Zúčastnili sa: Georgi, Tramp, Katčenka, Marco,
Gallagy, Terry, Pegas, Žužu
Nedostavili sa: EV a Tibor
28. februára 2000 – pondelok
-Uff, to je zima, dúfam, že sem trafia...- mrmlal som si na zástavke
v Deštnej keď som čakal na bus, ktorým mali doraziť všetcia členovia výpravy.
Ono, cesta na Beňadín je vonkoncom plná humóru a zábavy, musíte ísť busom,
vlakom a ešteraz vlakom a znova busom. Povedal som im, že keď uvidia vysvietenú
stanivu, tak na ďalšej stanici vystupujú. Lenže neskoro mi zaplo, že to
platilo len v zime a teraz o tomto čase bude svetlo.
Autobus dorazil. Vyskákali odtiaľ všetcia a okamžite ma oboznámili
so situáciou, že Tibor neprišiel a do listiny mu napísali –ZRADCA!- (to
je taká byrokratická listina, aby sme mali prehľad, kto a na akej výprave
bol). Zobral som Katke batoh (bol len o niečo menší než ona) a vydali sme
sa vdiaľ.
Pod vlekom na nás začal štekať nerváčsky vlčiak (našťastie bol priviazaný).
Potom začal pomalýýýý výstup. Teda každý si išiel ako chcel. Vzadu sme
ostali ja, Terry, Tramp a Pegas. Ostatný to žíhali hore a hore, mali dosť
veľký náskok a tak sa mi po nich nechcelo kričať, aby spomalili, že dá
sa ísť aj skratkou. Takže oni išli cez hrebeň a my sme to strihli cez les.
Boli sme na chajde oniečo skôr než oni, čo bolo zapríčinené tým, že nás
čakali na vrchu, lebo nás nikde nevideli (ďakujeme).
Vybalili sa a porozdeľoval som nejaké úlohy, ktoré bolo nutné splniť
na zabezpečenie plynulého chodu chajdy. Gallagy dostal za úlohu narobiť
triesky na podkúrenie. Zhostil sa svojho poslania a plnil ho naozaj svedomito,
lebo sa mu skoro podarilo odtnúť si prst.
Už sa pomaly zotmelo a bolo treba ísť na vodu. Tak sme vydelegovali
Žužu a Kačenku. Asi po pol minúte sa vrátili s tým, že sa bojja a že si
prišli pre chlapa, ktorý by išiel s nimi. Tak som išiel. V skutku, tá tma
bola doosť strašidelná a tak som začal rozprávať o tom, že susedia tu minulý
rok pri studničke videli medvedicu. Nielenže som nahnal strach im, ale
aj sebe. Našťastie žiadna medvedica nás pri studničke nečakala a tak sme
natankovali vodu. Tu sa prišlo na to, že zelénému vedru sa zlomilo držiatko
a stratil sa dôtik, ktorý ho udržoval pokope. Čo predstavovalo dosť veľký
tech. problém. Nakoniec aj nepriek nepriazni osudu sa nám podarilo doniesť
relatívne plné vedrá vody.
Nadišiel čas večere, ostatný sa pustili do osích hniezd a lúpačiek
a ja som začal lomiť tarhoňu s mäsom (bol toho plný pekáč a nikto okrem
mňa to nechcel jesť, takže som musel podať dosť veľký konzumenstký výkon).
Po dobrej večeri sme sa pustili do DrD. Gallagy robil pána jaskyne a musím
povedať, že to bolo celkom fajn, až na to, že sme sa ďaleko nedostlali,
pretože Gallagy bol jeden a nás hráčov bolo 5 a naviac Terry vyťažila strašne
veľa procesorového času (to akože dlho kecala) bavením sa o koňoch, Pegas
chcel zase urobiť zburu v Hobbitej Fajčiarni (čo sa mu samozrejme nepodarilo)
a Marco sa zabával hľadaním kata a odmeny. Prakticky všetko, čo sme si
zahrali sa dá zhrnúť pár slovami – ušli sme z väzenia, kúpili koňov, odišli
z mesta, na ceste odpravili troch goblinov a dostali sa do druhého mesta.
