10. 8. 1999 – utorok

Učasníci: Georgi, Oto, Tibor, Nina, Natali, Peťo a Ká.
Nedostavili sa: Egor a Marcel.

Veľmi skoro ráno sme vyrazili na autobusovú stanicu. Ja som bral ešte stan pre Egora, ktorý volal, že tiež ide. Ale...
Ale ako sme tak čakali na bus, žiadny Egor neprichádzal a nakoniec ani neprišiel. Mal som ho chuť zastreliť. Toľká nezodpovednosť, ja mu donesiem stan a on nemá ani tú drzosť vyzdvihnúť si ho  ! Tak som ho teda pridal k tým, čo ich chem zastreliť....
V Autobuse sa nestalo nič zaujímavé a tak sme sa dostali až na Homôľku – taký kopec na východ od Dubnice. Oto, Ká a Peťo skošili do miestneho hotela pre pečiatku do Cancu, mne sa podarilo objaviť turistický totem. To znamená, že máte pod sebou 4 rôzne turistické farby. Oto ma však tromfol, pretože našiel ešte nevšednejší totem – mal dve nevidetelné značky ! Neviditeľná značka pozostáva iba z dvoch bielych pruhov, medzi ktoými nie je žiadna farba.
Zo zastávky sme vyrazili až nevšedne skoro o 7.00. Mali sme celkom dobré tempo na prvých piatich kilákoch sme nahnali niečo okolo pol hodiny pred značením. Všehovšudy cesta nebola ničím výnimočná až na to, že sme videli jeleňa. Potom sa Tibor utrhol a hnal dopredu a to by som nebol ja, aby som nevalil tiež.
Došli sme až na Baske, kde podľa mapy mala byť turistická útulňa, čo nás však prekvapilo bolo to, že tam bola skutočne veľká chata. Na Baskom sme si dali teda pauzu a chvíľu sme sa ohadzovali s frizbim. I keď počasie sa tvárilo, že by aj rado spŕchlo nič také sa nakoniec nekonalo.
Zostup z Baskeho po svahu žihľavnika stál za to. Človek mal pocit, akoby sa predieral džungľou. Na tejto túre sa mi potvrdilo, že gamaše majú veľmi široké pole uplatnenia. Mal som na sebe kraťasi a predierať sa s holými nohami cez pol metrovú pŕhľavu nie je príliš príjemné, tak som gamaše vytiahol nad kolená. Tieto kvázi nohavice celkom dobre fungovali, až na to, že som ich musel každú chvíľu upravovať, lebo stále padali.
Nad Omšením sme rozoberali pravdepodobný vznik mena tejto dediny. Oto rozvinul teóriu, že pravdepodobne v obci žili komunisti a vždy keď katolíci mali omšu začali vykrikovať: „Omše NIE !“...
V Omšení sme zaparkovali na chvíľu v reštike Oáza. Bola tam veľmi milá teta, ktorá nás veľmi ochotne obslúžila. Proste úplne fajn.
Potom sme sa vybrali k priehrade, kde sme mali stanovať. Teta nám ešte poradila, že kadiaľ máme ísť, aby sme nemuseli obchádzať celú hrádzu. Bolo tam fantasticky. Na jazierku plávali kačičky a tie hamali rybyčky. Proste nádherný kolobeh prírody. Ká a Natali našli nejakú lúčku, kde by sme mohli stanovať. Tak sme tam presunuli svoje kosti. Boli tam tri miesta, kde by sa dali rozložiť stany. Prvá bola lúka pri ohnisku, ale keďže sem si chceli založiť oheň, tak toto miesto padlo, druhé bolo miesto pod stromami, to sa mi páčilo. Krásne rovné, všetky stany by sa tam vopchali, ale okrem mňa a Ota sa nikomu toto miesto nepozdávalo. Všetci boli za tretí variant, čo bola peká lúčka i keď trochu šiká a trochu dosť hrboľatá. Ja som stále tvrdil, že ak sa chcú vyspať, tak že musíme tie stany dať do lesa, lebo že tam je rovná zem. 10 minút sa ma snažili presvedčiť, že tá lúčka je lepšia, ale potom to vzdali a rozložili sme stany v lese.
Oto, Natali a Peťo sa išili kúpať. Ja som bol však toho názoru, že keď pri brehu pávajú zhnité jablká a mŕtve rybyčky, že tá kúpeľ nebude príliš zdravá. Začalo mierne mrholiť a tak sme sa radšej zdekovali do stanov. Bola to skutočná zleva. Tu sa ukázala výhoda lesa. Hoci všade naokolo lialo, tak v lese začalo pršať až o 20 minút neskôr a to len tak, že kvap-kvap. Ale zase vonku prestalo pršať asi o hodinu, ale v lese pršalo až do rána.
Všetcia siedmi sme sa nasáčkovali do stanu ku Ká. Mohli sme si to dovoliť, lebo na stan sme dali mikrotén, takže nemohol premoknúť. Bolo tam horko ako v saune, jednoducho na umretie. Nejakú tú hodinku sme tam hrali na gitare. Za ten čas sa do mikrotému, ktorý bol natiahnutý medzi dvoma stanmi nazbirala pekná kôpka vody. Peťo v snahe vyliať ju mikrotén mierne natrhol a tak sme ho roztrhli a nechali ho na dvoch stanoch.
Keď prestalo pršať, povedali sme si, že sa pôjdeme prejsť k prihrade. Lenže moje tenisky nemajú dezén stavaný na také blato a tak skôr než som stihol urobiť dva kroky už aj som ležal v blate. Niektorý tvrdia, že bahenný kúpel je zdravý, no mne osobne tak nepripadal. Radšej som si teda obul moje ťažké topánky, ktoré pešie odolávajú šmyku a išiel som sa umyť k priehrade. Voda bola až prekvapujúco teplá.
Dali sme si malú prechádzku okolo prihrady. Bola to nádhera. Obloha tieňovaná 16 miliónmi farieb.... To sa ani nedá popísať.
Keď sme sa vrátili, tak ma dorazilo to, že všetcia chcú ísť spať a to bolo sotva 9 hodín...

