Zúčastnili sa: Georgi, Kvetka, Katka, Marco, Mirec, Gallagy, Slávka, Natrali, Mišú, Nut, Thor

Nezúčastnili sa: Terry, Tramp

Deň prvý - 28. 12. 2000 - štvrtok - Nech žije hmla

Tak a konečne nadišiel čas Silvestrovskej výpravy na Beňadín. Už polroka sme nikde neboli a tak sme sa (teda aspoň ja) stráááášne tešili na výpravu. Deň predtým u mňa zakotvil Mišú. S Marcom a Mišúom sme zabehli do supermarketu a nakúpili sme 5,4 kg kolienok :) Takto pripravený na tuhú zimu sme už mohli vyraziť na cestu. Samozrejme, že sme mali ešte kopec ďalších vecí, ktoré sa dali jesť, lebo na kolienkach by sme predsalen moc nevyžili. Marco vliekol zajaca. Naskočili sme teda na bus a tradaááá do PucHova. V PucHove sme chvíľu tvrdli na zime. Aaa, zabudol som... Na predvýpravu, ktorej úlohou bolo rozkúriť chatu a pripraviť vhodné podmienky pre život ďalšej veľkej skupiny, ktorá mala prísť zanami. V prvej skupine sme boli Ja, Mirec, Gallagy a Marco.

Po polhodinke tvrdnutia na ydravom PucHovskom vzduchu sme naskočili na Bus, čo nás zaviezol až k Hájenke. Mali sme dosť potravín, z čoho vyplýva, že sme niesli peknú tiaž. Na krajinu začala padať tma a hmla. Toho roku nenapadol žiadny sneh, snáď to bola príčína vzčínania ElNina, alebo ako Marco hovoril ElNine. Krajina bola temná a hmla jej dodávala priam stredoveký nádych. S Gallagym sme začali vymýšľať rôzne nestvúry, ktoré sa skrývali za stromami. Mišú s Marcom išli popredu, o chvíľu zmizli za zákrutou. Z diaľky zaštekal a už sme s Gallagym vedeli, že sa obaja dostali do zameriavaceho rádiusu psa. Jediné šťastie bolo, že sa nedostali do akčného rádiusu, lebo by skončili s dieravými nohavicami :) . Celý kopec, ktorý trčal pred nami, bol zahalený v hmle a hmla hustla a hustla...... Mišú s Marcom sa nám začali vzďalovať a o chvíľu ich nebolo vôbec vidieť. Išiel som čosi rýchlejšie než Gallagy a tak som ho nechal na pospas osudu. Nakoniec sme predsa len úspešne dorazili na chajdu. Ja som sa pustil do kúrenia, lebo i keď nemrzlo v chajde bola pekná zima. Ako vždy aj tentokrát naši zabudli pred mesiacom na chajde čaj a ako vždy, aj tentokrát splesnivel. Zakúrili sme vyhodili plesnivý čaj a pustili sa do prípravy našej večere. Večeru predstavoval Marcov zajac. Nanešťastie sme ho museli mierne upraviť, kým bol jediteľný. Prečo nanešťastie ? Totiž nikto z nás doteraz neupravoval zajaca do jeditelnej podoby a tak nám neostávalo nič inšie len improvizovať.

Zajaca bolo treba najskôr rozmraziť. Položili sme ho teda k peci. Rozmrazovabnie prebiehalo veľmi pomaly pretože teplota v miestnosti sa pohybovala okolo 10 stupňov celziovaj teplomernej stupnice, čo je relatívne pekná kosa podľa našej teplometernej stupnice. Tak či tak po nejakých dvoch hodinách urputného rozmrazovania sa zdalo, že zajac sa predsa len rozhodol zmäknúť. Ja som sa podujal umývania zajaca. Nalial som si vodu do vandlíka a ponoril tam zajaca. Už som ho chcel vytiahnuť, ale ouha.... Nalial som si tam príliš horúcu vodu. Nakoniec sa mi podarilo zajaca pomocou veľmi rafinovaného a sofistikovaného spôsobu transferu z vandlíka dostať. Teraz sa do boja s neúprosným zajacom pustil Gallagy. Jeho úloha bola jednoduchá, ale pritom náročná na psychyku. Mal vyrezať určité časti, pravdepodobne sa jednalo o obličky. Gallagy vytiahol nôž a pustil sa do odstraňovania. Išlo mu to od ruky, za dverami čakali už mačky, ktoré zavetrili vo vzduchu pach mäsa. Gallagy vyhodil oblkičky z dverí a mačka ju chytila rovno vo vzduchu. Zajac bol už vyplytvaný a na scénu nastúpili Marco a Mišú. Pripravili si nejakú mastičku, ktorou natreli zajaca a šupli ho do trúby. Naša trúba je veľmi veselé zariadenie. Keď pečie, tak iba z vrchu, ale zato na plný výkon a tak sa zajac opekal a opekal, na tú smolu, len z jednej strany. To mu však na chuti neubralo a zdlabli sme ho. Zvyšky zjedol kto iný ako mačky. Tie potom chodili každý deň k našim dverám, aby dostali jedlo. Ležali pri dverách (zvonku) a keď nič iné, tak zabezpečovali izoláciu.