Čas už značne pokročil a neviem prečo sa Tramp rozhodol ísť spať. Ja
som mal dosť energie a moc sa mi nechcelo. Postupne odpadávali osadníci
jeden podruhom, až tam zostali len Pegas, Terry a Gallagy. Povedal som
si, že nemá význam ostávať hore v prvý deň a radšej si šetriť energiu na
druhý (to som chcel byť hore až do rána) a tak som si išiel ľahnúť. Asi
na hodinku som zaspal a potom ma zobudili, lebo robili nehorázny hurhaj,
tak som zavelil a prikázal im, aby išli spať (bláhovosimysliac, že na druhý
deň ich udržím pri živote až do rána).
V Spacej miestnosti bolo nehorázne teplo, lebo Tramp rozžavil kotol
na viac ako 123 % výkon.
29. februára 2000 - utorok
Ráno som sa zobudil pomerne dosť skoro, všetcia ešte spali. Zišiel som
dole a pokúšal sa rozkúriť. Nanešťastie som mal k dispozícií kriedový papier,
takže ani na 3x sa mi to nepodarilo. Nahneval som sa a z triesok som urobil
ešte menšie treščuliatká (to aby so zvýšil reakčnú plochu), zohnal som
novinový papier a div sa svete na 1x sa mi to podarilo.
Začali sa pomaly budiť, ale nejako sa im nechcelo z vyhriatych postelí.
Vonku som už pripravil konvu na užitkovú vodu pod odkvap a vtedy som zbadal,
že majú otvorené okno. Tak som im dnu hodil zodve snhové gule, čo ich úplne
prebralo, frflali na mňa, ale osud priekopníkov je už raz taký :D.
Naraňajkovali sa a nemajúc čo robiť, Tramp ich donútil (niekedy je
treba ľudí nútiť, lebo inak by zhnili), aby išli na orientačný beh (skôr
bežík, lebo bol dosť krátky). Boli dve trasy a tak sa rozdelili na dva
tími, jeden pod vedením Trampa (s Marcovou buzolou), v zložení Katka a
Terry (tá jeho chrizma sa nezaprie) a druhý pod vedením Marca (s Georgiho
buzolov), v zložení Žužu, Gallagy a Pegas. Vybrali sa na cestu, ešte som
ich varoval, aby si dávali bacha, že preddverami je ľad. Ja som zatiaľ
začal chystať ďalšiu disciplínu a to streleckú. Do vzdialenosti 20 metrov
som postavil pixle z piva a...
Išiel som pre vzduchovku notujúc si nejakú melódiu. Pozabudol som na
ľad pred vchodom a isto viete, čo nasledovalo. Pád. Tvrdo som dopadol na
kolená. To bola bolesť. Cez zaťaté zuby som začal hromžiť. 4 minúty mi
trvalo, kým som sa opäť mohol postaviť na nohy. Dokrivkal som ku kvolni,
vytiahol motyku a plný besu som roztrieskal tan svinský ľad, že po ňom
ostala len ľadová triešť. Keď som bol s robotou hotový išiel som pre vzduchovku.
Na 2x sa mi podarilo zostreliť jednu pixlu, ale na ďalších 10x nepadla
ani jedna, ale to už prišiel Marcov tím. Z 10 pokusov 3x trafili a raz
Marco trafil do plota, ktorý bol pol metra predním, takže v dervenných
latkách ostala pekná jamka. Trampov tím sa dĺĺho nevracal (čo ma dosť prekvapilo,
lebo mali kratšiu a jednoduhšiu trasu). Asi po 25 minutách sa objavili,
ale vonkoncom neprichádzali zo smeru, odkiaľ by mali. Začali tvrdiť, ževraj
zablúdili a potobné halušky (ééé, no, možno som sa pomýlil v zápise).
Na obed Tramp urobil kolienka a ja som pokračoval v dorážaní tarhoňe.
Začali sme s Pegasom trénovať hádzanie #, išlo nám to vstkutku vynikajúco.
Potom sme prešli na advanced disciplínu #ball a to sa k nám pridala aj
Katka, musím uznať, že od posledného razu sme sa zlepšili. Okolo pol tretej
ma to už prestalo baviť a chcel som ich trochu prebrať, aby išli von. Odozva
veškerá žádna, teda okrem Gallagyho. Tak sme sa vybrali dole do dediny.
