 Sk. Kvetka sa potešila, že sme jej brnkli a vydali sme sa na
spiatočnú cestu. Tu už sa zvečerilo a poriadne schladilo. Okolo desiatej
sme dorazili na chatu. Tramp hral nejaké pesničky na gitarke, ja som sa
tiež pokúsil hrať, ale vonkoncom mi to nešlo. O pol dvanástej sme sa rozhodli,
že by nebolo od veci ísť spať. Katka nám čítala ešte rozprávočku na dobrú
noc. Neviem ako skončila, lebo som zaspal.
4. 6. 2000 – nedeľa
Žužu nachystala raňajky, pokiaľ sme spali. Ja som toho zjedol na moje
prekvapenie príííšerne veľa, čo bolo zapríčinené aj tým, že v sobotu som
jedol len tak, aby sa nepovedalo. Deň ubiehal kľudne v znamení oddychu.
Tramp vymyslel branno-inteligenčnú hru, našťastie nenáročnú, lebo sme boli
fakt zničený. Nazval to: „Zúrivý úradník.“ Musím povedať, že to bolo v
celku zaujímavé, ale nakoniec nevyhlásil jej výsledky. Letargické odpoludnie
sa vlieklo smerom k popoludniu a tak sa skracoval aj tieň v ktorom sme
ležali. Začali sme vymýšľať, ako spraviť prístrešok, nakoniec sme natiahli
prádlovú šnúru a zavesili naňu deku. Tramp s Natali dovarili špagety s
morkadelou a tak sme sa schuti najedli. Marco držal krabiu dietu, teda
celý pobyt jedol iba krabiu polievku, v ktorej boli strašné dlhé rezacne
(asi takto ~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~ Koniec rezanca)
Poobedie utieklo ako voda. Pobalili sme, poumývali, zamkli a vyrazili
späť. Ja som to zase hnal, aby som si neuvedomoval, že ma niečo bolí. Tramp
si myslel, že sa zmenil odchod autobusu a tak pridali aj oni. Na zastávke
sme si zahrali Juana Carlosa s mincou. Keď sme boli na stanici v Lysej,
Natali spadla peňaženka a vysipalo sa z nej kopec drobných,
. o . O. o * .
Oo o . oo ***.
oo . . oo ..
V PucHove sa od nás odpojila Katka a my sme sa odportovali do PB.
6.5. 2000
v Považskej Bystrici v priephu 1,5 hodiny
napísal Georgi