29. 12. 2000 - piatok - Príchod posíl z doliny

Ďalší deň sa niesol v znamení očakávania príchodu zbytku posádky. Čosi kdesi sme porobili a išli sme ich počkať. V chate bolo príjemne teplo, takže sa nemuseli báť zimi, aj keď to ráno nás prekvapilo počasie. Napadol sneh, nebolo ho síce moc, ale dôležité bolo, že aspoň mal tú snahu napadnúť, pre mňa to bol prakticky prvý sneh, ktorý toho roku napadol. Išli sme ich počkať až k hájenke, kde sme čakali na bus. Bus prišiel, zastavil, ale nikto nevystupoval. Cez špinavé okná nebolo vidieť, kto je v ňon. Čakáme chvíľu a nič. Nakoniec vybehla z autobusu Natali a volala nás, aby sme nastúpili. I poskočilo nám srdce od radosti, že nebudeme musieť šlapať širokú a ďalekú cestu až na zastávku k Beňadínu. Borec nás odviezol ten kúsok cesty zadarmo, začo mu patrí nehynúca vďaka v našich srdciach. :) Takých ľudí by mohlo byť na svete aj viac, ktorý vám bez problémov kedykoľvek pomôžu. Snáď sa moje prianie raz vo vzdialenej budúcnosti vyplní (veď uvidíme KTO Z KOHO !)

Prišli prakticky všetcia, ktorích sme očakávali. Prakticky preto, lebo neprišla CuteCate. Smutno nám za ňou bolo, nevedeli sme, kde je. Možno sa rozhodla, že s nami nepôjde. Ako to dopadlo ? Čítajte ďalej.

Vyliezli sme na kopec a zbytok výpravy si zložil v chajde veci, vybalili jedlo (bolo jasné, že od hladu neumrieme). Všetcia sa postupne presunuli do Hornej miestnosti a Gallagy začal hrať na gitare.

Tu zrazu, keď som išiel pre niečo dole... Ktože to vošiel do dverí ? Samotná a jediná CuteCate. Prišla. Úplne oceňujem jej odvahu. Pretože išla sama, v tme lesom, zimou, neosvetlenými chodníčkami a cesta nebola veru krátka - 3 km. Ešteraz, vzdávam ti CuteCate hold za tvoju odvahu.

Partia bola kompletná a mohli sme teda úspešne prechod do nového millénnia. (Keby snáď niekto tvrdil, že tisícročie začalo už v roku 2000, tak nech si to spokojne tvrdí, ale podľa, mňa a nás sa šeredne pletie, ale je to len a len jeho (jej) chyba)

Čosi kdesi sa hralo, čosi kdesi sa rozprávalo, proste kopec srandy. S mesačným časovým odstupom sa ťažko spomína, čo sa všetko dialo....

30. 12. 2000 - sobota - A snežíííí

V piatok večer začalo snežiť a snežilo a snežilo, až do rána bieleho. Keď sme sa zobudili, bolo biele ráno, ale skutočne biele všade naokolo sneh, cca. 20 cm - to sme ani v najmenšom nepredpokladali, že by nám mohol napadnúť sneh a naviac toľko.

Trochu sme sa vybláynili na svahu. Naša klasická bobová trasa sa nám podarila predĺžiť až hlboko do lesa.

Bolo stále pod mrakom a zo severu fúkal čoraz neúprosnejší studený vietor a šľahal nám do tváre sneh, takže jazda na lopároch začínala byť veľmi nepríjemná. Nič to o to a tak sme sa začali ohadzovať snehom. Mokrý a zničený sme zaliezli do chaty, kde po nás zostávali kaluže vody. Našťastie chajda bola dosť dobre vykúrená a tak sa kaluže vody zmenili v paru a zahmlili nám okná, čo už ale nevadilo, lebo na kopce padal večer. Gallagy dostal nápad, že by sa mohli nájsť sánky a mohli by sa spustiť dolu svahom. Sánky sa ale nepodarilo nájsť a Gallagy spolu s Nutom a Smoothom sa vydali na Zjazd kopca.

Zjazd kopca je veľmi akčný a adrenalínový šport. Sadnete si na lopár a necháte sa unášať gravitáciou smerom do doliny. Okrem rýchlosti prenosu vášho tela, je veľmi akčný aj fakt, že takme nič nevidíte, pretože sneh vám prská do očí.

Asi po hodine sa vrátili a Gallagy náramne vzdychal. Narazil dosť nepríjemne pri Zjazde na šuter a tak si nemohol ani sadnúť, ani ľahnúť, jediné čo mohol bolo aukanie.