Gallagy mal squelý nápad, zobrať klzáky. Prešli sme doprostred vleku a
spustili sa dole – tíííí jo, to bola rýchlovka. Za minutku sme boli dole
(pešo by to trvalo dobrých 8). Boli sme síce dobre mokrý, lebo sneh sa
začínal topiť. Za hodinu sme dorazili do obchodíku, kúpili sme dvoje čipsov
a študenstskú pečať. Po ceste sme došli k záveru, že by nebolo odveci urobiť
hru a na jej konci by boli čipsy a študnetská pečať. Tak sme vymýšľali.
Hra bola v celku jednoduchá – zo zašifrovaných správ mal človek zistiť,
že kam sa má vydať a na tom mieste našiel ďalšiu správu, ktorá ho niekam
nasmerovala. Všekty správy boli pekne zbásničkované.
Na chajdu sme prišli odzadu, takže nás nikto nevidel prichádzať, ukryl
som „poklad“ do kôlne a začali sme pripravovať hru. Pôvodne sme to chceli
písať v Hornej miestnopsti, ale vysvytlo, že Tamp, Marco, Žužu tam spia
(to ma fakt prekvapilo ! Podľa môjho názoru, keď ide človek na takúto akciu,
má sa vyspať doma a nie prespať celú akciu !). V Krbovej miestnosti sme
to písať nemohli, lebo tam Terry, Pegas a Katka hádzali #. Tak Gallagy
to písal vonku (začo mu patrí moja poklona, lebo vonku bola fakt kosa).
Keď napísal odkazíky, bol som ich poriliepať na cieľové miesta – stĺp elektrického
vedenia, posledný stĺp vleku a studnička. Keď som sa vrátil, mal som úúplne
premočené topánky (hoci som ich pred 2 dňami krémoval). Na zárubňu sme
nacapili prvú správu a s pokojným srdcom, že je všetko pripravené som sa
pustil do tarhone a dorazil ju.
To už začali z Hornej miestnosti zliezať Muchy (to akože tí, čo spali,
lebo boli oťapený ako muchy v zime). Terry si išla ľahnúť. Ešte sme čosi
zbodli na večeru, potom išiel na kutě aj Pegas, ktorý bol už od rána nažhavený
na DrD a keď sme sa konečne rozhodli, že ho budeme hrať a chceli sme ho
zobudiť, odbil nás s tým, že chce spať (no, niektoým ľuďom človek nevyhovie,
ani keď sa rozkrája) Tak sme z DrD upustili a kecali asi 2 hodiny o kadejakých
príhodách. Muchy boli čoraz otapenejšie (vieme o koho sa jedná) a rozhodli
sa, že pôjdu spať. Ja s Gallagym sme mávli pohŕdavo rukov, lebo sme si
dali záväzok, že vydržíme až dorána hore. Vtedy zliezla z Hornej miestnosti
Terry vyspinkaná do bledo-bledo ružova (bola síce vysmiata ale chýbala
jej farba :). Dole zostal ešte nejakú chvíľu aj Žužu, ale tá to potom tiež
vzdala. My sme sa venovali rozoberaniu vásničiek, resp. pesničiek. Od Trabandu
sme rozobrali Duchové zemřelých (a došli sme skutočne k prekvapivým záverom)
a potom ešte dačo od Kryla. To nám trvalo asi 2 hodinky. Potom sme skonštatovali,
že je to viac ako biedna úroveň, že všetcia spia a že to nie je správne,
veď na druhý deň ideme domov a tak by mohli vydržať a viedli sme reči podobného
rázu.
1. marca 2000 - streda
Bolo už jasné, že tí blázni sa nezobudia a tak sme to zabalili, lebo
prakticky sme normálne fungovali len ja a Gallagy. Tak sme si išli ľahnúť.
Tu sa zistilo, že Gallagovi zabrali jeho miesto a že nemá kde spočinúť
jeho fyzická schránka. Po dlhšom šachovaní a prepočítavaní, kam by sa mohol
zmestiť to vzdal a šiel si ľahnúť do krbovej miestnosti. Asi po 15 minútach
Terry vstala a išla dole. Počul som ako sa rozprávajú s Gallagym a tak
som zliezol aj ja, lebo sa mi fakt nechcelo spať.