11. 8. 1999 – streda

Zobudil som sa okolo šiestej. Zabudol som spomenúť, že vedľa nás sa utáborili česi, nejaký chlapík so synom. No a keď sa ja zobudím už väčšinou nemám túžbu spať ďalej a tak som sa rozhodol, že pôjdem von. Lenže. Chyba lávky. Topánky som mal vyložené vonku a jeden veľmi vynaliezavý slimák mi do jednej vliezol. Obúvam sa a reku čo to, niečo mám v tománke, vytiahnem nohu a na nej niečo slizké – slimák, resp. slizniak a musím povedať, že to bol veru riadny kus. Pol hodiny som sa bavil tým, že som čistil topánku os slizu a nebolo to veru nič príjemné. Keďže všetci spali a ja som ich nechcel budiť, lebo pravdepodobne by mi nadávali, že či mi šibe, že ich budím, tak som sa radšej išiel prejsť k priehrade. Krysa. 5 metrov odo mňa tam čosi žrala krysa. Tak som ju chvíľu sledoval a potom niekam odbehla. Keďže už som nevidel nič zaujímavé, vrátil som sa späť. Bolo asi pol siedmej, keď vstali naši český susedia a tak sme porozprávali o počasí, že snáď výde a že kam ideme pozorovať zatmenie slnka.
Čas postupoval a všetcia spali. Najskôr som myslel, že ich zobudím o 8, ale potom som si to rozmyslel – pud sebazáchovy. O deviatej som začal rozprávať dosť nahlas, aby som ich zobudil. Po 10 minútach sa mi to konečne podarilo.
Hmm, je to zaujímavé. Keby som ich bolo zobudil skôr, asi by boli frflali, že čo ich budím tak skoro a keďže som ich zobudil neskôr zase frflali, že čo som ich nezobudil skôr. Tak, či tak vždy by frflali.
Zbalili sme veci a vyrazili na cestu. Strtli sme maníka čo viedol kozičku a pýtal sa nás, či sme boli na Žihľavníku a či sme vydeli nejakú zver, tak som povedal, že hej a že sme videli jeleňa....
Z Trenčianských Teplíc sme vyrazili na Kráľovec i keď taký vrch vôbec nebol na mape. Potom Ota napadlo, že reku mohlo dôsť k mýlke a že na mape tým pádom bol namiesto Grófovca Kráľovec, resp. naopak. Znova sme sa s Tiborom odtrhli a vyžíhali sme to až na vrch. Musím povedať, že to bola pekná makačka. Asi 3 minúty po nás už na vrch dorazili všetci. Peter vydiahol rontgenovú snímku ruky niekoho, kto sa volal Janko a pozrel sa na slnko.....
Zatmenie už začalo a tak snímku rozrezal a každému nadelil toľko, aby sa mohol dívať. Ká vytiahla nasrihaný film, ale ukázalo sa, že na pozorovanie je vhodnejšia tá snímka. Bola to krása – obloha stemnela, teplota poklesla. Proste sila.
Keď zatmenie prešlo, mysleli sme si, že sme prežili koniec sveta a že ostalo len to, čo je vidieť po horizont a že tam je koniec sveta. Skrátka zo Zeme ostali len Trenčianske Teplice. Ako sa neskôr ukázalo, nebolo to tak.
Do Dubnice sme už celkom zničený. Zistili sme, že pred 3 minútami nám odišiel vlak a že ďalší ide až o dve hodiny. Nina si pozerala vlaky, ako by sa dostala domov. Nakoniec sa jej podarilo nájsť spoj, ale musela cestovať do Trenčianskej Teplej a odtiaľ išla rýchlikom až domov. Takže prvý raz sme jej kývali, keď odchádzala do Trenčianskej Teplej a druhý raz, keď okolo nás prefrčal rýchlik, ktorý išiel smerom na Košice.
Veľmi zaujímavé bolo to, že po peróne tiahli pásavky zemiakové smerom na Trenčín, nebolo ich veľa, ale o to boli vytrvalejšie.
Keď sme dorazili do Bystrice na stanici nás už čakal Marcel. Sadli sme si do Železničnej reštaurácie a porozprávali ako bolo...
 

12. 8. 1999
Napísané Považskej Bystrici v pribehu hodiny.
Juraj Michálek

Tak cez toto sme pozorovali zatmenie slnka. :)