31. 12. 2000 nedeľa - Opustil nás náš milovaný Thor

Thor musel opustiť našu sešlosť, lebo ho čakali vysokoškolské povinnosti a tak z pôvodných jedenástich osadníkov zostalo len desať. Symbolickou hymnou sa mohla stať pesnička bolo nás jedenásť, lebo ľudia sa postupne oddeľovali až nakoniec sme sa oddelili všetcia, ale nepredbiehajme dej, to ešte len príde.

Snežilo.

Čosikdesi naraňajkovali sme sa až okolo 12, takže sme naraz odbavili raňajky aj obed. Hral sa kratučký dračák.

Už si presne nespomínam, čo sa všetko dialo, lebo z odstupom vekov sú fakty čoraz zahmlenejšie. Z toho vyplýva poučenie, že story o výprave musím písať tesne po výprave a nie až mesiac po jej konci a naviac počas skúškového obdobia.

I blížilo sa k nám to nové millénnium a mi sme sa naň patrične pripravili. Naštelovali sme budík na sporáku, aby nám zazvonil o pol noci - samozrejme, že bol nepresný a tak zazvonil o dve minuty skôr, ale to neubralo na čare príchodu nového roku. V rádijku sme si vypočuli koniec nejakej humornej silvestrovskej relácia a nadišla chvíľa pre final countdown. 5... 4... 3... 2... 1... a bolo to tu ....

1. 1. 2001 pondelok - A je to tu

Bolo tu nové millénium. Nestalo sa nič moc, žiadny ohromujúci výbuch, ani žiadna apokalypsa sa nekonali. Nuž čo, nemôžeme byť predsa na začiatok nového millénnia taký strašne náročný. Vonku vypukol ohňostroj. Na všetkých stranách príštili do oblohy roje farebných svetielok

Nut odpálil rímsku sviecu, pohádzali sme pár pirátikov. Mne sa nepodarilo odpáliť mažiar, ktorý mal byť zlatým klinčekom večera, tak som urobil aspoň šou s púšným prachom, ktorý robil celkom pekné efekty. Do druhej ráno sme pokecali a išli sme si vychutnať náš prvý spánok v novom veku.

Pôvodne som mal v úmysle ísť na novoročný výstup na Makytu, ale vzhľadom na to, že sme vstali tak neskoro, nikam na Makytu sa nešlo, chýbal ten pravý bojový duch, ale konieckoncov, sneh bol pomerne hlboký a jediné čo by sme si uhnali by bol akurát zápal pľúc.

Na obed nás opustila Natali s Marcom. A bolo nás zase menej (spomente si na pesničku Bolo nás 11násť).

Deň pomaly utiekol a nastal večer a začali sme hrať dračák. Vymyslel som skutočne pekný príbeh, ale keďže hralo kopec ľudí, tak sa mi ťažko rozvíjal a zle sa mi koordinovali zmeny, najmä, keď sa rozdelili na tri nezávislé skupiny. Ale tak či tak hrali sme

2. 1. 2001 - utorok - The final shutdown

až do tretej ráno. Najviac sa mi rátal ťah z rusalkou - zlikvidoval som Gallagyho postavu, ale keď on mi tak krásne vošiel do pasce, dúfam, že sa za to na mňa nehnevá, ale tak musel som niekoho obetavať, aby bola hra trochu zábavnejšia, lebo ja som začínal pomaly zaspávať (asi ako teraz, keď to píšem).

Ráno sme sa zobudili dosť neskoro a z pelechov sme vyliezli až okolo druhej a do odchodu zostávali necelé dve hodiny. Ešte som skoro zabudol na to, že ráno nás opustil Mišú. Potreboval ísť do Blavy. Nanešťastie vstal trochu neskôr a tak mu zdrhol bus. Nuž, život je mrcha. Ale Mišú je šikovný a dostopuje sa odkiaľkoľvek kamkoľvek. Proste je to profík v stopovoaní.

No, my sme pomaly povyliezali z pelechov, poupratovali. Posledný krát sme sa rozlúčili s chajdou a vyrazili sme do ponurého zvlčilého sveta nového tisicročia a za sebou sme nechávali spomienky na príjemny oddych.

Keby sme nemuseli ísť, tak tam najradšej ostaneme, ale to by nám zachvíľu došli zásoby a umreli by sme od hladu, ale tak či tak, bola to fajn výprava. Myslím, že si všetcia oddýchli a prišli na nové myšlienky.

Záver - Alebo len tak

Dúfam, že sa ešte niekedy podarí dať všetkých dohromady a uskutočniť takúto squelú výpravu, aj keď je to dosť nepravdepodobné, lebo každý sa rozbehne do sveta za svojimy záujmami. Každopádne verím, že sa ešte niečo také podarí... A heslo do nového tisícročia ? Technike neverte tá vás môže zradiť, ale verte sebe a svojím priateľom, pretože pokiaľ veria oni vám, tak vás nezradia.

Hodne zdaru všetkým...

Praje Georgík

V Brne dokončené dňa 27.1. 2001 (po dĺllhom písaní)
napísal Georgi