Tu sa ukázalo, že Gallagy beží už len v off-line móde, teda, že reaguje
len na 50% podnetov. Terry chytila zase nejakú potrhlú náladu a chcela
vyfajčiť čaj. To je jedna z najodporneších vecí, lebo to smrdííí, strašne.
Pamätám sa ako to raz skúšal Mumo a to bol hrozný zápach. No ale čo, ľudia
sú raz len divné stvorenia. Asi po 5 minútach sa vrátila.
Medzitým som strašil Gallagyho, s kadejakými zvukmi a červotočmi a
podobnou háveďou, ktorá môže naňho v noci spadnúť. Keď sme sa rozprávali,
tak akoby niekto hral na gitare. Zarazil som sa, ten niekto akoby ešte
chvíľočku hral a potom prestal. Tak sme sa znovu začali rozprávať a zas.
Nešlo nám do hlavy, kto by v túto nočnú dobu hral na gitare a naviac, keď
sme ich mali všetky v Krbovej miestnosti. Vysvetlenie tohto strašidelného
úkazu nám poskytla fyzika. Jednalo sa o to, že na kresle bola položená
gitara a začali na nej rezonovať struny. S úľavou sme si vydýchli, že veda
je taká oslobodzujúca.
Terry si sadla v Chodbovej miestnosti na zem a začala niečo písať.
Podlaha bola dosť studená, ale jej to zjavne nevadilo (divný lidi taky
lidi). Ja som to už finálne zabalil a šiel som si ľahnúť. Asi po pol hodine
na mňa niekto stúpil. Bola to Terry, okrem mňa zobudila ešte ďalších dvoch
ľudí, do ktorých v tej tme nechtiac (a možno chtiac kopla).
Zobudil som sa opäť dosť skoro a všetcia ešte drichmali. Nemohol som
ísť zakúriť, lebo dole spal Gallagy a toho som nechcel budiť a vlastne
ani nebolo treba kúriť, bolo dosť teplo. Postupne sa začali preberať. Prvá
sa prebrala Terry a zliezla dole. Ešte som chcel za ňou zakričať, aby nebudila
Gallagyho, lenže bola už dosť ďaleko. Asi o 2 minúty som počul zdola brnkanie
(najlepšie je počuť basy, máme tam dobrú akustiku). Hrala Teers in heaven
a ešte nejaké podobné skladby a mne to už liezlo krkom, lebo sa všetky
podobali ako vajce vajcu, boli strašne smutné a hrala ich stále dookola,
niežeby ich hrala zle, božechráň, ale čo je moc, to je proste veľa !
Ešte si trochu zdriemol. Ostatný sa konečne prebrali a zliezli dole.
Trampík pripravil praženicové raňajky. Najedli sme sa a bavili sa kadejako.
Okolo obeda sa rozhodlo, že sa pôjde hrať DrD. Jediní, kto mal o to záujem
boli Gallagy, Pegas a Marco. Ostatný boli Muchy. Na zníženie stavu letargie
v krvi som navrhol, aby sa išlo na prechádzku. Nebudem tu popisovať, ako
dlho nám trvalo, kým sme tie Muchy presvedčili, že je to v ich vlastnom
záujme, ale nakoniec sme ich vytiahli von. Išli sme až na hranicu a potom
vrchom späť – taká hodinová vychádzka.
Na obed sme urobili kolienka, upratali a umyli, čo bolo treba a vydali
sa na cestu k autobusovej zastávke. Nikto okrem mňa a Gallagyho nepristal
na návrh zostať ešte o deň dlhšie, všetcia sa vyhovárali (alebo mlčali),
na to, že majú doma robotu a tak. Dokonca neocenili ani našu snahu zdržať
ich, aby nám ušiel jediný spoj. Nakoniec sa nám podarilo dôjsť na zastávku
včas.
V Púchove sme stretli Natali a to bolo prakticky všetko.
Ešte mi nedá nespomenúť, že Terry a Katka sa s nami nerozlúčili a zdrhli.
Bol som dosť sklamaný z priebehu akcie, lebo som čakal, že budú trochu
aktívnejší a zatiaľ z nich boli lenivé Muchy !!!!!!!
2.3. 2000
v Považskej Bystrici v priephu 1,5 hodiny
napísal Georgi